Jan Kalinciak — Put lasky, Restavracia

lбsky
Jбn Kalin
·iak

Digitalizбtor : Viera Studeni
·ovб

Copyright © 2008 Zlatэ fond dennнka SME

Tento sъbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informбcii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Obsah
Pфvodnб publikбcia
I
II
III
IV
V
VI
VII
VIII
Pфvodnб publikбcia

[1] Jбn Kalin
·iak. I. Tatran. Bratislava. 1975. 463. Dr. Jъlius. Noge. Zostavil,
·tъdiu a chronolуgiu autorovho
·ivota a diela napнsal. .
I



Pustй je u
· pole Nitrianskej stolice. V
·
·kom opadбvajъ ich ozdoby, koruny zelenэch stromov, i ako suchotnнk, ke
· mu svieca
·ivota dohбra, obledli, o
·ltli a pobozkanй svojнm falo
·nэm priate
·om, tichэm vetrom,
·o ich celй leto vбbil, o svojej lбske im do ucha
·eptal, pokia
· ony nepremo
·enй jeho tichэmi povzdychy sa celkom nбru
·iu neoddali, zanechali svoju rodnъ mati
·ku, hybkэ konбr, pevnэ pe
· i chceli ulietnu
· s klamlivэm priate
·om tichэm vetrom, ktorэ ich ale hne
· zanechal a ulietol
·aleko,
·aleko. A smutnй opustenй kochanky,
·ltй lнstky, pozdvihovali sa i medzi sebou
·epotali smutnэm hlasom. Spomнnali sladkй dni predo
·losti a tajomnэm sъzvukom
·omrali smutnъ piese
· o sklamanэch tъ
·bach, o stratenej nбdeji. A smutnй opustenй kochanky,
·ltй listy, leteli
·aleko do sveta; dlhou ale pъ
·ou umorenй zlietli dolu do doliny i upomнnali ju na nestбlos
·
·
·astia, na uvдdъvania krбsy.

Ale i doliny spustli, osireli. Ich pэcha jarnй kvety, ich dietky
·ltй klasy ich zanechali; i zaplakali doliny a polia, ich slzy sa v
·as rannэch
·ervбnkov stopili v jednu plachtu ligotavej rosy i obtiahli
·нru-
·irokъ zem svojнm tenkэm, priezra
·nэm zбvojom, ktorэ potom, akoby sa ma
· jeho osirelб zem hanbila pred svojнm kochankom, horъcim slncom, zhustol, zmrzol a ako striebro sa zaligotal na
·нrych poliach, v hlbokэch dolinбch.

Slnce vychбdza a zhliada sa v striebristom kry
·tбle ra
·aj
·ieho mrazu. Povetrie
·umн, bo z
·aleka zahu
·ali dupoty konskэch kopэt.

Slnce horъce svieti, jesennэ mrбz sa svojнm striebrom li
·tн a po
·om ide na vranom konнku Janko
·ernok.

Ide on tэm
·нrym po
·om ticho, spokojne, akoby jeho du
·a za ni
·нm netъ
·ila, ni
· si ne
·iadala a konнk jeho iskrн o
·ami, stiera malэm bielym kopytom rannэ mrбz a zanechбva za sebou
·
·aky, ktorй skoro malo zase vyhasi
· rannй slnce. Za
·ernokom idъ dvaja sluhovia pekne vyobliekanн, striebornэmi gombami prikrб
·lenн; h
·adia na svojho pбna, ale ani slovom nepretrhnъ tuhй tajomnй ml
·anie, vediac,
·e ich pбn lep
·ie vie vyvнja
· bly
·tiacou
·ab
·ou ako prebera
· jazykom,
·e on rad
·ej premэ
·
·al, ke
· ale na to prнde, vie lep
·ie nivo
·i
· zlйho vraha, dumnйho Turka, ako spori
· daromnй re
·i.

Len brinkot oce
·ovэch
·abie
· a prackami vybitэch uzdenнc ru
·н velebnos
· ra
·aj
·ieho ticha, a predsa ide po
·нrom poli na vranom koni Janko
·ernok, najbujarej
·н mlбdenec, najbъrlivej
·н duch celйho okolia.

Ide on za rбna ku svojej milej na Myjavu, lebo bohviekde sa e
·te do ve
·era obrбti, kde sa o tэ
·de
· pohne, kde sa podeje na celй mesiace.

Ako idъ hore dolinou traja jazdci, zahu
·ia v
·
·ky z druhej strany a okolie sa ozve dupotom konskэch kopэt. Zastane vranэ konнk, Janko
·ernok natiahne hrdlo, pozrie okom dovфkola, pery sa mu z
·ahu
·ka otvoria a ruka uchytн
·ab
·u za
·rienky, aby nebrinkala. Sluhovia tie
· zastali.

O malъ chvн
·u sa ukб
·e dolu dolinou
·ata jazdcov ako vietor letiacich.

Letн dolu dolinou aga Osman, na jeho hlave sa zelenэ turban od diamantov li
·tн, ale predsa ich skvelos
· zatem
·uje
·iara z jeho temnэch tmavэch o
·н jastriaca, bo sa ony obracajъ na krбsnu diev
·inu, ktorъ v svojich rukбch trнme. Za nнm sotva sta
·ia asi desiati tureckн jazdci, robiaci jeho sprievod.

A sotva to zhliadne Janko
·ernok, zatrasie sa v
·om junбcke srdce, zmra
·tia sa mu obrvy nad skvelэmi o
·ami, pravica udrie na
·ab
·u, ostroha zaviazne v boku vranнkovom a skok, skok u
· letн oproti najvд
·
·нm svojim nepriate
·om, zdurnэm Turkom. Ale sotva dako
·ko krokov urobil, sotva okolo jeho u
·н v prudkom lete vietor zahvi
·
·al, skrнkne diev
·a v Osmanovэch rukбch a slovo „Janko!“ doletн k uchu stato
·nйho junбckeho mlбdenca.

Janko
·ernok nevidн viac, ani nepo
·uje, bo po
·ul hlas svojej
·ofie, bo ju zhliadol v rukбch agu Osmana. Netrvalo to ani okamih, a u
· sa rъbe
·ernok s Turkami, u
· sa jeho
·ab
·a vyvнja nad turbanmi neveriacich, u
· sa bly
·tн nie viacej od
·iare slne
·nej, ale od teplej krvi, ktorб sa kъri ako hmla, podve
·er doliny v
·as jesene zastierajъca.

Aga Osman odsko
·il na stranu s pokladom svojнm a ubiehal dolinou od svojich
·udн,
·i zo strachu pred nepriate
·om,
·i v istote,
·e sily jeho jazdcov vд
·
·ine a rezkosti nepriate
·a neodolajъ. Nebol to ani strach, lebo toho aga Osman nepoznб, ani istota o prevahe nepriate
·ovej, bo o tej teraz nemal kedy pomyslie
·; ale bolo to zabudnutie na celэ svet, bo ho celэ dr
·al v svojich rukбch.
·ofia bola viac ako svet, ako v
·etky poklady pre du
·u, pre jeho srdce.

Turci sa alebo na zemi vб
·ajъ, alebo sa rozutekali.
·ernok krъti
·ab
·ou, ktorб viacej ni
· nerъbe, ale len v povetrн hvi
·dн. Nevidн oko jeho ani Osmana ani
·ofiu a prбve preto sa v
·om zatrasie junбcke srdce, obrvy sa zmra
·tia ako dva oblaky v
·ase bъrky a z nich dva blesky, jeho
·ierne horiace o
·i sa blэskajъ, akoby chceli celъ dolinu zapбli
·, znivo
·i
·, spodnб gamba sa mu trasie, akoby zimou pohnutб do skoku, ruka sklesne, popustн ko
·ovi uzdu v slobodnэ beh a tento prskajъc letн a nesie svojho jazdca, ani sбm nevediac kde, ani sбm nevediac na akъ pamiatku.

Ale jeho skoky neboli daromnй. Ako pri
·li trochu
·alej, rozstupovala sa dolina v
·irokъ rovinu, po ktorej sa cesta ako rieka medzi lъkami krн
·om-krб
·om tiahla. Na ceste vidno jazdca z
·aleka tichэm krokom dole sa ponбh
·ajъceho.

To aga Osman.


·ernok sa zopдl na koni, vtisol mu ostrohy hlboko do boku, a
· sa konнk tie
· zopдl, vytiahol sa ako struna, stiahol u
·i a ako zja
·enэ zahadzoval sa v povetrн, tak
·e sa mu kopyto sotva zeme dotэkalo.
·ernok naraz dohonil Osmana. Tento sa obzrel i obrбtil sa, vidiac za sebou nepriate
·a, bo nechcel by
· neslбvne od chrbta napadnutэ; poznajъc ale
·ernoka, vytiahol sa v strmeni, tak
·e sa zdal o hlavu vy
·
·н,
·avicou pritisol k prsiam omdletъ diev
·inu tak horъco, tak silne,
·e sa z mdloby prebudila, vytiahol
·ab
·u a
·iel s pohrdlivou tvбrou oproti
·ernokovi, s ktorэm si u
· dбvno zo
·i-vo
·i po
·ermova
·
·iadal.

Boj to bol peknэ, zaujнmavэ. Dvaja mlбdenci v prvej sile svojho mu
·stva, obidvaja vychэrenн silou a smelos
·ou, obidvaja od dlh
·ieho
·asu si
·iadajъci, aby raz jeden s druhэm skъsi
· mohli svoju silu, zi
·li sa vedno a udreli na seba pre kochanъ diev
·inu, a to pred jej o
·ami.

Osman zhlboka oddychoval a jeho vo
·nй tureckй
·aty sa zatriasli od bitia srdca, ktorйho hlas doletoval do u
·н diev
·a
·a tak k jeho boku pritisnutйmu, akoby s nнm bolo jednou osobou;
·ernokov zas priliehajъci dolomбn sa
·нril a
·nъry na
·om pukali, mentie
·ka v povetrн plбvala ako divэ vtбk.
·able zacvend
·ali. Osman rъbal dobre,
·ernok rъbal dobre; jeden nebol lep
·н od druhйho. Osman sa chэlil napred, rъbal do nepriate
·a na
·ho sa rъtiaceho, ale v
·dy odsko
·il nabok, kedyko
·vek tento bli
·
·ie k nemu pristъpil, a to nie
·e by sa bбl, ale stre
·ъc, aby sa ni
· nestalo
·ofii.
·ernok sa len nebrбnil, ale s najvд
·
·ou smelos
·ou sa vystavoval ъderom Osmana, a nestihla
·ab
·a tohoto e
·te klesnъ
·, u
· on ju i odhodil nabok, i mieril, i rъbal do svojho odpornнka. Osman odsko
·il nabok, lebo tak blнzko neho viedol ostrъ oce
·
·ernok,
·e by
·ou musel za
·iahnu
· i hlбvku
·ofie, nevediacej od strachu, ani
·o sa robн. Vtom ale padla oce
· do hlavy plavйho Araba i zrazila ho na
·istъ, rannэm mrazom sa li
·tiacu zem.

Stalo sa toto v
·etko v okamihu. Osman klesol na zem a
·ofia nabok padla. I jeden i druhэ predstal od bitky, obracajъc sa k
·ofii. Osman pustil
·ab
·u a zabudnъc na nebezpe
·enstvo, na nepriate
·a, sklonil sa ku klesnutej diev
·ine:
·ernok zas zdvihol jeho me
·, zlo
·il ho dovedna so svojнm a oba zlomil, ako prъtik zo suchйho stromu, na kolene. Potom odstr
·iac nabok Osmana, uchvбtil
·ofiu, vysko
·il i s
·ou ako s pierkom na ko
·a, i letel ra
·aj
·нm vetrom cestou ku Myjave pred o
·ami zubami
·krнpajъceho a na to sa dнvajъceho Osmana, ako tisne nenбvidenэ protivnнk horъce svoje ъsta na poblednutй pery
·ъbeznej diev
·iny. Bolo to prvй po
·ъbenie a bolo takй horъce, akэm ho len najhorъcej
·нm splodi
· mohla prvб nбru
·ivos
· krepkйho mlбdenca.

II



„Moja dievka!“ zavzdychne starэ Hanu
·, na slovб svojej dcйry, krбsnej
·ofie odpovedajъci.

A jeho dcйra, krбsna
·ofia stojн pri obloku, h
·adн cez
·istй a priezra
·nй sklo, i na jeho slovo
·ahko plecom pohybuje, akoby sa jej re
·i jeho netэkali.

Starkэ pozerб na
·u
·ъtostivэm okom a vidiac jej
·ahostajnos
·, za
·epne znovu s boles
·ou: „Moje die
·a!“


·ofia stojн nepohnutб a nedbб ani len na to, ke
· ju otec na dako
·ko krokov za ruku ulapн a trasavэm hlasom: „Cti otca svojho i matku svoju, abys’ dlho
·ivб bola na zemi,“ vypovie.

A ke
· starkэ zasa dako
·ko okamihov na odpove
·
·akб, a nedostбva ju, teda povie: „Die
·a moje drahй, ucti
·ediny moje a uznaj,
·e ti ja len dobre chcem. Ma
· ti zomrela, mne zhynuli v
·etky dietky, synovia popadali ako hviezdy z
·istйho neba a tak nemбm nikoho, len teba, die
·a moje. Po
·uj e
·te raz otcovo slovo: Odstъp od
·ernoka!“

„Neodstъpim!“

„Die
·a moje, ja ni
· dobrйho neo
·akбvam z vб
·ho spojenia, a trбpi ma len pomyslenie na to,
·e by moje die
·a malo by
· ne
·
·astnэm. A ja
·
·astia pre teba nevidнm!“

„A pre
·o, otec mфj?“

„Kto poznб
·ernoka,
·ahko uhбdne. On je najpy
·nej
·н
·lovek v celom vidieku, je najvд
·
·н, najzбmo
·nej
·н pбn v na
·om kraji.“

Ale ako sa zle rozumie staroba do pohybov srdca! Ako je jej zmэ
·
·anie tichй a slabй uhбdnu
· a uderi
· tъ strunu, ktorб hэbe celou bytos
·ou mladosti! Otec odhovбral svoju dcйru od mlбdenca preto,
·e je on py
·nэ a
·e sa v svojej dume povy
·uje nad svojich vrstovnнkov!
·o
·e je ale vбbivej
·ie pre
·enskй srdce?
·o viacej rozvlnн du
·u
·enskъ nad povedomie dumy svojho milб
·ika? On si zastane, ruky na prsiach skri
·uje, hodн okom po
·нro
·нrej zemi, a z nadchnutэch, silne vydychujъcich p
·s sa nevo
·ky
·eptavэ hlas: „Ja pбn sveta!“ vy
·mykne; ale zase ke
· prнde pred obli
·aj svojej milej, to h
·adiac zo
·i-vo
·i do toho zrkadla, v ktorom sa jeho duch v tisнcorakej
·iari odbleskuje, zahorн jeho oko tie
· dumou, ale s najvд
·
·ou krotkos
·ou zmie
·anou, akoby sa pэ
·ilo,
·e ono zaujalo tъ du
·u, ktorб je obrazom nadzemskosti. Ke
· je on py
·nэ oproti svetu, dumnэ ku svojim vrstovnнkom, vtedy skladб celъ svoju dumu k nohбm kochanej diev
·iny, akoby on len skrze
·u a pre
·u bol py
·nэ. Tak je to potom vec prirodzenб,
·e sa zatrasie du
·a diev
·a
·a, ke
· to spozoruje, sladkэ inйmu neznбmy cit sa zmocnн celej jeho bytosti, bo vidн nielen svoju mбrnos
·, ale viacej e
·te ur
·enie svoje uspokojenй, bo
·enskъ du
·u ni
· tak nezaujнma ako povedomie by
· pэchou py
·nйho mu
·a.

Sotva Hanu
· prehovoril o pэche
·ernokovej, u
· sa vystrela jej ne
·nб postava, to peknй hrdlo sa povznieslo dohora, hlava sa povэ
·ila tak,
·e sa polovica oka zakryla
·iernou dlhokrбsnou obrvou, spodnб pera sa tro
·i
·ku potrhla, akoby elektrickou iskrou uderenб, a malй ru
·ovй ъstka sa otvorili, i hladko bez nбru
·ivosti sa tie slovб: „Ja som jeho pэcha!“ vykradli z nich i tak zazvu
·ali, ako ke
· sa tichэ potф
·ik potkne na skalku v h
·bke le
·iacu a za
·umн tam dakde pod svojou povrchnos
·ou neznбmym hlбskom.

Otec sa zatriasol, bo poznal,
·e jeho re
·i mф
·u ma
· protivnэ ъ
·inok na dcйrinu myse
·. Prsia mu stisla predtэm neznбma ъzkos
·, hlava jeho klesla a tvбr vzala na seba podobu bolesti a vnъtornйho
·ia
·u. Starэ Hanu
· veril na predcity, na tu
·enia a pozorujъc dlh
·н
·as svoje tu
·enie, skъsil,
·e oby
·ajne, najmд v star
·om veku sa v
·dy vyplnilo,
·o mu vnъtornй tu
·enie ve
·tievalo. I teraz ho trбpil od dlh
·ieho
·asu nepokoj a zбdum
·ivos
· jedinej dcйry, najmд ale osved
·enie sa
·ernoka, pэtajъceho ruku jeho die
·a
·a, a silnй vypuknutie nбru
·ivosti
·ofie, zjaviv
·ie sa od
·asu,
·o mohla smele o
·ernokovi rozprбva
·, tэm vд
·
·mi obstъpil jeho du
·u tajnэ, predtэm neznбmy smъtok.

„Die
·a moje,“ zase prere
·ie starkэ, „smutnй
·asy
·ijeme. Premysli dobre,
·o robн
·, bo
·нm si teraz vд
·
·ie nбdeje robн
·, tэm vд
·
·н bude tvoj smъtok, ak sa oklame
·. Nemб
· v
·etko pod
·a toho mera
·, ako sa ti to teraz v o
·iach zrkadlн; musн
· pomyslie
· i na budъcnos
·, treba sa ti pripravi
· na v
·etko.
·ernok je
·lovek nepokojnэ a nбro
·ky sa do nebezpe
·enstva vydбvajъci. Turci ako ti znбmo stre
·ъ, kde by ho uchyti
· alebo zabi
· mohli, na
·i ho nebrбnia z nenбvisti; keby
·o boh nedaj, pod
·ahol, keby ho zabili,
·o potom s tebou, die
·a moje? Lep
·ie, ke
· sa vydб
· za spokojnйho
·loveka, ktorэ poctive svoj chlieb h
·adб a nevydбva sa tak
·ialene v nebezpe
·ie, tak nemъdro a hlavato si nevedie ako
·ernok.“


·ofia s ve
·kou napnutos
·ou po
·ъvala otcove re
·i, ale pozdvihujъce sa prsia, bly
·tiace sa oko, horiaca tvбr sved
·ili o vnъtornej bъrke, napнnajъcej jej du
·u. Postъpi bli
·
·ie, chytн nбru
·ivo otcovu ruku, pozerб mu prнsne do tvбre a zбpalisto hovorн: „A vy to hovorнte, otec mфj? Vy menujete
·ernoka nemъdrym a hlavatэm? Vy, ktorэ sa tak
·asto na tureckй jarmo s
·a
·ъvate? Oj,
·i je to nemъdros
·, ke
· on to nohami
·liape, pred
·нm sa vy trasiete? Vy mu
·ovia mъdri, nehlavatн, opatrnн,“ pokra
·uje s
·ahkэm, ale
·tip
·avэm ъsmechom, „podбvate krky svoje pod nohy Turka,
·omrete, kde vбs nikto nepo
·uje,
·krнpete zubami doma po
·u
·ky na toho, pred tvбrou ktorйho sa pokorne klaniate, a zas u
·
·i zo zбvisti
·i z mъdrosti menujete nemъdrym toho, ktorэ sa s h
·stkou svojho
·udu protivн mocnйmu nepriate
·ovi a hбji slobodu, ob
·avuje biedu utisnutэch i protivн sa nespravodlivosti. Ej, otec mфj, jedna chvн
·ka, jeden okamih, v ktorom mф
·e
·enskй srdce takйho mu
·a mu
·om svojнm menova
·, viacej stojн ako tisнce rokov pre
·itэch v nбru
·н
·loveka, ktorэ sa utu
·uje pred ka
·dэm pofъknutнm vetra. Viacej dбva
·ivota jedinkй pohliadnutie do mora slne
·nйho svetla ako tisнcro
·nй vб
·anie sa v zemskom bahne.“

„Dos
·, dos
·,
·ofia moja! Ja menujem mъdros
·ou tichй sa dr
·anie tam, kde je
·lovek nie vstave da
· vykona
·, a o
·akбvanie chvнle, ktorб musн donies
· istй oslobodenie. A
·o
·e
·ernok vykonб?“


·o vykonб, otec mфj?“ ozve sa
·ofia. „Zase sa to pэtate? Chcete vy to v
·etko,
·o on chce, a vykonбte,
·o si za
·iadate.
·o on vykonal, viete a viete i to,
·e on va
·e vlastnй, jedinй die
·a vytrhol z tureckэch rъk; keby on nie,
·o by bolo zo m
·a,
·o by bolo z vбs? Otec mфj, mu
·skъ stato
·nos
· merajte pod
·a skutkov, a ke
· toto urobнte, va
·e vlastnй srdce vбm povie,
·e nieto hodnej
·ieho
·loveka pod nebeskэm slncom, ako je
·ernok!“

Jбn
·ernok bol pбn Branca, mocnйho to zбmku v Nitrianskej stolici, mladэ, dvadsa
· a dako
·koro
·nэ
·uhaj; bol znбmy,
·e je najsilnej
·н, najjunбckej
·н
·uhaj v celom okolн. Celб stolica sa pokorila Turkovi, on jedinэ sa vedel utrнma
· v samostatnosti; on jedinэ sa nebбl nikoho, neposlъchal nikoho, nedr
·al s nikэm, opovrhujъc inэmi
·u
·mi preto,
·e neboli takн ako on. Ale zato ke
· si sadol na ko
·a a vy
·iel zo svojho zбmku, skoro nikdy sa nevracal bez toho,
·e by sa dakde nebol zi
·iel s nepriate
·om,
·e by nebol vydrel obete z tureckэch rъk.
·asto prepadol s pбr sluhami k
·de
· Turkov a zahnal ich do pevnэch zбmkov, v
·etko im poodberajъc,
·o boli nazbнjali, a prinavracajъc to predo
·lэm majetnнkom. Ne
·akajъc pov
·ak, odchбdzal pre
·, a tak sa, ako vietor, v jednom mieste objavil i zmizol. Turci ho nemohli prevlбda
·, a
·prбve rozkбzali svojim poddanэm, aby ho lapili, i ve
·kъ odmenu na jeho hlavu vystavili, ale nikto sa ho neopovб
·il dotknъ
·.
·udnй,
·e kdeko
·vek prichбdzal, nikde nebol vнtanэm hos
·om; ka
·dэ sa, koho prah prekro
·il, triasol, bojac sa tureckйho ukrutenstva.

Ale
·istб a neskalenб, na osoh alebo
·kodu neobzerajъca sa du
·a velebila silnйho mlбdenca, ktorэ nestojac o priaze
·
·udskъ, nebojac sa
·udskej moci, vychбdzaval na pustй polia, vydбval sa ozlomkrky nebezpe
·enstvu a pomбhal tэm, ktorн ho nemilovali, ktorн sa pred jeho prнtomnos
·ou triasli. Ke
· ho diev
·a videlo na koni letiaceho, zaklopalo v
·om srdie
·ko, jeho oko sa uprelo v tъ stranu, z ktorej z
·aleka jeho vysokй biele pero si na kalpaku previevalo. A tento mlбdenec sklonil svoje srdce pred
·ofiou, dcйrou chudobnйho inб
· zemana, dlho pozerбval na
·u, mnoho s
·ou hovorieval; a majъc dakde odнs
·, oby
·ajne sa stavil na Myjave i posilnil du
·u novou silou v blesku jej oka, otu
·il svoje srdce jej
·ъbeznэm slovom i odchбdzal pre
·! Kde? Nikto sa to dlh
·н
·as nedozvedel, kэm sa novб poves
· nerozlietla o jeho harcoch s Turkami.

A
·ofia, uctiac jeho vyvэ
·enos
· nad obecnэmi
·u
·mi, zahorela u
· dбvno k nemu oh
·om predtэm nepoznanэm; a teraz, ke
· otec o
·om za
·al hovori
·, jej re
· sa v prudkэ tok rozviazala a jej slovб boli vэtok a znak pнsma v jej du
·i u
· dбvno napнsanйho pнsmenami ohnivэmi. Darmo tam bolo nadhadzovania a preukazovania starйho studenйho rozumu, kde mlados
· v nekone
·nosti svojho zбpalu ohnivй iskry na
· sypala: bo nieto vд
·
·ej sily a moci v cite
·loveka, ako ke
· diev
·a v povedomн a presved
·enн mф
·e o svojom milencovi,
·o priam len samo sebe pochlebujъc, poveda
·: „Takэ mu
· je iba jeden na
·irokom svete.“

Starэ Hanu
· zase len hovorн: „Teda neodstъpi
· od neho?“

„Neodstъpim!“

„Dobre teda, dcйra moja! Ja som urobil,
·o som mohol viac nemф
·em. Boh s tebou! Nech
·a on tak sprevбdza na cestбch
·ivota, ako
·a tvoj otec po
·ehnбva.“

III



Po
·uli ste o mohб
·skom pбde?
·i viete da
· o tэch bolestiach, ktorй vtedy znб
·ala Krajina uhorskб? Ach, zaplakala vtedy Krajina uhorskб, bo zlэ vrah vrazil ostrэ bodбk do jej srdca, rozohnal jej dietky, aby ani smъti
· nemohli nad jej ranami. Ke
· sa kde na o
·iach slza objavila, to ju Turek stieral oh
·om a
·elezom z ublednutэch lнc pla
·ъcich dietok.

Po mohб
·skom pбde sa ako mravce po Uhrбch rozliezli deti Mohamedove. V Budнne sedel na stolici krб
·ov uhorskэch py
·nэ vezнr, dumnэ svojou mocou, bo sa nazdбval,
·e je mocnэ ako boh. Jeho vф
·ou
·ili a hynuli nбrody. Viacej ba
·ov bolo rozlo
·enэch po krajine; na jednotlivэch zбmkoch sedeli tureckн agovia.

Na
·ervenom Kameni v Pre
·porskej stolici vladбril aga Osman.

Osman bol mladistvэ, bujarэ, junбcky syn ba
·u Kapudбna, zav
·asu k vysokэm skutkom, ku slбve pripravovanэ. A v jeho srdci sa zav
·asu odblyskovali povesti starэch
·udн, krбsne obrazy korбna, i tak zaujali jeho prsia,
·e u
· za mladi zatъ
·il za
·asmi, ke
· bude
·i
· alebo umiera
· za svдtъ vieru, za panstvo sveta, ktorй deti Mohameda mali bojova
· svojmu prorokovi. Jeho du
·a sa tъlala po krбsnych lъ
·inбch nebeskйho raja, on pozeral u
· tunб na nebo ve
·ne svetlom
·iary nebeskej o
·iarenй, kde ho nikdy nemъti oblб
·ik, nezahб
·a tmavй krнdlo noci; on pil z potokov, v ktorэch v kri
·tб
·ovэch vlnkбch si ako milenci
·epotali mlieko a med, i zvali k sebe vernэch, slu
·be proroka sa obetujъcich
·udн. On si spo
·нval pokojne pod tф
·ou ve
·ne zelenэch stromov, ktorэch vф
·a uspбvala zmysly, v ktorэch vtб
·kovia spievali na dobrъ noc ustatйmu pъtnikovi, i svojнm
·arovnэm ohlasom zatнskali zmorenй mihalnice na zrkadlб v rozko
·i ve
·nej sa kъpajъcich a teraz vyhasнnajъcich o
·н. On bэval zobъdzanэ v svojich predstavбch horъcim bozkom diev
·нn raja, nebeskэch hurisiek, za
·ъbeznou zбbavou s nнm tъ
·iacich; on
·il v ich spolku a napбjal ich ve
·ne
·ъbeznou krбsou svoje mladistvй oko. Jemu sa snнval dlho peknэ sen ru
·e, o svojej krбse snнvajъcej.

A prsia sa mu nadmuli nekone
·nou tъ
·bou za skuto
·nos
·ou, podobnou jeho predstavбm. On vy
·iel mladэ z domu a v zбpale svojej obrazotvornosti kliesnil si po m
·tvolбch nevernэch cestu do stбnkov raja, bo sa len tн mф
·u ъ
·astnнkmi jeho krбsy a
·ъbeznosti sta
·, ktorн podrobujъ svet viere proroka. Stal sa teda, hoc mladэ, vzorom mu
·stva, pre
·o a s
·iastky aj pre jeho vysokэ rod mu bolo danй panovnнctvo na
·ervenom Kameni.

Ale aj nebolo krбsnej
·ieho mlбdenca v celom okolн. Tvбr jeho nebola celkom ozna
·enб vэchodnэmi
·ahmi, ktorэch tvrdos
· bola s mlбdeneckou neur
·itos
·ou, ale aj s ъtlos
·ou pomie
·anб. Jeho o
·i
·ierne iskrili tajomne a ich ako kri
·tб
·
·istй bielko sa
·asto zatem
·ovalo nбbehom krvi, ke
· nбru
·ivos
· v jeho prsiach bъri
· za
·ala; tvбr akoby opбlenб vэchodnэm slncom, zvy
·ovala vэraz jeho
·ahov, a ako zrбna kvety rosou, tak bola ochъknutб jeho brada po
·ernэm vlasom, ktorэ sa za
·al pobronieva
·.

Bol on aj rozdielny od svojich spoluvercov. Py
·nэ proti poddanэm a podmanenэm, predsa bol pridumnэ by
· spolu ukrutnэm; bol vysokomyse
·nэ, ale nikdy nie sebevo
·nэ pri zachбdzanн s
·u
·mi, ktorэch mu jeho viera dovo
·ovala akoko
·vek prenasledova
·. Bolo krajom, nad ktorэm on panoval, e
·te zo v
·etkэch najlep
·ie, kde Turci rozlo
·ili svoje panstvo. Ale bol zase neukrotnэ v svojom hneve oproti tэm, ktorн sa mu protivili, bo nau
·enэ od mladosti rozkazova
· a pokorenia prijнma
·, nemohol vystб
·
·udskъ zdurnos
·. Poznal
·ernoka dobre, bo mu tento
·asto prekri
·oval jeho podujatia, i vystupoval teda oproti nemu, dobэjal Bran
· i klamom i mocou, a nemф
·uc ni
· vykona
·, rozkбzal pod pokutou smrti neobcova
· s
·ernokom, i vystavil odmenu na jeho hlavu.

Po
·ul,
·e
·ernok nav
·tevuje na Myjave starйho Hanu
·a, i chtiac tak poslu
·nos
· starcovu, ako i celйho mesta potresta
·, vybral sa sбm na tie strany. Pri
·iel k Hanu
·ovi, videl krбsnu
·ofiu i zasekla mu krv v
·ilбch, zabudol na trest Myjave pripravovanэ, zabudol na slбvu, na vieru, na ve
·kйho proroka a ostal dlh
·н
·as na Myjave. Nikdy nebolo tak dobre tomuto mestu pod vlбdou tureckou.

Akй
·e ste slabй, vy obrazy utvorenй bujnou obrazotvornos
·ou alebo chladnэm rozumom, tam, kde sa vбm mlados
· v podobe devy oproti stavia, vy zhyniete ako no
·nб para, ke
· do vбs slnce skuto
·nej krбsy zasvieti! Nikdy sa srdce
·loveka tak nepohne, tak nezatrasie v prsiach mlбdencovэch, ako ke
· sa jeho o
·iam zjavн krбsa v svojej bo
·skej skuto
·nosti. Utнchnu tam potom v
·etky
·iadosti, zaclonia sa v
·etky dlhoro
·nй sny jednэm jedinkэm poh
·adom a die
·a krбsy, ohnivб lбska, dбva
·loveku najavo,
·e je boh,
·e je ve
·kб moc, rozumom nepostihnute
·nб, ktorб svojou slnco
·iarou ohrieva roky mladosti, i dбva najavo svoje nekone
·nй odbleskovania sa na stvorenн svojom.

Osman bol hlboko zaujatэ. Pokoril sa svojmu citu a
·
·achetnъ pohnutos
· srdca chcel posvдti
· svдtэm zvдzkom, lebo py
·nэ bol
·o len jedinou krivou my
·lienkou chcie
· zohavi
· najъtlej
·н svoj cit, ktorэ odrazu vznikol v prsiach. Pэtal
·ofiu za
·enu.

Starэ Hanu
· sa z
·akol i odpovedal,
·e on v
·etko na vф
·u die
·a
·u nechбva. V
·elijako okolkoval, prednб
·ajъc
·iados
· Osmana
·ofii; tбto ale, uhбdnuc ъmysel otcov, pokrъtiac
·ahъ
·ko hlбvkou, s trpkэm ъsmechom po
·epky odpovedala: „Tvoje die
·a nikdy Turky
·ou a
·enou Osmanovou nebude!“

Inэ Turek by sa nebol dlho pэtal, bol by rozkбzal a bolo by sa stalo; Osman bol ale mlбdenec s citom naozaj mlбdeneckэm a mlados
· je v
·dy spфsobnej
·ia pokori
· sa vnuknutiu citov svojich ako oby
·ajnб staroba, presiaknutб vnъtornos
· jej obstupujъcim vtokom povedomia moci.

Hanu
· kr
·il plecami, prednб
·ajъc s upretэmi do zeme o
·ami trasavэm hlasom Osmanovi ustanovenie a odhodlanie svojej dcйry. Tento skamenel, obrvy sa mu s
·ahovali, tvбr sa mu potrhovala a pery sa mu, ako v zimni
·nom pohybovanн, triasli. Ale,
·udnб vec! Nepovedal ani slova, ani len „zdravн bu
·te!“, sadol na ko
·a a zmizol v
·нrom poli,
·e po
·om ani chэru ani slychu neostalo.

Ale jeho prsia, nekone
·nou boles
·ou ъ
·enй, v
·dy sa bъrili. Ako
·ialenэ, sбm so sebou bojujъc, chodil po
·ervenom Kameni; bolestnэ vzdych, blэskanie o
·н, pohybovanie sa a
·omranie pier, pozdvihovanie rъk, ktorй hne
· podobu objatia, hne
· tvбrnos
· hrozby na seba bralo, bolo na
·om vнda
· od dlh
·ieho
·asu.

Naostatok zvн
·azila nбru
·ivos
·. Dal osedla
· kone, vychytil sa s dako
·ko konнkmi a uchvбtil silou
·ofiu z otcovskйho domu.
·ernok mu ju bol od
·al.

Teraz sedн aga Osman smutnэ, v my
·lienkach zahrъ
·enэ na
·ervenom Kameni. Ticho je okolo neho, bo sa sluhovia k nemu boja blн
·i
· zoznajъc,
·e len klepot srdca, bъrenie p
·s, kэvanie prstov, nie ale oby
·ajnй slovб im rozkazy dбvajъ. Bolo to tri dni po boji s
·ernokom

Otvoria sa dvere na palote, dnu vstъpi sluha, pokorne si zastav
·н pri dverбch, ruky na prsiach skri
·ujъc a pokloniac sa skoro a
· k zemi.

Osman, pozdvihnъc ovesenъ hlavu, pozrel na sluhu i dбval mu poh
·adom na znбmos
·, aby hovoril,
·o mб.

„Ve
·kэ Osman, pбn nб
·, ktorйho moc a slбva “

Osman kэvne rukou, aby zanechal prбzdne re
·i.

„Prichбdzam s novinami z Myjavy.“

Sotva to sluha posol dopovedal, u
· sko
·il Osman z divбna a v prudkosti vyriekol: „A
·alej?“

„Zajtra rбno mб by
· sobб
·
·ernoka s dcйrou Hanu
·ovou!“

„Sedlajte kone! Sto jazdcov nech je v okamihu v sedle!“ zavolal Osman i sko
·il, bral zo steny krivъ
·ab
·u, odel sa
·irokэm plб
·
·om, zatisol zelenэ turban na
·elo a letel von z paloty.

IV



Vy
·lo zlatй slnce nad Myjavou a pobozkalo lнce svojej milenky,
·irokej zeme i zadvorilo si na nebeskej hladine ako mladэ
·uhaj, ktorэ si je povedomэ,
·e svojimi skutkami zatem
·uje v
·etkэch svojich vrstovnнkov.

A na Myjave je ka
·dэ plnэ zvedavos
·ou, ka
·dэ sa te
·н na dne
·nэ de
·. Najjunбckej
·н mlбdenec Janko
·ernok mб dnes by
· zosobб
·enэ s najkraj
·нm diev
·a
·om okolia, ru
·ou Myjavy,
·ofiou Hanu
·ovie. Sprvu sa ka
·dэ okъ
·a bra
· ъ
·as
· na dne
·nej veselosti;
·udia,
·o sa za mъdrych dr
·ia, pokyvujъ hlavou a zo spojenia
·ernokovho s myjavskэm diev
·a
·om ni
· dobrйho netu
·ia, zakazujъ svojim domбcim, aby sa ani na ulici, ani v kostole, ani u Hanu
·a neukazovali, hovoriac: „Ve
· je jemu dobre, on sa prenesie na Bran
· a ani vtбk k nemu nepriletн; ale my my “ Mlбde
· sa hnevб,
·e sa pre
·u
·iadne zбbavy nechystajъ, bo dбvno ich nebolo, a teraz sъ tie
· neoznбmenй. Starн
·udia pripomнnajъ
·asy svojej mladosti i rozprбvajъ, akй sa za ich
·ias svadby dr
·iavali, ako sa na nich zas novй zvдzky uzavievali, pripomнnali,
·e sa vtedy celй mesto hostilo, tancovalo, veselilo dako
·ko dnн; s boles
·ou
·utovali,
·e tie krбsne, peknй otcovskй oby
·aje tak do zabudnutia prichбdzajъ, a k tomu v
·etkйmu hlavne pбd krajiny pripisovali. Najviac sa ale na tom urб
·ali,
·e
·ernok ani len pyta
·ov neposlal, ale si sбm nevestu vypэtal; preto u
· ni
· dobrйho o
·om myslie
· nemohli.

Takэmito pripomienkami sa ale tэm vд
·
·mi zvedavos
· mlбde
·e drб
·dila; nejedna pani
·ka si, svojmu starkйmu otcovi prisved
·ujъc, pomyslela,
·e by ona v
·a
·ne stбla na mieste
·ofie.

Bolo dlho ticho, iba obloky boli preplnenй o
·ami, ktorй pilne striehli, aby im ani to najmen
·ie pohnutie, v meste sa stav
·ie. neutieklo. Hoc sa mnohн aj hnevali na
·ernokovo po
·нnanie, predsa sa u
· i mrzie
· za
·ali,
·e sa da
·o u
· neza
·нna. Naostatok skoro pred samэm poludnнm zadupotali konskй kopytб na konci mesta; obloky sa na domoch, hoc bolo v jeseni, rozleteli, a
·udia z nich vyzerajъci opreli o
·i v tъ stranu, odkia
· hrmot pochбdzal.

A hore Myjavou na vranom konнku si ide Janko
·ernok py
·ne, dumne, neobzerajъc sa ani na
·avo ani napravo, akoby ho ni
·,
·o sa okolo neho robн, nezaujнmalo. Jeho vysokб postava sa vypla na koni a silnй, plnй ъdy jej dodбvali vэraz sily a pбnovitosti. Tri jastrabie perб, na kalpaku hore sa dvнhajъce, povievali v povetrн a zlatб, drahэmi kame
·mi vykladanб spojujъca ich ru
·a pohrбvala si so
·iarou ligotavйho slnca, akoby s nнm bola pobratimstvo uzavrela. Ale
·ierne o
·i hrali ohnivej
·ie, a zlato na mentie
·ke, dolomбne a
·ervenэch nohaviciach celъ jeho postavu krбsnym svetlom obtб
·alo, tak
·e vyhliadal ako syn svetla, brat slnca. Za nнm i
·lo jedno dvadsa
· krбsne pripravenэch sluhov. Ke
· dochodili k Hanu
·ovmu domu,
·ernok si pravou dla
·ou pohladil
·ernastй fъzy, vtisol zlatъ ostrohu konнkovi do boku, a tento sa vzopдl, poprskal si a drobnэm skokom, podhadzujъc svojho pбna dohora, zakrep
·il si do dvora pбna Hanu
·ovho. Tri jastrabie perб si za
·uchotali v povetrн.

Darmo sa strojila Myjava,
·e do Hanu
·ovho domu ani nezahliadne. To musel ka
·dэ vidie
·, ako je mladucha pristrojenб,
·o sa okolo nej hovorн a hromada
·udн obstala svadobnэ dom.

Naprostred izby stojн
·ernok, pravicu podбvajъc svojej milenke, krбsnej
·ofii, ktorб v zlatom posiatom
·ivфtiku, veniec z drahэch kame
·ov na hlave majъc, i v ktorom tu i tu bol zelenэ rozmarнn zapnutэ, svietila sa ako hviezda nebeskб,
·murkajъca na svojho milenca, pъtnika noci, bledэ mesiac. Pri nich stбl starэ Hanu
·. Triasol sa na celom tele; slzy staroby sa mu objavili vo vyhasnutэch o
·iach a jeho ruky, z ktorэch jednu na za
·ovej, druhъ na dcйrinej hlave dr
·al, triasli sa a tichй, slabй z jeho ъst vychбdzajъce slovб prenikli ka
·dйho
·loveka. Po
·ehnбval deti svoje: „Nech vбm boh tak pomбha, ako vбm to vб
· otec praje; nech jeho dobrota v
·etky kroky va
·e korunuje, nech jeho milos
· nekone
·nб vбs chrбni v
·
·astн i v ne
·
·astн a dб vбm do
·i
· v lбske a ъprimnosti dlhэ vek ku chvбle a slбve svojej!“

Obidvaja pobozkali ruku vб
·neho starca, a celэ sprievod vy
·iel v tichosti z domu a poberal sa do kostola


·ernok a
·ofia si prisahali ve
·nъ lбsku,
·e sa v
·iadnom ne
·
·astн, v
·iadnej potrebe neopustia. A bol to okamih sladkэ, plnэ vnъtornej bla
·enosti, a hбdam si nikdy tak horъco mlado
·enнsi s
·ub neskladali ako tнto. Ke
· junбcky neprestra
·enэ mlбdenec zacнti v svojich prsiach nбklonnos
· k panne, to je jeho cit horъcej
·н nad v
·etkэch
·udн, ktorн len lбske svojej
·ijъ, bo on i v svojom kochanн h
·adб junбckos
· srdca; a zase panna, od mladosti na vypl
·ovanie
·iadosti svojej mysle nau
·enб, h
·adб, zo v
·etkйho si ni
· nerobiac, sъstredi
· prvй pocнtenie svojej mladosti v osobe, ktorб svojнm duchom prevy
·uje v
·etku oby
·ajnos
·.

Vy
·li z kostola. Mno
·stvo
·udu sa hrnulo za svadobnнkmi; mlбde
· pozerб na mladuchu a mladйho za
·a spolu sa vedъcich, obdivuje vystretъ postavu
·ernoka,
·o sa nad v
·etkэch vynб
·a, a neoby
·ajnъ krбsu
·ofie,
·o nikdy tak
·umnй nevyzerala ako teraz. Lн
·ko jej je
·ervenй ako ru
·a a cit, len od tэch pocнtenэ, ktorн vidia
·iadosti svojho srdca v najvy
·
·om stupni vyplnenй, prebleskoval z jej celej tvбre.

Bola hostina i proti
·ernokovej vфli hodnб;
·udн na obloku plno. Priatelia
·utovali pred pбnom Hanu
·om,
·e ich starн znбmi s nimi nedelia veselos
·; dru
·i
·ky spomнnali,
·e
·koda,
·e je svadba len takб hluchб, a dбvali na znбmos
· svoju
·iados
·.

Starэ Hanu
· sa rozveselil a bol dobrej vфle ako mбlokedy, i odpovedal svojim hos
·om: „Dobre, bra
·ekovci, dobre; ja by som bol veru zvolal v
·etkэch znбmych, ale to za
· mфj nechce hovoriac,
·e on zo svojej rodiny tie
· nikoho nepozval.“

„Hm,“ odpovie starej
·н, „ktoznб,
·i by sa boli tн hrdн pбni uponн
·ili; na
·i by si ale boli pokladali za
·es
·, keby boli povolanн bэvali. No
·e no, bra
·ek Ondrejko, urobte
·e, hej! Pospomнnajme
·e si, ako to za na
·ich
·ias bэvalo.“

Starkэ pokr
·il plecami i povedal: „Ve
· ja nedbбm cho
·te sa opэta
· za
·a, bo som mu s
·ъbil,
·e nikoho nezavolбm.“

„Dajte vy
·ernokovi pokoj,“ hovorн s ъsmevom potichu pбn Matejovskэ, sestrenec Hanu
·ov, „ke
· chcete da
·o vykona
·, obrб
·te sa k mladuche; jej jeden poh
·ad, jeden ъsmev viac vykonб ako v
·etky va
·e re
·i. Po
·kajte len, da
·o musнme za
·a
·.“ A
·artovne palcom hroziac, odi
·iel od nich a obrбtiac sa k tabule, sklonil sa k svojej sesternici,
·eptal jej do ucha, h
·adel na
·u, akoby da
·o prosil, hladkal ju, a
· kэm ona s ъsmevom nevyriekla: „No v
·ak uvidнme!“


·ofia sa obrбtila k
·ernokovi, chytila ho z
·ahu
·ka za ruku, pozrela na
· milostne a povedala: „Na
·i znбmi by si
·elali dne
·nэ de
· s nami strбvi
·; v
·ak ich mф
·eme zavola
·, v
·ak, du
·a moja?“


·ernok si zahrnul dlhй vlasy za ucho, pohladil dlhэ fъz, mykol hlavou i hovoril: „Ve
· u
· beztoho tu neostaneme ani hodinku!“

„Ach, celэ
·ivot ostaneme spolu, zabavme sa aspo
· dnes u nбs, poprajme i priate
·om trocha veselosti, ke
· sme my,“ dolo
·ila, za
·ervenajъc sa, utichujъcim hlasom, „tak ve
·mi
·
·astnн.“


·ernok nebol nau
·enэ kona
· oproti svojmu ustanoveniu; a tak hoc by inб
·ej bol svety povб
·al kvфli svojej neveste vtedy, keby to oproti jeho raz danйmu slovu nebolo bэvalo, predsa sa teraz zdalo,
·e ho jej prosba mrzн. Pozrъc ale do kri
·tб
·u jej o
·н, zhliadnuc ako prosн, nemohol sa
·alej vzpiera
·, ale len so smiechom povedal: „Rozkazujte tu vy v dome va
·om, ja budem na Bran
·i ale neviem
·i ma aj tam dakto k poslu
·nosti neprivedie,“ dodal, zohnъc sa k svojej neveste s ъprimnos
·ou, a potom vstanъc, zavolal na Hanu
·a: „Pбn otec, mojej
·ofii sa zachcelo odobra
· sa od svojich znбmych, a hoc je to pre m
·a akoko
·vek nebezpe
·nй,“ dolo
·il s
·ahkэm ъsmevom, „bo lнca jednoduchйho bojovnнka oby
·ajne bэvajъ odsъdenй a zabudnutй, ke
·
·enskй oko na ne a na hladkъ tvбr v pokoji vyrastenэch
·uhajov pozerб, predsa i na vlastnй nebezpe
·enstvo vбs prosнm, povolajte va
·ich starэch znбmych a myjavskъ mlбde
·.“ A potom prehovoril zas s
·ahkos
·ou: „Ъfam sa,
·e sa tбto skorej k tancu ustanovн, ako keby ju volal do vojny s Turkom; a vy hбdam mбte i hudbu i vнna naporъdzi, ve
· svet hovorн,
·e ste vraj dobrэ gazda.“

„Len tak, ako chudobnэ zeman,“ odpovie Hanu
·, „
·o pбnboh po
·ehnб, to mбme,
·o nepo
·ehnб, to nemбme, ale aj to mбlo v
·a
·ne strovнme s priate
·mi.“


·ofia sa privinula ku svojmu milйmu,
·akujъc mu za jeho dobrotu, on ju hladkal svojou neve
·mi ъtlou rukou; starэ Hanu
· kбzal svojim znбmym, aby povolali susedov. Pбn Matejovskэ sa usmial, posko
·il a zavolal: „Viktуria,
·i som nepovedal, odkia
· mб vietor zavia
·, aby sa vatra popolom prikrytб zase roziskrila?“ A potom, obrбtiac sa k
·ernokovi, hovorн: „Ak to i
·alej tak pфjde, nu
· mфj pбn
·vagor len potom zanechб steny svojho zбmku, ke
· si jeho mladб
·ena
·ab
·u k boku pripб
·e a ukб
·e mu, v ktorй strany mб svoj krok obrбti
·.“ Nato sa zvrtol a odi
·iel s Hanu
·ovэm nau
·enнm po Myjave.

O malъ chvн
·u bol dom plnэ, bo hoc sa aj daktorн mrzeli,
·e ich pred svadbou nepovolali, to sa predsa dali udobri
· tou vэhovorkou,
·e za tri dni v
·etko urobi
· nesta
·ili,
·e
·ernok chcel hne
· po sobб
·i odнs
·, ale
·e teraz, premeniac ъmysel, sбm ich volб (
·o im od takйho pбna nemбlo pochlebovalo), a naostatok,
·e nevolajъ na svadbu, ale len na mali
·kъ zбbavku, na pбr slov s Hanu
·om a jeho jedinou dcйrou. A bolo to
·ivo v dome Hanu
·ovom, celб Myjava ho ako roj v
·iel obstala. Pбni si v jednej izbe sami sedeli, v druhej hrala hudba, a
· sa tak ozэvalo, mlбde
· tancovala a spievala.

„S
·ali brezu, s
·ali brezu,“ za
·al jeden.

„Ba mal by si zaspieva
·: Zasadil som
·ere
·ni
·ku v zime,“ ozval sa druhэ, „bo sa vlб
·i
· u
· pд
· rokov do Novйho Mesta, a nemф
·e
· sa o
·eni
·. Ktovie, kedy si u
· zaspieva
·:




A ke
· u
· tб
·ere
·ni
·ka vyschla,
potom milб za
·uhajkom i
·la.“



V tretej izbe, ktorб medzi oboma prvэmi le
·ala, stбlo vнno na stoloch, a kto chcel, sem sa ochladi
· zabehol. I tu bolo hlu
·no, i tu bolo po
·u
· hlasnэ rozhovor, ъprimnй rozprбvky, veselэ spev, bo v na
·ich krajoch, najmд za predo
·lэch
·ias, mбlo sa zi
·lo spolo
·nostн, v ktorэch by sa neboli ozэvali nбrodnй pesni
·ky. I tu bolo po
·u
·:




Nepi,
·uhaj, nepi, stodola ti letн.
Ke
· letн, nech letн, nemбm
·eny, detн.



A ke
· zбbava a veselos
· na najvy
·
·н stupe
· vystъpila, ke
· celэ dom bol preplnenэ ako rбko
· i hos
·ami i dнvajъcim sa
·udom, i hudbou i rozhovorom, tu vonku zahu
·ia hlasy: „Horн, horн!“

Hudba prestala, hovor utнchol, veselos
· zmizla, v
·etci prнtomnн skameneli, svet sa rozh
·kol z Hanu
·ovho domu. Prestra
·enн hostia poskбkali, chceli v
·etci vyjs
· von, pomбha
· a hasi
·, ale ako vychбdza
· za
·ali, zhliadli na prahu s holэm me
·om, so zamra
·enou tvбrou agu Osmana, a h
·bu ozbrojencov. Prestra
·enн hostia sa nazad utiahli, a naprostred izby, kde sa len pred okamihom veselos
· ozэvala, sko
·il Osman so svojimi
·u
·mi, pozrel dovфkola, kэvol rukou, jeho vojsko obstъpilo brбniaceho sa
·ernoka, v stisku sa dobre pohybova
· nemф
·uceho, i schytilo ho, poviazalo a zvalilo na zem.
·ofia omdlela prebudila sa hodila sa na svojho milйho ale Osman sa usmial divoko, strhol trasъce sa jej ruky z
·ernoka, pozrel jej do slzavэch o
·ъ a skriviac tvбr, divoko zavolal: „Poznб
· Osmana svojho priate
·a, dievka krбsna? Neboj sa ho, on pri
·iel oslбvi
· tvoju svadbu, on osvietil noc, aby sa i ona dнvala na tvoje bla
·enstvo, ktorй bude
· v nбru
·н svojho milenca po
·нva
·!“ A smejъc sa odi
·iel tak prudko, ako pri
·iel; jeho
·udia odviedli
·ernoka, nepohnъc inб
· ani
·ivej du
·i vlas na hlave. Myjava bola na desiatich miestach zapбlenб

V



Smutnэ bэva jesennэ
·as, ale smutnej
·ie srdce
·loveka v nezaslъ
·enom ne
·
·astн, ke
· trpн pre to, za
·o by prбve odmenu zasluhovalo. Bolo rбno po smutnej noci; domy sa vб
·ali, hrubй trбmy prehбrali si pokojne, potichu, akoby ich horъci, ich zo
·ierajъci ohe
· milostne bozkбval a teplom lбsky zahrieval. Po zбhradбch
·umeli opбlenй stromy a ich dietky, o
·ltnutй lнstky, podбvajъc sa v nбru
·ie zradnйmu kochankovi tichйmu vetru, padajъcky si hъdli smutnй piesne o minulej lбske, o zapadnutej nбdeji.

Starэ Hanu
· si stal pred pohorenisko svojho domu, ktorйho ostatky dohбrali a dym do vэ
·avy odosielali, so zlo
·enэmi rukami na prsiach, so zvesenou hlavou zamyslenэ. Pri jeho boku, ako anjel smъtku, stбl jeho jedinб
·ik, trasъca sa a pla
·ъca
·ofia.

„Nikdy ma neklame moje tu
·enie,“ hovoril starkэ sбm sebe, „tam v
·etko zhynulo, i pamiatky mladosti, i nбdeja mojej staroby.“


·ofia h
·adela na
·; po
·ula,
·o on
·epotal, zatriasla sa e
·te vд
·
·mi a pritisnъc jeho ruku k svojmu srdcu, zvolala bolestne: „Ot
·e, ot
·e, nerob mi predvr
·ky ja som inб
· nemohla.“

„Die
·a moje,“ odpovie starkэ, „nerobнm to, nechcem to robi
·; na
·o
·e by sme si mali na
·u biedu e
·te hor
·i
· daromnэmi staros
·ami?
·o sa stalo, to inak
·ie nebude; ja starэ beztoho viac nemбm mnoho o
·akбva
· o m
·a je najmen
·ia staros
·, ale ty, ale ty!“ I naplnili sa posvдtnou vlahou jeho o
·i.

Jeho dcйra pozrela hrdo, hodiac okom po zhorenisku, i zhliadnuc otcovu boles
·, zavolala: „Vidн
· tъ kъr
·avu odtia
· vystupujъcu, kde len pred nieko
·ko hodinami rбstlo moje srdce a kъpalo sa v najkraj
·нch nбdejach? Tak vyzerб v mojej du
·i; a ako ten plame
·
·
·ahб dohora a
·iara jeho sa vznб
·a do nekone
·nosti tak i du
·a moja.
·o mne ne
·
·astie? V ne
·
·astн ukб
·me silu svojich citov, silu na
·ej moci; tam, kde sme v
·etko stratili, h
·a
·me v
·etko vydobudnъ
·, kde ni
· nemбme, stvorme si v
·etko a ni
· nбm nebude.“


Starkэ, trpko sa usmejъc, prehovoril vб
·ne a potichu: „Moje die
·a,
·ahko je hovori
·,
·ahko tebe neskъsenej spomнna
· o zlatэch zбmkoch, ktorй myse
· mladб nastavia, bo e
·te nevie
·,
·o je mo
·no,
·o je nemo
·no. Ja
·ijem len v tebe, pre teba, a ty, viem, nebude
· ma
· viacej pokoja, a ja ti ho viacej ani da
·, ani zvб
·i
· nemф
·em. Viem ja,
·o mladosti treba, za
·нm ona tъ
·i ve
· som i ja bol mladэ!“

„Dobre tak viete, po
·om mlados
· tъ
·i,
·o ona cнti,
·o ju bolн.“ A potom chytrэm hlбskom pokra
·uje, e
·te bli
·
·ie k nemu prikro
·iac: „A budete vy celkom
·
·astnэ, ke
· va
·e die
·a
·
·astie dosiahne?“


·o
·e rodi
· inak
·ieho
·iada
· mф
·e? On nechce pre seba ni
·, on v
·etko robн pre svoj
·ivot, v die
·ati sa rozkladajъci.“

„Teda ma po
·ujte, otec mфj! Vy ste mali pravdu, odvбdzajъc ma od
·ernoka, vy ste videli v
·etky budъce nebezpe
·enstvб,
·o z toho mohli pochбdza
·; ale darmo klбs
· hate mladйmu srdcu! Tak ani to,
·o nбs teraz postihlo, to urobi
· nemф
·e. Va
·a dcйra zapovrhla v
·etkэm v svojej dume, a nepokorн ju ani teraj
·ia strata. Otec mфj, ja pфjdem za
·ernokom!“

Starkэ sa za
·udoval tomuto nбhlemu uzavretiu, i po
·ujъc to, skoro z nфh nespadol, ale vezmъc vec akoby na
·art, odpovedal: „Die
·a moje, to ty sotva vyvedie
·. Slabэ je mu
· teraz sa prebi
· cez brбny tureckй a prelomi
· hranice bezmiernej dia
·ky, nieto e
·te slabб
·enskб!“

„Nespomнnajte mi slabos
·
·enskъ, otec mфj.
·ena je silnб, ba najsilnej
·ia v svojom cite, ke
· vedenб potrebou srdca h
·adб sama seba a svoje tъ
·by vo svete.“

Otec videl,
·e jeho dcйra od svojho nepopustн, poznajъc jej dumnъ prirodzenos
·, vediac,
·e sa nevie pokori
· vфli druhej okrem toho,
·o chce jej vlastnб
·iados
·, kde ju vф
·a jej
·ahб. I zaplakal slabu
·kэ otec hбdam po prvэ raz v
·ivote nad sebou. Kde sa on ъbohэ podeje? Kto ho bude riadi
·? O koho sa bude ma
· stara
·? Komu spomнna
· lep
·ie za
·lй
·asy? Pre koho
·i
· a koho milova
·? I vyriekol: „Die
·a moje,
·o
·e sa potom stane so mnou?“

„Nбjdu sa dobrн
·udia, mбme priate
·ov dos
·, ktorн sa o vбs stara
· budъ, kэm sa ja navrбtim, a
·e sa to stane, mбm nбdeju istъ, istъ, tu v tэchto prsiach je to zapнsanй! A keby ja pri vбs zostala, to by celэ svet na vбs krivэm okom h
·adel,
·e ste vy celъ biedu na Myjavu uvalili, ke
· sa len na krбtky
·as
·u
·om z o
·н vzdialim, prestane v
·etko. A ja sama cнtim,
·e keby nebolo m
·a a mфjho spojenia s
·ernokom bэvalo,
·e by sa ni
· nebolo stalo. Akэm okom ja mбm pozera
· na va
·e
·ediny vediac,
·e som ani ja nie
·
·astnб, ani vy spokojnэ? Ako
·e by mi ъsmev a otcovskй lбskanie prichбdzalo, vediacej,
·e moja pэcha, moja sebevф
·a, moja neposlu
·nos
· bola vinnou,
·e ste vy na va
·e starй kolenб v
·etkэm biedam vystavenэ? Hej, otec mфj, die
·a va
·e by uvдdlo, zhynulo v svojej bolesti, a takto mu dб nбdeja sily, sila vieru a viera lбsku i k nemu (rozumela
·ernoka), i k vбm, a srdce moje neprestane bi
· za vбs. Inб
·
·o by vбm bolo z die
·a
·a, ktorйho by srdce nebilo, ъsta sa neusmievali, ktorй by zhynulo i svetu, i vбm, i v
·etkэm nбdejam va
·im?“

Na druhэ de
· zanechala
·ofia Myjavu.

VI



Krбsne sady sa rozprestierajъ okolo krб
·ovskйho Belehradu, py
·ne si lo
·kб bystrэ Dunaj v brehoch svojich okolo jeho bielych hradieb a ve
·tн kraj
·ie doby dunajskэm rodom, hoc aj teraz v smъtku pohrъ
·enэm. Vysokб pevnos
· sa vzhliada do kri
·tб
·ovэch vфd rieky, spievajъcej v behu svojom piese
· smъtku o padlэch junбkoch, z ktorэch jeden dorъbanэ, druhэ dostrie
·anэ a tretн neborбk ko
·mi do
·liapanэ pod tou tvrdou pevnos
·ou le
·н. To si spieva Dunaj ale
·udia inak myslia. Plemд tureckй sa veselн nad mocou a slбvou vlastnou, i zvelebuje vlбdu Achmeta ba
·u, ktorэ si v tej pevnosti sedбval.

Achmet ale teraz v
·ase pokoja si prebэva v krбsnom palбci, zбhradami obto
·enom na brehu Dunaja. Mб tam svoj hбrem a v
·om sa lisne ako diamant medzi silou drahэch kame
·ov Elmнra, milб
·ik jeho, krбsou a v
·akou svojou. Bola ona die
·a milenky Achmetovej a od
·asu toho,
·o tбto zomrela, najvд
·
·нm pokladom starйho basu.

Ako sa noc za plamennэm obli
·ajom skvelйho d
·a tъ
·bou trasie, tak sa triasol Achmet za okamihom, v ktorom mohol zo
·i
· milovanй die
·a svoje, a hбdam
·iadne die
·a na svete nebolo tak pestovanй, nebolo bohatstvom a v
·etkэm,
·oko
·vek zem vzбcneho a spфsobnos
·
·udskб peknйho donб
·ala, zaopatrenй ako Elmнra, perla srdca Achmetovho, diamant du
·e jeho.

V krбsnej izbici hбremu, na
·ervenodama
·kovom, zlatom vy
·нvanom divбne sedн si Achmet ba
·a a h
·adн do o
·н die
·a
·a svojho
·iariacich slncom, akoby v nich chcel zhliadnu
· obraz du
·e svojej a za
·lй
·asy mladosti, na ktorй si ka
·dэ
·lovek s takou nekone
·nou tъ
·bou spomнna. Elmнra si ru
·osnehovъ tvбri
·ku, ktorъ sen mladosti obletoval, oprela o bielu pravicu,
·avou zas si zh
·
·ala
·ierne, nad hodvбb mдk
·ie vlasy z ramennйho lн
·ka. Achmet sa na
·u dlho dнva a hovorн, ale Elmнra nepo
·ъva, necнti, tak
·e sa zdб,
·e du
·a jej zaletuje v krajiny, v ktorэch bez konca spieva vtбk slбvik milenke svojej, krб
·ovnej kvietia, hrdej ru
·i, o snбch milosti svojej. Achmet prestal hovori
·, p
·asol rukami a dnu vo
·iel hlavu a
· k zemi kloniaci sluha otrok a
·akal na rozkazy.

„Otrok spevбk nech dnu prнde!“ povie Achmet a Elmнra vznesie hlavu dohora, rozleje sa ohe
· pod povrchom jej lнca, ako zablysne
·iarou, ktorъ nevнda
· inak
·ie, len ke
· mlados
· v svojom odu
·evnenн, nemф
·uc na uzde zdr
·a
· city svoje, popustн beh zбpalu svojmu.

„A
·o chcete so spevбkom, ve
·kэ Achmet, otec mфj?“

„Chcem rozhэba
· krнdla du
·e tvojej, ktorб tu i tu uspбva v hlbokй snenia a zdб sa blъdi
· po krajinбch ve
·nйho raja, tak
·e sa zdб, akoby ju viacej v
·etka zemskos
· nezaujнmala. Piesne otroka spevбka, zdб sa mi, lбmu oby
·ajne
·ary nad tebou sa vznб
·ajъce; preto som ho dal zavola
·, preto, bo chcem vidie
· tvбr tvoju sa lisnъcu ako ohe
· svetla nebeskйho, chtiac
·ou osvie
·i
· dni staroby mojej.“

„Ach, otec,“ odpovedб Elmнra, „zdб sa, akobys’ mi neveril,
·e mi je milб tvoja prнtomnos
·. Popus
·, otec,“ lichotivэm, ale trasъcim hlasom vypovie
·alej Elmнra, „a dovo
·, aby otrok spevбk len po tvojom odchode pri
·iel.“

„Die
·a moje, dal by som ti krv srdca svojho, ukrбtil by dni
·ivota svojho, keby som ti mohol len jeden okamih, len jednu chvн
·u veselъ urobi
·; bo
·itie moje je len oddych p
·s tvojich, je tф
·a
·itia tvojho, je ukradnutб
·iara o
·iam tvojim a ke
· si veselб, prнde na myse
· mlados
·, ke
· si smutnб, prнde mi na myse
· staroba moja. Nie, die
·a moje! Ke
· inak nechce
·, ja rad
·ej odнdem, ty osta
· a na
·ъvaj spevy, ktorй,
·o sa m
·a tэka, sъ takй slabй oproti du
·i tvojej ako miliуnovб
·iastka jedinej kvapky v lone hlbokйho mora.“

Elmнra sa zdrбhala, ale usmievajъci sa otec ju bozkal tak nбru
·ivo na
·elo, ako len mф
·e staroba najvrъcnej
·ie ukбza
· ohe
· dakekaj
·ej mladosti. I odi
·iel z izby hбremu.

Akonбhle otec odi
·iel, sadla si Elmнra na zlatolisklэ divбn, podoprela si rъ
·kou hlбvku i zakryla bledй, priezra
·nй lнca, spopod ktorэch sa tajomnй hnutie ru
·ovej tфne vyvi
·ova
· za
·alo, i farbou takou ъtlou a
·arokrбsnou, ako prvэ vэvin pъ
·ka ru
·ovйho, ktorйho sa o jeho budъcej krбse snнva, bledэ povrch jej tvбre prebiehalo. I nieto zбdum
·ivej
·ieho, spolucit vд
·
·mi vzbudzujъceho okamihu, ako ke
· sa du
·a mladйho diev
·a
·a sama do seba zanorн, zanorн, h
·adiac sъzvuk citov svojich vo vlastnэch prsiach svojich, i tъ
·i za nнm, a predsa ho nбjs
· nemф
·e. Takэ bol teraz stav Elmнry. Za
·uchotal vietor, za
·umel strom pod oblokom, zatriaslo sa povetrie po izbe a k tomu dych diev
·a
·a prerб
·al hlbokй ml
·anie, okrem ke
· sa schytilo, hlбvku vyzdvihlo a po
·ъvalo, ani nedэchajъc,
·i da
· po
·u
· nemo
·no,
·i sa da
·o neobjavн,
·o si
·iada jeho ohnivб, a jednak takб neur
·itб myse
·.

Po malej chvнli za
·umeli kroky na dlhom, ъzkom pitvore. Elmнra sa schytila, povzniesla bielu
·kй hrdielko a na
·ъvala, akoby poznбvajъc a rozoznбvajъc
·ahkй kroky, kto to ide, kto sem prichбdza. Otvoria sa dvere, v svetle pitvora vidie
· tu
·nъ, okrъhlu tvбr otroka hбremu, ukazujъceho postave druhej nevysokej prstom, aby dnu vstъpila. A na prahu nбdhernej paloty sa objavн mlбdenec, prv
·ie letб mladosti sotva prekro
·iv
·н, nie sнce v celkom obecnom, ale predsa jednoduchom odeve. V trasъcich sa rukбch trнme malъ citaru, temnэm zvukom od trasъcich sa rъk brinkajъcu. Pozna
·,
·e to
·akanэ otrok spevec. Videli ste, du
·e drahй,
·uhaja mladйho, sotva prv
·ie city mlбdenectva svojho pocнtiv
·ieho, ale nad ktorйho hlavou sa predsa nejedna vнchrica u
· schumelila. Prizreli ste sa tvбri mlбdenca, v ktorom e
·te neodkvitli prvй kvety citu, a predsa u
· polбmanй a naveky do bezdna zabudnutia zaviate boli a ve
·ne zahynuli? Poznali ste tajomnэ smъtok mlбdenca, riadiaceho sa naoko pod
·a
·iadostн sveta, v ktorйho ale ka
·dom usmiatн, v ka
·dom kroku, v ka
·dom pohnutн tisнc umretэch svetov sa odzna
·uje? Prizreli ste sa do tajomnej h
·bky oka, po
·uli ste, ako ona na zm
·tvychvstanie sa ozэvajъce i trasъce sa hlasy mlбdenca v citlivosti du
·e svojej slabэmi i nedostato
·nэmi pies
·ami vyrazi
· h
·adн? Takб bola tvбr dnu vstъpiaceho, takэ bol vэraz celej bytosti otroka spevca. Bo kde ste videli hojnos
· piesnн, kde ste videli plnos
· spevu? Tam, kde du
·a dni dobrй
·ije, kde sa jej ka
·dй lнce, ka
·dэ kvietok usmieva? Piese
· je vtбk z popola vlastnej du
·e zrъcanнm povstalэ, zavievanнm krнdel svojich h
·adiaci vylъdi
· z vyhorenej pahreby srdca svojho aspo
· slabъ iskri
·ku, aby zanietili v prsiach tmou ve
·nэch zatiahnutэch. Takэ bol i otrok spevec. Zdalo sa,
·e radosti vэlevy nevyludzъvajъ piesne z p
·s jeho.

Elmнra sa schytila, ve
·kй jej oko sa oprelo na trasъcom sa ъtlom mlбdencovi, i stislo jej to srdcom, i trбpenie prezrбdzajъci vэraz postavy spevca prenikol jej du
·u a
· do dna; zatriasla sa tie
·, ъsmev primrzol na jej lнci, slovo uviazlo na jazyku. Zdб sa,
·e stav du
·e jednйho od druhйho nie je ve
·mi rozdielny. Ale otrok spevec, mu
· sa trasie pred obli
·ajom perly sveta, na ktorъ najvy
·
·н tvorca sveta v svojej pэche v
·etky bohatstvб krбsy vylial, na tъto jednu osobu takъ ladnъ ako vyhladenй nebe, tak pekne vyrastenъ ako
·istб
·alia, lнca jeho v ohni mlбdeneckom nezahoria, srdce jeho nebije za vydobudnutнm len jednйho po
·ъbenia; a predsa i diev
·a sklonilo hlavu, nena
·lo slov, chtiac sa mu prihovori
·, i zatriaslo sa, vidiac ho. A ke
· mladй diev
·a sklopн o
·i, nenachбdza slov k tvojmu privнtaniu, i jeho postava sa zachvieva pri vzhliadnutн na teba, mф
·e
· vedie
·,
·e jeho du
·u tajnэ sъzvuk s osobou tvojou prenikб a len
·akб, kэm ty do nej iskru hodн
·, aby mohla zahorie
· oh
·om ve
·nэm. Divnэ to musн by
· mlбdenec.

Priblн
·i sa Elmнra ku spevcovi a potrhanэmi, ale
·ъbeznэmi slovami prere
·ie: „Zahraj mi,
·uhaj dobrэ, piese
·
·ъbu, piese
·,
·o prenikб cit ka
·dэ, ka
·dъ
·ilku, ka
·dй pomyslenie
·loveka; zahraj mi a utн
·, ukolembaj du
·u moju do spбnku tichйho, v ktorom by sa mi snнva
· mohlo o pies
·ach tvojich!“

Mlбdenec ni
· neodpovedб, berie citaru do ruky a za
·ne:





·
·astlivб ru
·a,
kvetina raja,
bo ju jej milэ
spevom napбja.
Ke
· ju prst devy
splieta do venca,
myslн na hlasy
svojho milenca.
I ke
· zvдdnъva,
len sa usmieva:
bo vie,
·e milэ
jej piesne spieva.

·
·astlivб ru
·a,
ru
·a vэchodu,
bo neznб lбsky
bфle, nehodu.



A po skon
·enэch tэchto slovбch um
·kne, u
·ъchne spevec, ovesн hlavu, ale zas, akoby mu
·skos
· prvэ raz du
·u jeho odъchla, akoby
·ia
·, prsia jeho prenika
· sa zdajъci, sбm seba chcel zni
·i
· v plamennom vyratъvanн svojich bф
·ov, pozdvihol o
·i dohora, povzniesol hlavu a pozrel vyhasnutэm zrakom, v ktorйho h
·bke bolo vidie
· tajomnй tъ
·by a silnъ nбdeju, na dievku rajskъ, krбsnu Elmнru, i po hlbokom povzdychu za
·al:




Kto moje slzy a vzdychy po
·нta?
Kde koniec pъti mojej sa otvбra?
Zrak mфj slnie
·ko na nej milй vнta,
na nej len stojнm, ke
· ono dohбra.
A mojich tъ
·ob predlhй
·akanie
ukon
·i
· nemф
·’ iba zm
·tvychvstanie.
De
· za d
·om hynie, ja
·ijem bez
·itia,
darmo zaklнnam nebeskй mocnosti.
A bфle moje, ktorй prsia cнtia,
neprestanъ viac iba vo ve
·nosti,
bo tam len nбjdem ve
·itй spojenie
s tebou, jedinй moje pote
·enie!



Hlas primrel na ъstach jeho, len koniec piesne sa triasol e
·te po vo
·avom povetrн nбdhernej izby a ozэval sa v du
·i, prenesiv
·ej sa v krajiny ve
·nй, kde nieto hranнc medzi tъ
·bou a jej vyplnenнm. Elmнra pohliadla na mlбdenca spevбka, jej oko sa zi
·lo so zrakom jeho. V prudkosti vэchodnej letory svojej pristъpila ona ku spevбkovi, uchytila nбru
·ivo ruku jeho, pritisla ju k srdcu svojmu, a akoby sa jej cit sбm v sebe bol na
·iel, akoby sa jej odrazu tajomnб tъ
·ba a smъtok mysli jasnэm stal, vyriekla v prudkosti: „Netreba ve
·nosti, ani raja
·istej milosti, bo tб je zanechanб tэm,
·o nepocнtili sladkos
· sveta. Dlhй je o
·akбvanie budъcnosti; tu, tu si zarazme stбnky ve
·nэch sladkostн, tu spojme srdce so srdcom, du
·a nech du
·u objнme, myse
· nech myse
· do kvetu svojho zavrie. Hoc si ty aj otrok, sluha, nemusн
· vzdycha
· za ve
·nos
·ou, bo ani smutnб noc tak netъ
·i za svojнm milencom, bledэm mesiacom, ako Elmнra tъ
·i za tebou, a Elmнra je du
·ou Achmeta. Ona povie a noc sa stane bielym d
·om, rozkб
·e a h
·bka priepastн sa zmenн na vysokй vrchy; a hoc si ty aj otrok, to bude
· mocnej
·нm nad silnэch, vy
·
·н nad vysokэch, bo v tebe
·ije du
·a Elmнry, bo si ty jej
·ivotom, citom, my
·lienkou, tъ
·bou, ty pohybuje
· bitia jej srdca.“

A spevбk stojн ako omбmenэ, ruku svoju ani neod
·ahuje, ani
·ou k srdcu svojmu nepritнska ohnivъ milenku, tvбr ale jeho preletuje ъsmev, akoby ъsmev nбdeje; postava jeho, zhodiac rбz bojazlivosti, dostбva ur
·itos
· a pevnos
·, oko jeho h
·adн pokojne do lнc Elmнry oh
·om
·iariacich, i hovorн: „Velite
·ka moja, diamant celйho Stambulu, hviezda krбsy nad celэm lisnъca sa svetom! Po
·uj jedinъ rozprбvku o mne, o pъti mojej, o pies
·ach mojich!“

A Elmнra plnб nбdeje, plnб o
·akбvania sadla si na nбdhernэ divбn a posadila spevбka oproti sebe. Tento za
·ne: „Tam
·aleko vo vlasti mojej, tam kde si Vбh zahrбva tichэmi dolinami i zvu
·н piesne zborenэm hradom o ich predo
·losti, kde tajomnй
·epotanie hбjov vychovбva du
·e dobrэch
·udн: tam
·il mlбdenec junбcky Jбn
·ernok, tam
·il i slбvny skutkami svojimi aga Osman, znбmy po celom Stambule, a obaja mlбdenci zakochali devicu mladъ, sestru moju. Ona sklonila srdce svoje k rodбkovi svojmu a agu Osmana, krбsneho, ale cudzieho i neznбmeho mlбdenca opovrhla. Prбve na de
· spojenia so sestrou mojou
·ofiou pri
·iel aga Osman, spбlil nielen dom mфj rodinnэ, ale i celъ dedinu, uchvбtil v celom okolн najhodnej
·ieho mlбdenca Jбna
·ernoka. Sestra moja, slabб
·enskб, vydala sa na pъ
·, h
·adajъc milenca svojho po zбmkoch, po okoliach tureckэch, a ja znajъc, ako
·a
·ko je
·enskэm po tak
·alekэch cestбch, sprevбdzal som ju a ochra
·oval som ju pies
·ami svojimi, bo piese
· obmдk
·н srdce ka
·dйho
·loveka. Boli sme i na
·ervenom Kameni, v Pre
·porku, v Komбrne, v Ostrihome, v Budнne, a nikdy sme ni
· nena
·li len poves
·
·udu nбm ukazovala cestu do Belehradu a tu, tu sme sa dozvedeli,
·e on v temniciach palбca
·ije!“ Tak dokon
·il spevбk a ohnive uchytiac ruku Elmнry a pobozkajъc ju horъce, nad
·enэm hlasom pokra
·oval: „Elmнra, hviezda Stambulu, ty si ako hovorн
· mocnб, silnб, srdce tvoje ako plame
· slnca nebeskйho,
·istб, vysokб myse
· tvoja, pomбhaj vyslobodi
·
·ernoka, pomбhaj sestre mojej a urob koniec pъti dlhej,
·a
·kej, a ja ti poviem da
·o o lбske svojej!“

Elmнra bli
·
·ie prisadla k spevбkovi, jej dych sa mie
·al a objнmal s dychom jeho, bolo po
·u
· klopanie jej srdca, a jej oko ako lampa osvecovalo celй priestranstvo krбsnej paloty, i hlasom vysokэm vyriekla: „Znбm o
·om, a prv e
·te, ako sa slnce nad belehradskэmi kopcami zalisne, bude slobodnэ a s tvojou sestrou naveky spojenэ.“

Nena
·ъvajъ tak zborenй zбmky pova
·skй hlas prudkэch vetrov, ako po
·ul spevбk slovб Elmнry. Sotva boli vypovedanй, zatriasol sa spevбk, vysokй prsia sa pozdvihli, ni
·nй pery sa zimni
·ne zatriasli, ruka sa z ruky Elmнry vytrhla, i skri
·ovala sa s pravicou na prsiach, s tisnъc bъrlivй srdce, a ani nevediac ako, vyriekol: „Vidнm
·a zase, vidнm
·a, drahэ mфj, dбvno stratenэ!“

Elmнra zbledla. Videla pohnutie du
·e spevбkovej prevy
·ujъce ka
·dodennъ, jednoduchъ nбklonnos
·, videla jeho vytr
·enie, v prudkosti svojej ozna
·ujъce myse
·
·enskъ, prudkъ a pretvarova
· sa nevediacu v okamihoch nбru
·ivosti a pohnutia du
·e. Za
·ъchlo na chvн
·u srdce Elmнry, vб
·ny pokoj obletoval jej snehobiele
·elo a hlas tichэ, vб
·ny sa vy
·mykol z jej tiahleho hrdla: „
·o hovorн
· o drahom milencovi, dбvno stratenom?“

A spevбk v pobъrenн v
·etkэch svojich citov, vo vytr
·enн mysli, v pohnutн du
·e vysokэm, ale trasavэm hlasom k nohбm Elmнry sa vrhnъc a jej ruku horъco k perбm svojim tisnъc, zavolб: Odpus
· mi, Elmнra, ru
·a vэchodu, odpus
· mi, anjel nebeskэ, klamstvo moje! Ja som nie mu
· spevбk, nie som mlбdenec,
·o by zasluhoval horъcej milosti device raju obecanej; ja som slabб
·ena, nemajъca v prsiach srdce junбcke, nemajъca myse
·
·udskъ, ktorб len nekone
·nou lбskou odu
·evnenб sa vydala na more
·inov, na cestu
·alekъ bez konca a cie
·a, aby “ Tu sa zaml
·ala, zrak sklopila, obrбtila sa do seba a zase o chvн
·ku, ruku Elmнry k prsiam pritisnъc a jej bystro do o
·н pohliadnuc, prudko vyriekla: „Po
·uje
·, Elmнra? Ja som
·ofia, ktorej poves
· som ti rozprбvala a
·ernok, slnce moje, du
·a du
·e mojej!“

Elmнra st
·pla na sochu, zachvela sa ako liba
·ka, skamenela zase ako svie
·e hory na
·e v zimnom
·ase; i pre
·iel mrбz celъ postavu, hlбvka spadla dolu na prsia a na
·ъvala pustotu, vejъcu
·udnэm
·umom v hlbinбch a skrэ
·ach p
·s svojich, ktorй e
·te len pred okamihom sa mohli a
· s vэsos
·ou neba v zбpale svojom mera
·. Py
·nб je to tб Elmнra, hrdб mys
·ou a ve
·kб v krotenн alebo rad
·ej v zakrэvanн nбru
·ivostн svojich. Jedno slovo zni
·ilo jej sny prvej mladosti; a viete, du
·e dobrй,
·e sa chvнle sladko presnнvanej prvej milosti, ke
·
·lovek neohliadajъc sa na beh sveta, na v
·etko zabъdajъc, v nбru
· sa dнvajъc jedine svojim obrazom, s nimi
·ijъc a s nimi zachбdzajъc i hynъc, nikdy viacej nevrбtia? A viete, du
·e dobrй,
·o je „nikdy“? Vezmi kvapku z hlbokйho mora, roztl
· ju na miliуny
·iastok, zrбtaj v
·etky tie prб
·ky, ktorй zo v
·etkэch kvapфk vody dostane
· a mб
· tam „nikdy“ a mб
· tam ve
·nos
· nemajъcu konca-kraja. A ke
·
·lovek pomyslн alebo pocнti,
·e najъtlej
·н pocit, na ktorom celб du
·a jeho lipne, ve
·ne je stratenэ,
·e on nikdy na svete nedo
·iahne predmet tъ
·by svojej tu sa stiahnu
·loveku prsia, zrazн sa myse
· jeho i zapla
·e on nad sebou, bo stratil du
·u svoju, stratil slnce
·ivota svojho,
·iarou svojou osvecovav
·ieho i udr
·iavav
·ieho
·ivot, cit i myslenie jeho. I v du
·i Elmнry nastala pustota a oko predtэm takй plamennй sa zalialo mrakom temnэm, bo ona pocнtila ve
·nй zmarenie prvйho pocitu
·ъbosti takйho
·istйho ako za rбna vychбdzajъca zora, takйho nevinnйho ako sen ru
·e o krбse svojej, takйho krбsneho ako piese
· slбvika, spievajъceho o milosti svojej. Ale predsa nevidno na jej tvбri vэraz bъrky a nбru
·ivosti ako sa to oby
·ajne pri
·enskэch vнdava, ke
· zbadajъ,
·e ich tъ
·by zmarenй bo je py
·nб dбva
· najavo ne
·
·astia a vnъtornъ boles
· pred cudzнm, omnoho od nej ni
·
·нm
·lovekom; pokoj ale v jej tvбri, v jej re
·iach, v jej posunkoch vyrб
·a najvд
·
·iu trpkos
· a trбpenie. Ona nehrozн slovom, neu
·нva horlivэch vэpovedн, ale chladne, pokojne prehovorн: „I
·ernok zhynie a teba neuvidн, i ty zhynie
· a jeho neuvidн
·; i
·i
· bude
· i umiera
· bude
· i bude
· spomнna
· za roky na Elmнru v hбreme agu Osmana “

VII



Okolo
·ervenйho Kame
·a hvi
·dia bъrlivй vetry a starйmu zбmku o predo
·lэch vekoch
·epotajъ. Zatriasajъ sa ъzke obloky i pohybujъ po palote povetrнm, v ktorej aga Osman sedн. Ve
·kэ pohбr kres
·anskйho nбpoja,
·istйho vнna, stojн na stole do polovice vyprбzdnenэ. Pozna
·,
·e aga Osman viacej mnoho nedr
·н na predpisy proroka, vidie
·,
·e rad
·ej my
·lienky svoje h
·adн ochromi
· a otupi
· v nбpoji zakбzanom korбnom. Jeho vysokб postava je zhybnutб, akoby ju bol
·as prъtom svojнm nemilosrdne zasiahol, tvбr jeho, predtэm takб kvitnъca, mladistvб zdl
·ela, farbivos
· mladosti z nej zmizla, ako sa na nej to samй,
·o predtэm, bly
·
·alo, ale sa zdalo, ako prorok predo
·losti v neskorэch
·asoch
·itia, hovori
· o zahasnutэch d
·och;
·aty na
·om viseli neporiadne a dбvali svedectvo,
·e ho jeho peknб vzne
·nб postava viacej tak ve
·mi nezaujнma.
·udnй sъ to tie prvй roky mlбdenca, vidiaceho milos
· svoju sklamanъ! Ke
· on du
·u svoju v jeden predmet zamorн, ke
· cit svoj vo schvбlnej mбrnomyse
·nosti a mбrnotratnosti ъtroby svojej na jednu devicu vyleje; tu v
·ase sklamania nбdejн svojich stratн zбklad skuto
·nйho
·itia, duch jeho sa vo v
·etky
·tyri uhly sveta rozhбd
·e, i h
·adб sa v
·ade, i nikde sa nбjs
· nemф
·e, bo stratil v
·eobecnй spojivo svojich vlastnostн, bo cit jeho otupel, oslabol, vysilil sa, i nie je viac vstave za da
· takй horъce zahorie
·, ako predtэm za milovanэm predmetom. Kto sa mф
·e divi
·
·ahostajnosti agu Osmana? On je sнce
·lovek Turek, nemajъci v h
·bke srdca oproti
·ene to po
·atie, ktorй sa oslavuje vo spevoch zбpadu; ale i v Turkovi tak du
·a snнva
· mф
·e sny
·ъbosti ako i v nбs. A tak i v jeho du
·i vymrel cit vrъci, o
·iam jeho sa stratil jeden cie
·
·ivota, i nemiluje on viac ni
· a ni
· nenбvidн, netъ
·i za ni
·нm, ni
· sa mu ne
·iada, i
·ije si len preto,
·e
·ije. Predpisy korбnu sъ mu ni
·нm i s
·uby proroka ni
·нm, z junбctva sa vysmieva; bo
·o mб z neho? Na vieru otcov nedr
·н, o lбsku
·udskъ nedbб, pб
·i
· sa nikomu nechce, neraduje sa so
·
·astlivэmi i suchэm okom pozerб na pla
· ne
·
·astlivэch.
·o mu je do toho? A pre
·o?
·ahko uhбdnete. Preto teraz vнno pije, preto tvбr jeho zdl
·ela, upadla, preto
·aty jeho, predtэm sa o krбsu so slncom samэm pasovav
·ie, teraz na
·om len tak viseli.

Dvere sa otvoria a dnu vojde trasъci sa otrok sluha, oddбvajъc pбnovi na divбne sediacemu biely list; ale Osman ho hodн na stфl a opэta sa, zmra
·tiac obrvy: „A viac ni
·?“

„Naj “

„Hovor!“ zakrнkne Osman.

„Od preslбvenйho Achmeta ba
·u pri
·li z Belehradu poslovia a doviedli darom dako
·ko otrokэ
· “

„Dos
·! Dove
· ich dnu.“

Ale sprбvca poslov Achmetovэch namiesto viacej otrokэ
· doviedol dnu len jednu postavu a pokloniac sa hlboko, zase naraz odi
·iel. Osman zmra
·til obrvy, zaiskril okom i skrнkol: „
·i blбzna zo m
·a robнte?“ A vstanъc sa blн
·il prudkэm krokom k postave mu pri
·lej; ale u
· k nej prichodiac, zbadal,
·e sa trasie,
·e sa jej dych ъ
·i,
·e sa jej hlava dolu klonн, i neznбmym tajomnэm citom prekonanэ zastal, akoby do zeme vra
·tenэ, a
· zakrъtiac okom, z tvбri pri
·lej osoby prudko strhol zelenэ zбvoj; i strhol sa, pohliadnuc na
·u, zбvoj mu z ruky vypadol i dolu sa skotъ
·al. Z p
·s Osmana sa nezrozumite
·nй, ale zvu
·nй hlasy, u
·
·i zo za
·udovania,
·i z bolesti,
·i z da
·oho inйho, vy
·mykli. I zachvel sa ten necitlivэ Osman, ktorйho prsia pustй a hluchй pre ka
·dэ ъtlej
·н alebo vzne
·enej
·н cit a potom nevyrieknuc ani slova, obrбtil sa, vzal list zo stola, pre
·нtal ho, vypustil ho z ruky a ticho, ale prenikavo prehovoril: „Teda tys’ to,
·ofia!?“


·ofia neodpovedala ani slova. Ten predtэm takэ ohnivэ, takэ horъci Osman ju teraz vzal pod ruku, posadil ju na divбn, odkryl jej hustэ zбvoj, skri
·oval ruky na prsiach i prenikavo sa dнval do jej vpadnutэch, vyhasnutэch o
·н, do jej vyblednutэch lнc; potrhбvala sa mu pritom k
·
·ovite tvбr okolo kъtikov ъst, o
·i mu navrch tvбre vysko
·ili a zapichli sa v tvбri
·ofie, akoby sa a
· do dna du
·e jej vrazi
· chceli, a oddychovanie jeho bolo krбtke, tichй, akoby pozornos
· a pova
·ovanie jeho pretrhovaf nechcelo. Naostatok sa pomaly usmeje a tichэm trasavэm hlasom vypovie: „Tam je krбsa tvoja! Uletela ako i moja; o
·i tvoje vyhasli, lнca tvoje nesъ obraz vnъtornэch bolestн, zhynula z nich svie
·os
·, zhynula
·arovnos
·, zhynulo uchъchnutie mladosti ako sen die
·a
·a, snнvajъceho o budъcnosti svojej a vidн
·, i moja mlados
· je tam! Pozri na moje lнca a uhliadne
· na nich pustъ du
·u Osmana; pozri do p
·s mojich “ a tu v prudkosti nбru
·ivo rozdrapil
·atu jeho zakrэvajъcu, „a neuvidн
· viacej v nich bъrku citov, nie. Ale prбve preto bude
·
·utova
· Osmana,
·e vyhaslo v prsiach jeho v
·etko tъ
·enie, v
·etka viera, v
·etka nбdeja. Oj
·
·astlivб mlados
·, v ktorej prsiach ohe
· neskrotnэch tъ
·ob burбca.“ To zavolal a potom schytiac sa, uchvбtil ruku strбpenej
·eny, i so stra
·nэm ъsmechom povedal: „Po
·uje
·,
·ofia!? Teraz si moja, moja
·i sa ti to pб
·i? A ty si ma opovrhla! Teraz si moja a predsa
·a nemф
·em k prsiam svojim pritisnъ
·; ale si predsa len moja bez v
·etkйho nбsilia, a ja pбn tvoj, hahaha! No pre
·o sa aj ty nesmeje
·?“

„Neposmievaj sa, Osman, z ne
·
·astia slabej
·eny!“ ticho, pokorne a vб
·ne hovorн
·ofia. „Ty sa mф
·e
· pote
·i
· v smъtku na poli
·inov a skutkov; ja slabб
·ena som
·ila v tichej lбske, a ke
· si mi ju ty odobral a zni
·il, vytrhols’ du
·u moju zo zeme, v ktorej ona prekvita
· mohla, i vyhodils’ ju na pбl
·ivй slnce, aby naveky, naveky uvдdla.“

„Hm, py
·nб
·ena, e
·te i teraz chce
·
·ary svoje nado mnou rozprestiera
·, na m
·a vinu zva
·ujъc a nepomyslн
·,
·e by Osman, keby teba nie, bol hбdam prvэm
·lovekom pod slncom. A teraz?“ i zamyslel sa zas na chvн
·ku.

„Po
·uj, Osman!“ vypovie smelo
·ofia. „Teraz som v tvojich rukбch.“

„To viem!“

„A v teba skladбm v
·etku nбdeju, bo hoc ty ako sбm seba oklama
· chce
·, nemajъc du
·u svoju pustъ a neschopnъ citu, duch tvoj je predsa
·
·achetnэ a schopnэ skutkov peknэch!“

Osman sa strhol a vyriekol: „A ako to vie
·?“

„Poznбm
·a ja dobre, hoc som dakedy len mбlo s tebou hovorila. I ty hovorн
·, i vidno ti to na tvбri, i o
·i tvoje hovoria,
·e milos
· tvoja ku mne rozviazala mocnosti ducha tvojho, i
·e si sa na
·as stratil sebe samйmu. Ale po
·uj, Osman! Ty ma e
·te
·ъbi
·, to cнtim, to vidнm a po
·ъvaj len, Osman! Kto tak vie
·ъbi
· ako ty, kto tak miluje,
·e v
·etko na svete zabudne pre milos
· svoju, toho du
·a je hlbokб, ve
·kб, aj k inэm ve
·kэm pocitom a my
·lienkam schopnб. Neklam sбm seba, Osman! I ty si schopnэ citov a
·inov ve
·kэch, a po
·ъvaj, Osman! E
·te raz ti vravнm: Ty ma e
·te
·ъbi
·! A preto skladбm v teba nбdeju, i preto ti hovorнm a prosнm
·a, vyslobo
·
·ernoka z otroctva belehradskйho!“

Osmanovi sa roztiahlo v oku vie
·ko, zastav
·ie st
·pkom pri poslednэch slovбch, ъsta sa mu trochu otvorili, gamba ovisla, tak
·e z celej tvбri, z celej postavy vidno najvд
·
·ie za
·udovanie. Ale
·ofia ho hne
· v prvom okamihu, dodajъc si smelosti, chytн za ruku i vypovie: „Osman! Viem,
·e som pravdu hovorila a viem,
·e zasluhuje
· hoc si aj Turek lбsku kres
·anky. Ukб
· ale i skutkom lбsku svoju, ukб
·,
·e ve
·kб du
·a tvoja vie za pohnutie du
·e vlastnej i tam da
· vykona
·, kde ho
·iadna odmena neo
·akбva. To je potom znakom
·istej lбsky ako kri
·tб
·, neskalenej ako pomyslenie anjela, ke
·
·lovek tam, kde ani
·aka
· nemф
·e,
·e sa citu jeho rovnэ cit v odmenu ozve, kde obetuje a podstъpi da
·o za pocit prvej mladosti svojej, kde sa on povznesie ku slncu, ohrievajъcemu a osvecujъcemu studenэ svet beztoho,
·e by toto o
·akбvalo rovnйho horъceho po
·ъbenia. Osman, vyslobo
·
·ernoka!“

Osman sa usmial, ticho pokэvol hlavou i odpovedal: „Nie, re
·ami ma viac nezvбbi
·, bo nemб
· viacej sily
·arovnej nado mnou, nevylъdi
· ma viac z mфjho tupйho pokoja!“

„Nezvбbim
·a re
·ami, ale viem,
·e mбm silu nad tebou, hoc som i otroky
·ou tvojou, a ty pфjde
· a ty musн
· vyjs
· na pole
·inov a ty musн
· strias
· zo seba pokojnъ ne
·innos
·. Pфjde
·, Osman, do Belehradu a vyslobodн
·
·ernoka.“

„Hovorн
·,
·e
·a
·ъbim, a predsa odo m
·a
·iada
·, aby som
·iel vymбha
· protivnнka svojho, a sбm ti ho doviedol!“

„Pravdu mб
·!“ vyvolб
·ofia, ruku Osmanovu ku srdcu svojmu tisnъc. „Ale vedz, Osman, on je raz mojнm mu
·om pred bohom, a ty si druhэ,
·o je hoden milova
· dcйru Hanu
·ovu a ktorйho ona po mu
·ovi svojom najvд
·
·mi na svete zvelebuje!“

„A
·o ja mбm z toho?“

„A
·o majъ hviezdy nebeskй z toho,
·e sa my v ich svetle, blesku a krбsote kochбme?
·ofia bude py
·nб, ke
· dakedy po
·uje o Osmanovi,
·e sa on v nebezpe
·enstvбch na poli vojny vyniesol dohora k slncu a
·e si tam s jeho
·iarou poihrбva, vediac,
·e ho ta dohora vyzdvihla lбska k nej,
·e ona du
·u jeho previedla cez ohe
· skъ
·ky i
·e ho ona, nepovo
·ujъc okamihom
·iadostiam jeho, oslobodila z oh
·a ve
·nйho zahynutia, do ktorйho upadъvajъ menб obecnэch
·udн. Potom, potom pocнti i ona,
·o je
·istб milos
·, potom povie
·ernokovi svojmu: „Бno, to je mu
·! Ve
·kб lбska jeho, ale vд
·
·н duch jeho!““

Osman neodpovedб, ale zamra
·tiac sa, p
·asne dla
·ou tri razy a dnu prнdu traja sluhovia. Osman povie prvйmu: „Sedlaj mi ko
·a, dvadsa
· jazdcov nech sadб so mnou na ohnivй
·rebce ale skoro. A ty tunб daj pozor na
·u; pova
·ujte ju pa
·ou va
·ou, a prorok i Allah s vami, ak len vietor na
·u zaveje “

Hodiac e
·te raz okom po
·ofii, nehovoriac viac ani slova, odi
·iel z paloty i z
·ervenйho Kame
·a.

VIII



Minul sa tэ
·de
· jeden, minul sa tэ
·de
· druhэ, a ke
· tretн za
·al
·tvrtйmu podбva
· ruky, za
·alo sa smъti
· srdce
·ofiino, za
·alo pochybova
· o zdarnom vyplnenн tъ
·ob svojich. Ale ke
· sa u
· i
·tvrtэ tэ
·de
· mн
·al, za
·alo svita
·, hoc i bol
·as ve
·ernэ v du
·i
·ofiinej, zadupotali kopytб konskй pod
·ervenэm Kame
·om. Veriacemu nemф
·e by
· mil
·ou, prenikavej
·ou hudba devнc raja, ako bolo to dupotanie u
·iam
·ofiinэm. A ke
· sa pбr okamihov minulo, za
·trkotali ostrohy na pitvore, pobehla
·ofia pбr krokov k otvбrajъcim sa dverбm, skrнkla i uhliadla ducha milenca svojho.


·ernok stбl pred jej o
·ami.

Ale postava jeho bola zhrbenб, mladistvб sila na tvбri jeho vyrazenб ustъpila miesto zasmu
·ilosti a srdce jeho sa zdalo by
· umretэm; lebo hoc aj zhliadol milenku svoju, hoc aj ona letela do nбru
·ia jeho, hoc ona i plakala, i smiala sa od radosti, hoc ho i tak
·ъbezne menom volala,
·e ani slбvik milenke svojej, ru
·i vэchodu, tak milo do u
·ka ne
·epce, on ostal nepohnutэ, nebolo vidno nбru
·ivosti na tvбri jeho, a keby sa pravica jeho nebola nevedome obkrъtila okolo bieleho tielka milenky, keby neboli pery ako nevedome na jej biele
·ielko, to by sa bolo mo
·no nazdбva
·,
·e ho zнdenie toto ani nete
·н.

A pre
·o to?
·i ho urobila
·iarlivos
· proti Osmanovi
·ahostajnэm? To nie, bo mu sбm Osman porozprбval o dlhej pъti
·ofiinej i o jej prнdenн na
·ervenэ Kame
·.
·i hбdam udusilo dlhй utrpenie tъ
·by jeho? To nie, bo on tъ
·i za vecou jednou, jedinkou, za slobodou, aby sa mohol zaharcovaf na svojom konнku, i svoj hnev, i svoju zlos
· vypusti
· nad plemenom tureckэm.
·udia, milujъci viac osobnъ slobodu ako devicu srdca svojho, nemilujъ srde
·ne, dokonale, bo v tom zбle
·н tajomstvo lбsky,
·e sa tбto v slobode cнti neslobodnou. Ke
· sa pominie prvэ zбpal lбsky u
·loveka, druhй e
·te, okrem nej, ciele majъceho, ktorэ si lбsku za cie
·
·itia nepolo
·il, bэva zabudnutй i to najъtlej
·ie hnutie srdca a myse
· opantбvajъ inй
·iadosti.

Biedna
·ofia! Ne
·
·astie ho otupilo, jeho ohnivos
· k tebe vyhasilo, a predsa sa k nemu vinie
· a neh
·adн
· tam na Osmana neborбka ob
·ale
· stojaceho, zraky dolu zvesenй majъceho i trasъceho sa, ktorйho city ani
·
·astie, ani ne
·
·astie uhasi
· nemohlo, ktorэ nepoznal, ani nepoznб inej my
·lienky ako o tebe, inej tъ
·by ako za tebou, inej osoby ako teba a teba

Osman prepustil
·ernoka i
·ofiu, dal ich obliec
· do najkraj
·нch
·iat; odstъpil
·ernokovi vybojovanэ Bran
· a rozkбzal Turkom
·etri
· na ceste ich
·ivoty.

Hej, ako je vo
·no okolo srdca pova
·skйmu
·uhajovi! Ako sa kochб pri cieli svojom postavenб
·ena v poh
·ade milenca svojho! Jemu sa snнva o budъcich d
·och, o slбvnych
·inoch, o nev
·a
·nom prenasledovanн Osmana, teraj
·ieho vyslobodite
·a svojho, predtэm ale lupi
·a najkraj
·нch dnн jeho Ona si zase ma
·uje zбmky pokoja a myslн si, biedna,
·e jej budъci krбsny, ru
·ami ozdobenэ
·ivot
·iaden oblб
·ik nezakalн.

Pri
·li u
· blнzko k domovu, u
· poznбvali i cesty, i hory, i stromy domбce. Hej, ako
·e je vбm okolo srdca po dvojro
·nej pъti t
·
·ovej?!

„Po
·kaj, milэ mфj,“ prehovorн
·ofia, „
·i by nebolo dobre, keby som ja
·la popredku, vyh
·adala otca a potom k dov
·
·eniu radosti jeho, sem ho k tebe doviedla?“

„Urob, ako myslн
·; ja by len skфr chcel na Bran
· pozrie
·,
·o robia a
·i
·ijъ starн znбmi,
·i e
·te nezabudli vychбdza
· na Turka.“

„Tэm lep
·ie,“ dopovie
·ofia usmievavo, „zavolбm otca a potom sa v
·etci vrбtime na Bran
·.“

„Dobre, nech tak bude! Beztoho som u
· dlho
·akal, v
·ak sme mohli tam prv by
· ako v Myjave; ale dobre, nech sa ti stane po vфli.“

A
·ofia odi
·la do Myjavy, bozkajъc svojho milenca. On si potrel tvбr dla
·ou, akoby z nevфle,
·ahol si na trбvu pod mladйho dubca, polo
·il pravicu pod hlavu,
·avicou si prikryl o
·i, a ani nevediac ako, usnul. Krбsne je vidie
· mu
·a, v ktorйho srdci sila a junбctvo prebэva, ke
· si on do seba obrбtenэ, svetu vonkaj
·iemu uzavretэ pospбva a zbiera silu a moc e
·te vд
·
·iu, bo samй vydychovanie a pohybovanie p
·s, ba ka
·dэ ъd vydбva svedectvo o vnъtornej sile
·loveka, a v tvбri spiaceho vidie
· a
·нta
· mф
·e
· v
·etky znaky du
·u jeho ozna
·ujъce. A v tvбri
·ernoka vidie
· mu
·nos
·, ale i variaci sa hnev

Za
·u
·tн, za
·uchotб krovina odboku i po
·u
· hlasy z tej strany; ale spiaci sa nezbъdza, nebadб dvoch prichбdzajъcich
·udн. Boli to sedliaci, pri
·li pre drevo do hory. Vidiac
·aty tureckй, zbadali
·loveka, na ktorйho turbane sa drahй kamenie ligotalo, ktorйho
·ab
·a bola takб krбsna,
·e ju okrem Osmana sotva kto mohol ma
· v okolн. I st
·pli spo
·iatku, za
·ъchli, ale potom zbadajъc,
·e spн, dali si aj o
·ami, aj rukami znaky, po
·epotali si da
· do ucha a drobnэm, tichэm krokom i
·li jeden za druhэm k nemu. Prvэ pozdvihol sekeru akoby i v strachu i v nбdeji, vydэchol zhlboka, tvбr mu zbledla, ruky spadli a hlava spiaceho roz
·tiepenб napoly. Poranenэ chcel vykrнknu
·, vysko
·i
· ale slovo uviazlo v hrdle, sila ho nesta
·ila pozdvihnъ
·. Sedliak zavolal: „Chvalabohu, zas je o jednйho pohana menej, bu
· za to meno bo
·ie pochvбlenй!“

A sotva to dopovedal, ozvali sa v hъ
·ti radostnй hlasy; pozna
· hlas
·ofiin, pozna
· trasavэ hlas jej starkйho otca. „Tu sme, tu sme, otec mфj! Milэ mфj, du
·a moja, otec
·ije, kde si, kde si?!“ Ale nikto neodpovedб. Sedliaci, po
·ujъc hlasy, utiekli


·ofia prнde na miesto, kde zanechala milenca svojho, pozrela na krvavъ tvбr, vykrнkla, padla i zamdlela. Starэ Hanu
· ostal skamenenэ, a potom vyvolajъc: „Die
·a moje, die
·a moje!“ klesol a preberal dcйru svoju.

Pochovali
·ernoka na tom mieste, na ktorom bol zabitэ, bo
·ofia tak chcela; pochovali o pбr tэ
·d
·ov i
·ofiu k nemu, bo ona tak chcela a po dlhej pъti, pъti lбsky, ich spojil hrob naveky.

Na jasnэch ve
·eroch chodieval na hrobec od zбpadu starobou zhэbnutэ starec, oko jeho v
·dy slzievalo a hlava jeho bola biela ako jablo
· na jar. I chodieval od vэchodu na hrob mlбdenec; tvбr jeho bola zasmu
·ilб, oko neplakalo, ale bэvalo st
·pikom opretй na hrobec a ъsta v zimni
·nom potrhovanн da
·o
·eptali. Starэ skoro prestal chodieva
· na hrob, ale sa dlhй roky tiahli,
·o vнdali
·udia sa tф
·ou stromovia pri mesiaci tъlava
· smutnйho mlбdenca. Bezpochyby nikdy neza
·il sveta!

Budete
·utova
· starйho Hanu
·a, rodi
·ia ъtli, budete
·utova
· zhynutэch kochankov, milenci horъci; ja
·utujem Osmana.



























http://zlatyfond.sme.sk
Re
·tavrбcia. Obrazy z nedбvnych
·ias
Jбn Kalin
·iak

Digitalizбtor : Martin Odler

Copyright © 2007 Zlatэ fond dennнka SME

Tento sъbor podlieha licencii "Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License". Viac informбcii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Obsah
Pфvodnб publikбcia
Obrazy z nedбvnych
·ias
I
II
III
IV
V
VI
VII
VIII
IX
X
Pфvodnб publikбcia

[1] Jбn Kalin
·iak. Re
·tavrбcia. Slovenskэ TATRAN. Bratislava. 1976. 312.
Obrazy z nedбvnych
·ias

Dulce est desipere in loco.[1]

HORATIUS[2]


[1] (lat.) Sladko je po
·alie
· si v prнhodnom
·ase. Citбt z Horatia.

[2] Quintus Flaccus (65 pred n. l. 8 n. 1.), slбvny rнmsky lyrik z
·ias cisбra Augusta.
I

„Hej, na mфj hrie
·nu du
·u bude!“

„Hej, na mфj hrie
·nu du
·u nebude!“

A
·o sa vy v
·etci na hlavu postavнte, nu
· z va
·ich
·ahtikбrskych, neuvarenэch, neosolenэch, neomastenэch fr
·kбrov ni
· nebude,
·o len papu
·ova
· vedia a ani tu ni
·, ani tam ni
·; my si vбm do ka
·e dъcha
· nedбme, bo chceme ma
·
·loveka, ktorэ mб da
·o pod klobъkom, tuto, vidн
·, kmotor,“ hovoril pбn Matiб
· Be
·e
·ovskэ, ukazujъc prstom na
·elo, „a tuto,“ dla
·ou t
·apkajъc bo
·nэ va
·ok.

„Aha, ve
· zato nebude,“ odpovedal horlivo pбn Peter Barina, „
·e mб i tuto, to jest v hlave fнgle; bo je huncъt klincami vybнjanэ, je takэ cigo rigo kapsa, predal ko
·a za psa,
·e prevedie stato
·nйho
·loveka cez lavi
·ku akoby ni
· a mб tuto, to jest vo va
·ku, bo u
· dos
· nazbнjal z mozo
·ov stato
·nэch
·udн, bodaj mu Cigбni zuby kovali!“

„Hm, teda tak?“ hovorн pбn Matiб
·, „prevedie stato
·nйho
·loveka cez lavi
·ku? Nu
· a
·i nevie
·,
·e ke
· ti treba zemana zasta
·, hoc aj pravdu nemб,
·i je to nie sбm vici
·pбn, jeho milos
· pбn Adam Be
·e
·ovskэ pэcha na
·ej slбvnej famнlie? Vivat![3] Ke
· va
·i potrimiskovia,
·o sa sotva z vajca vyk
·uvali, chcъ celэ svet naruby obrбti
· a hovoria, aby vraj zeman platil porciu a mэto, kto sa im vzoprie, kto im prejde cez rozum,
·i nie pбn vici
·pбn Adam Be
·e
·ovskэ? Vivat! A ke
· nemб
· doma ani mъky, ani soli, kto ti pomф
·e, ke
· nie pбn Adam Be
·e
·ovskэ? Vivat!“

„Pomф
·e ten pokia
· je nie po re
·tavrбcii,[4] бno; ale potom? Potom sa nafъka, naduje ako moriak, ke
· mu zahvнzdajъ a ty, ke
· si chudobnэ zeman a povie
· mu po starom: ,Domine spectabilis[5] pбn brat,' nu
· skrivн nosom, mrdne obstrihanэm fъzom, zafu
·н, naje
·н sa ako je
· a py
·ne odsekne: ,Pбn brat sem, pбn brat tam, kde
·e som ja s vami hъsence pбsol?'
·e sa a
· ziskrн stato
·nйmu zemanovi v o
·iach.“

„No, vidн
·, kmotor, to je zasa nie pravda,“ odpovie Matiб
· Be
·e
·ovskэ, „bo pбn vici
·pбn o hъsencoch nikdy nehovorн, u
· len mб nato
·ko rozumu alebo fнg
·ov, ke
· to chce
· ma
·, v
·aks' to sбm povedal.“

„Nu
· nech je, ako chce; ale po
·uje
·, kmotor, ke
· to bolo pred re
·tavrбciou, vtedy som bol ak pбn brat, tak pбn brat ъprimnэ, drahэ a tak obskakoval okolo m
·a ako ma
·ka okolo my
·i, i t
·apkal ma i objнmal a
·o viac, vybozkбval i moju starъ,
·o je takб ako na jar mrkva. Ale ke
· bolo po re
·tavrбcii a vie
·, ke
· za rok
·lovek ni
· robi
· nemusн a
·ije si ako v raji, nu
· mu to potom
·a
·ko padne zapriahnu
· sa ako hoviadko tu bys' ho bol videl, ke
· si k nemu pri
·iel, ako o tom v
·etkom predo
·lom vici
·pбn povedal,
·e ,niks taj
·'.[6] Nu
· ale
·o potom? V dome bola bieda, lebo som sa ja veru za celэ rok o hospodбrstvo nestaral; pri
·la sejba, a zrna kde ni
· tu ni
·. Nu
·
·o
·e robi
·? I
·iel som k vici
·pбnovi po starej znбmosti a prosil som ho, aby mi po
·i
·al pбr merн
·iek. Nu
· ale
·i vie
·,
·o odpovedal .bodaj mu psi na kare trъbili
·i vie
·?“ a v rozhor
·enн nad nemilou spomienkou chytil Matiб
·a za plece a triasol ho, akoby mu chcel du
·u vytrias
·, „povedal mi no pomysli si len: ,Ve
· ja poznбm takй
·б
·ky, ako ste aj vy,
·o vtedy dlhy odvбdzajъ, ke
· pбnboh hudcom platн.'“ Pritom si oddэchol Barina, akoby mu bol
·a
·kэ kame
· spadol, a pozeral na kmotra so zvedavos
·ou,
·i mu nad takэm bohaprбzdnym zachбdzanнm so zemanskou osobou vlasy dupkom nevstanъ.

Ale Matiб
· vedel,
·o robн a hovorн, a tak skrъtil len o
·ami, akoby primeranъ odpove
· z mozgu chcel vytiahnu
·, odka
·lal si raz, dva razy, aby zнskal
·as, a potom s ve
·kэm za
·udovanнm povedal: „Kmotor, to
·a iste nepoznal, lebo vidн
·, to
·ko sa ta
·udн vlб
·i a ka
·dэ chce da
·o odnies
·, ka
·dэ ho drapkб, tak
·e potom nevie,
·o s celэm svetom po
·a
·. Nu
· a
·is' mu povedal, kto vlastne si?“

„Povedal, kmotor, povedal!“ horlivo vyvolal Barina.

„Nu
· vidн
·, kmotor!“ odpovie Matiб
·, „kф
· mб
·tyri nohy a potkne sa; a potom vie
· tie
·,
·e meno na meno sa pridб, a tak
·a hбdam predsa len za druhйho dr
·al. Teraz ale,“ pokra
·ujъc
·alej hovorн, „po
·, kmotor, so mnou, pфjdeme k nemu, uvidн
·,
·e je to dobrэ pбn a dб,
·o len
·iada
· bude
·, ke
· mu povie
·,
·es' to ty a nie druhэ, a pomysli si pritom,
·e re
·i sa vravia a chlieb sa je.“

„Hm,“ nedфver
·ivo zam
·kne pбn Peter, „kto do mlyna chodн,
·ahko sa zamъ
·i.
·o by ja ta chodil! A
·o by mi moji priatelia povedali, keby som sa dostal medzi kohъtie perб!“

„Hja,“ sko
·н mu do re
·н Matiб
·, „
·o tam po re
·i, ke
· niet v nej veci! Nech si tн hovoria,
·o chcъ, ke
· ti ni
· nedajъ ale pбn vici
·pбn, h
·a
·
·e, vy
·нta ti takй
·ltй ako vosk “

,,Ej,
·o!“ pretrhne ho s nevф
·ou Barina, „neprosil sa
·ert babe, ani ja takej “

„No, no, no! V
·ak sa prosi
· nemusн
·, ale vidн
·: Kto sa radн, nezavadн. A tak sa dnes pбni z celej stolice zнdu u vici
·pбna, aby si pohovorili,
·i by sa po priate
·sky obe strбnky spoji
· nedali bude tam i vб
· chэre
·nэ Potockэ,
·o by chcel nб
·ho dobrйho pбna Adama vytisnъ
· a myslн si, ako do vetra
·lovek,
·e hubou
·udн odpravн, lebo nevie
·e chudobnэ zeman v
·dy myslн: Dobre je, ke
· sa huba obleje; a ke
·
·udн peknэmi slovami obchбdza, nu
· sa nazdб,
·e ka
·dэ hne
· a hne
· po jeho nфte pнska
· bude ale takй veci nejdъ bez turб
·ika!“[7] A potom chytil
·avicou pravicu i pбna Petra, pravou dla
·ou mu do nej t
·apol a ani neo
·akбvajъc odpove
·, vyvolal: ,,No, kmotor, budeme my dobrн priatelia!“

„Ja sнce, pokia
· bude nitka na mne,“ odpovie pбn Peter neprekonanэ vэh
·admi na zisk, „nikdy s vami dr
·a
· nebudem, ale abys' nemyslel,
·e sa vбs bojнm, teda ti to kvфli urobнm a pфjdem s tebou, u
· aspo
·, aby som len videl toho chэre
·nйho vici
·pбna, ako sa zas bude krъti
· okolo nбs, keby nбs potreboval.“


[3] (lat.) Nech
·ije!

[4] (z lat.) Stoli
·nй vo
·by v starom Uhorsku.

[5] (lat.) Ctihodnэ pane.

[6] (z nem. nichts deutsch) Nerozumiem po nemecky.

[7] Turбk, drobnэ peniaz v starom Uhorsku.
II

Pбn Matiб
· Be
·e
·ovskэ si krб
·al povo
·nэm krokom so svojнm kmotrom Petrom Barinom k Rado
·ovciam, dedinke malej, nepatrnej, ale preto chэre
·nej v Zбhorskej stolici, bo tu bэval pбn Adam Be
·e
·ovskэ od pдtnбs
· rokov prvэ vici
·pбn a tak hlava v
·etkйho,
·oko
·vek sa v stolici od to
·ko rokov robilo. Ale poviete mi,
·o prejde
· celъ Uhorskъ krajinu a nohy a
· po kolenб zoderie
·, predsa Zбhorskъ stolicu nenбjde
·, hoc je v nej stolнc ako do roka tэ
·d
·ov. Hja, nechajte to tak, v
·ak v Uhorskej krajine vyzerб jedna stolica akoby druhej z oka vypadla, a zemianstvo je v nej takй dфvernй ako v druhej, vie hala
·kova
·, korte
·ova
· v jednej ako druhej a v ka
·dej bez rozdielu mб to povedomie,
·e takэch dobrэch kamarбtov nenбjde
· na celom svete ako v Uhorskej krajine. Bolo to teda v Zбhorskej stolici, v dedinke Rado
·ovciach, kam pбni bratia Matiб
· a Peter pospiechali. I zvadili sa i pomerili sa v jednom a v tom istom okamihu, bo jeden i druhэ si myslel,
·e mб pravdu, hoc vlastne ani nevedel,
·o a pre
·o on to alebo to chce, a len tak ako vo snбch sa mu zdalo,
·e je jeho svдtou povinnos
·ou na to neprista
·,
·o druhэ chce. Ke
· to inб
· v
·dy tak bэvalo, pred re
·tavrбciou ani inak
·ie by
· nemohlo.

Prнduc do
·irokйho dvora, uzreli kopu vozov, batбrov,[8] ko
·ov a okolo nich sa tmoliacich paholkov; pred samэm vchodom do domu potkэnal sa hajdъch o hajdъcha a ka
·dэ z nich si tak vykra
·oval, akoby od neho zбviselo dobro stolice, a tak si brnkal ostrohami,
·e taraje sa zdali kri
·a
· celйmu svetu: Pozerajte na m
·a, akэ som peknэ v novom, svetlom,
·lto vy
·nurovanom dolomбne, vykystkovanэch
·i
·mбch, s vymastenэm fъzom!

Ale zo svojej slбvy skoro boli vytrhnutн, bo na prahu sa objavil pбn slъ
·ny
·tefan Levickэ,
·uhaj mladэ, ale vrtkэ a
·vбrny, a k tomu takэ prнvetivэ,
·e nebolo zemianky v stolici,
·o by mu
·ovi, otcovi alebo bratovi nebola klбdla na srdce, kedyko
·vek len o tom re
· bola, aby na pбna Levickйho nezabъdal, ke
· prнde vec na hlasovanie. Ale on aj bol du
·ou domu pбna vici
·pбna Adama Be
·e
·ovskйho; jeho vlastnej sestry syn, vychovanэ takre
·eno v jeho dome, bol obzvlб
·
· v poslednэch rokoch pokladanэ za ъda jeho rodiny, ba
·o viac, zlэ svet mrnkal,
·e stolicu nie pбn Adam, ale jeho sestrenec spravuje, a v
·etky mъdre slovб,
·o pбn Adam prednб
·a, vyk
·uvali sa v hlave pбna
·tefana, bo
·e mб tento viac v pдte ako onen v hlave. Dnes pri ve
·kej hostine prнjma pбn
·tefan hostн, on viedol poriadok v dome, ke
· medzitэm pбn vici
·pбn pri tabuli hostн zabбval. A tak i teraz vy
·iel von dбva
· rozkazy. Hajdъsi sa rozstъpili a postavili do radu z oboch strбn. Vtom pri
·li sem pбn Matiб
· s pбnom Petrom a prv
·н dlbnъc lak
·om svojho kmotra do boka, vypovie: „
·i vidн
·, kmotor, ako vнtajъ v dome pбna vici
·pбna stato
·nэch zemanov?
·i som ti nepovedal,
·i som ti nepovedal?“ s rados
·ou opakuje Matiб
·.

Pбn Peter sa iste nazdal,
·e sa to v
·etko jemu ku cti stalo, a ku kmotrovi len tak pod fъzom zamrnkol: „No, no, nech
·e ti je, ja nedbбm, v
·ak
·loveku do smrti hockde zabavi
· sa a
·lovek privykne i na
·ibenici.“ Ale uhliadnuc na prahu slъ
·neho, ktorэ im ruky podбval i hovoril,
·e u
· len oni dvaja pбni bratia chybovali, musel si pбn Peter srdcu ob
·ah
·i
· i povedal s horlivos
·ou: „Ej,
·koda vбs, va
·a milos
· pбn brat,
·e nedr
·нte s nami! Inб
·ej by nikto inэ nebol no ale, va
·a milos
·, ja vбs rбd vidнm.“


·tefan mu stisol ruku a prehodil: „
·o sa vle
·ie, neute
·ie. Nech sa vбm len pб
·i dnu.“ Potom vzal oboch prнchodzнch popod ruku, voviedol ich do paloty, kde pбni pri dvoch dlhэch stoloch sedeli.

A bola to ve
·kб hostina, akej v stolici u
· dбvno nebэvalo; bo pбn vici
·pбn chcel ukбza
· ako svoje bohatstvo, tak aj svoju pohostinnos
·, a to najviac odpornej strбnke, ktorej pohlavбrov povolal k sebe Ale svet,
·o i v bielej farbe
·ierne baky h
·adб, si to zas len inб
· vysvet
·oval. Svet si myslel,
·e pбn Adam chce svoj skvost ukбza
· mladйmu grуfovi
·elinskйmu, ktorэ, majite
· statkov v susedstve, teraz do stolice pri
·iel, aby sa tie
· o ъrad uchбdzal a obrбtil sa pritom okolo jedinej dcйri
·ky Adamovej, panny Anny, ako
·to bohatej dedi
·ky. Ale ako bolo, tak bolo, grуf
·elinskэ bol tu, i Potockэ, druhэ vici
·pбn, odpornнk Adamov bol tu i s mnohэmi svojej strбnky.

Za vrchstolom sedela pani Adamovб, vб
·na pani, po pravej ruke
·elinskэ, po
·avej Potockэ, a tak
·alej pбni pod
·a hodnosti a veku. Pri druhej tabuli, kde sedelo ni
·
·ie zemianstvo, predsedal pбn Adam a zabбval sa s pбnmi bratmi.

Ke
·
·tefan voviedol dnu Matiб
·a a Petra, vici
·pбn vstal a i
·iel mu v ъstrety, podal im ruku a vyriekol: „Ako
·e ma te
·н, pбni bratia,
·e ste poctili mфj prнbytok no nech
·e sa vбm pб
·i sadnъ
· a odpustite,
·e sa vбm viac ujs
· nemф
·e, len
·o ste na
·li ale sami ste sa tak neskorэm prнchodom pokбrali, lebo kto neskoro chodн, sбm sebe
·kodн, a aj m
·a,
·e ste ma o va
·u milъ prнtomnos
· pripravili.“

Matiб
· sa poklonil, Peter pozeral, pozeral do sveta, lebo nevedel,
·o odpoveda
·, bo hocakй sladkй boli vici
·pбnove slovб, predsa sa mu ne
·ъbili, ale premэ
·
·a
· nemal kedy, bo pбn Janko Strele
·,
·lovek jeho strбnky,
·o sa sem tie
·, ani nevedel ako, zatбral, od stola k nemu polohlasne prehodil: „Aha,
·vagor, zi
·li sme sa ako lн
·ky u blanбra!“

„Ale bez chvosta!“ prehodн potichu Barina.

Panna Anna, sediaca po boku grуfa
·elinskйho, pou
·ila prнle
·itos
·, ke
· sa tento s jej matkou zhovбral, vstala a ako srnka be
·ala k prнchodzнm, ktorэch pбn
·tefan usadzoval a im jedlб dбva
· rozkazoval, vнna im nalieval; chytila toho oboma rukami za rameno, okolo lak
·a sa na
· opierajъc, i preriekla usmievavэm hlasom: „
·tevko, tys' mъdry, v
·etko sбm chce
· vykona
·, a mne nedo
·i
·н
· rados
·, aby som mohla ich milosti obslъ
·i
· a potom, vidн
·, oni len tebe na zdravie pripнja
· musia a mne sa ni
· nedostane.“

„Na
·o tebe na
·e pripнjanie, ke
· mб
· okolo seba dos
· cukrovэch vecн,“ odpovedal tie
· s ъsmevom
·tefan, „a nedo
·i
·н
· tu chudobnэm zemanom ani jedno cukrovй grуfske pozdravenie.“

„H
·a
·
·e ti ho, e
·te mi bude naostatok zбvidie
·,
·e grуfi za mnou pozerajъ! Ale skб
·, len skб
· doskб
·e
·.“

„Ba veru, va
·a milos
·,“ pretrhne re
· Barina,

,,u
· akoko
·vek, ale vбm dvom by to najlep
·ie sved
·alo; pбn slъ
·ny
·vбrny ako panenka, a va
·e
·ierne o
·kб nech som dobrэ, keby som bol mladэ “

„Sivй o
·i sivй, to sъ spravodlivй,

·ierne o
·i panskй, ale sъ cigбnske,“

prehodн
·tefan, obrбtiac sa k Anne a pretrhnъc tak Barinove re
·i.

,.A vy urobte pд
·
·tvrtн do roka, pбn brat,“ so smiechom prehovorн Anu
·ka
·tefanovi, „a potom budete mъdry!“

Ale vtom vstane hore grуf
·elinskэ s pohбrom v ruke a pripнja: „Na zdravie domбceho pбna, aby mohol za mnohй roky slъ
·i
· k ozdobe nielen Zбhorskej stolice, ale celej Krajiny uhorskej!“

„Na zdravie, na zdravie!“ ozve sa celб spolo
·nos
· a brnkб pohбrikmi.

Potom pokra
·uje
·elinskэ: „Na zdravie celej rodine pбna Adamovej, jej milosti panej a jej milosti panne!“ a obrбtiac sa k miestu, kde Anu
·ka sedela, i nenбjduc ju tu, zastavil sa v re
·i a preriekol hlasom, ktorэ sa s vб
·nym prнpitkovэm hlasom celkom nezrovnбval „ale kde
·e sa panna podela?“

„Mali ste si na to, pбn grуf, pozor dбva
·,“ prere
·ie z druhej strany Potockэ, ktorйmu ako odporcovi Adamovmu, s ktorэm sa chcel grуf spoji
· a jeho z ъradu vytisnъ
·, toto pretrhnutie pri
·lo vhod, „pбn slъ
·ny Levickэ je hodnэ
·uhaj a panna Anna, vidнte, musela sa ve
·mi skormъti
·,
·e kэm ste jej milosti pani matke dvorili, ona od vбs nedostala ani len jeden peknэ poh
·ad.“

Pбn Adam vidiac,
·o sa robн, pozrel prнsnym okom na dcйru a potom vyhladil tvбr a povedal grуfovi: „Va
·a osvietenos
·, ja vбm poviem,
·o je vo veci. Mфj sestrenec
·tefan Levickэ vyrбstol od mladi v mojom dome a potom som zas obe deti vychoval, aby vysluhovali mojich hostн,
·o
·tefan i ako patvarista,[9] i ako prнsa
·nэ, i teraz ako slъ
·ny robн a moja dcйra sa nazdбva,
·e je v
·dy len decko a robн, k
·omu za mladi privykla “ „Odpustite, va
·a milos
·,“ trpko prere
·ie
·elinskэ, „ja som nevedel,
·e panna Anna u
· za mladi privykla “

„Nie tak, va
·a osvietenos
·,“ pretrhne re
· pбn Adam, aby nemilэm hбdam slovбm predi
·iel, „ale ka
·dэ zeman je hoden, aby ho moja dcйra vyslъ
·ila, a tak i mфj pokrvnэ Matiб
·, i pбn Peter.“

A Peter sa vzchopil v povedomн svojej dфle
·itosti, a re
·ou pбna vici
·pбna e
·te viacej na ko
·a posadenэ vyriekol: „Pravdu mбte, va
·a milos
· pбn vici
·pбn, a ka
·dэ zeman je hoden uchбdza
· sa o va
·u dcйru, nech teda pбnboh
·ivн pбna
·tefana Levickйho i pannu Annu, v
·ak im to beztoho tak sved
·н,
·e by si celб stolica poplakala, keby svoji neboli, a ja ich tak rбd mбm obidvoch,
·e by mi srdce puklo, keby sa to nestalo.“

Ale ani grуfovi, ani Adamovi neboli tieto re
·i po srsti, a preto poslednej
·н povedal: „Pбn brat, vy sa
·aleko pъ
·
·ate a nepomyslнte,
·e pri tom i ja, i moja dcйra mбme slovo.“

Ale mu v tom do re
·i sko
·il Ondrej Levickэ, vlastnэ brat otca slъ
·neho Levickйho, a tak tohto strэc, pбn u
· obstarnэ, nedbajъc na svoju zovnъtornos
·, ktorэ si prбve preto fъzy a
· po kъtiky obstrihъval a len tam takй chvostнky nechбval, kde tieto prestбvali; a potom nosil kaput,[10]
·o si e
·te za jurбtstva[11] kъpil, s dlhэmi krнdlami, krбtkym driekom a dvoma malэmi gombнkmi, pri
·itэmi jeden popri druhom skoro pod samэmi lopatkami, tam, kde sa driek s krнdlami spбjal: Ba veru, va
·a milos
· pбn
·vagor, by ste u
· mali celej histуrii koniec urobi
·, bo celэ svet hovorн,
·e to u
· inб
· by
· nemф
·e; a to vidнme v
·etci, i celб stolica si o tom rozprбva,
·e sa tн mladн
·udia radi vidia, a bez ruchu a
·uchu ni
· sa nehne – a tak, pбn
·vagor, musнte predsa raz urobi
· poriadok.“

Pritom si pбn Ondrej, ako oby
·ajne, zaka
·lal, lebo svet hovoril,
·e mб dva razy do roka ka
·e
·, od Jura do Michala a od Michala do Jura, on si ale zas myslel,
·e to najviac do smrti trvб a potom hocijako prestane.

Nad touto re
·ou zarazil sa pбn Adam, bo mu jej obrat nebol milэ; ale
·o mal robi
·? Ako domбci pбn musel v
·etko znies
·, pred re
·tavrбciou ka
·dй slobodnй slovo i najchudobnej
·ieho zemana so sladkou tvбrou prija
·, vediac tie
· dobre,
·e si i Peter i Ondrej len preto teraz dovolili mie
·a
· sa do jeho rodinnэch vecн, lebo chudobnэ zeman oproti ve
·kэm pбnom nikdy takэ smelэ nebэval, ako pred re
·tavrбciou. A tak zlo
·il tvбr do ъsmevu, i hovoril obrбtenэ k Ondrejovi Levickйmu: „Vidie
·,
·e ste rodina, pбn
·vagor, ke
· sa tak starбte o tэch mladэch
·udн; ale moja dcйra mб e
·te dos
·
·asu, a
·tefan sa mф
·e
·eni
·, ke
· bude – vici
·pбnom.“

„Teda dobre, pбn
·vagor,“ odvetн Ondrej, „viete, pre nбs starэch je u
· len najlep
·ia skleni
·ka, bochni
·ka a teplэ kъtik; odstъpte vy va
·e miesto
·tefanovi, dajte mu Anu
·ku, a v
·etko len v rodine zostane.“

Ke
· to po
·ul vici
·pбn, bolo mu teplo, a
· sa mu zuby potili, a nevedel,
·o odpoveda
·, hoci bэval chэre
·nэ advokбt a nau
·il sa biele robi
· z
·ierneho; teraz ale ke
· po
·ul,
·o mu bolo najmenej po srsti, zarazil sa a len po chvн
·ke odvetil: „Nie tak, nie, pбn
·vagor, e
·te by bolo pre obidve strбnky priv
·as, a
·tefan sa e
·te musн mnohйmu priu
·i
·, pokэm “

„Hja,“ sko
·н do re
·i za
·tefana zaujatэ Barina, „komu dб boh ъrad, tomu dб aj rozum!“ A potom prosebnэm hlasom pokra
·uje: „Ale nebu
·te
·e hor
·н ako cudzн, va
·a milos
· e
·te by si aj ja rбd zasko
·i
· na tej svadbe.“

„No, ke
· bude vici
·pбnom, ve
· som vбm povedal,“ odpovie Adam.

„S
·uby sa s
·ubujъ, blбzni sa radujъ, a re
·i sa vravia a chlieb sa je, myslнte si, pбn
·vagor; ale nech som dobrэ, mф
·ete sa aj sklama
·, lebo
·o komu sъdenй, to ho neminie; koho majъ obesi
·, ten sa neutopн, koho mб raz ne
·
·astie postihnъ
·, ten mu neujde,“ prere
·ie starэ Ondrej Levickэ.

Vici
·pбn bol rбd,
·e sa mu podarilo privies
·
·vagra na rozumovanie,
·oho on bol takэ ve
·kэ priate
·. Adam vedel,
·e sa tentoraz do v
·eobecnэch prфpovedн zahrъ
·i,
·ahko zabъda i na vec, z ktorej povstali. Okrem toho bol presved
·enэ,
·e
·tefan vici
·pбnom by
· nemф
·e pre svoju mlados
· ,a chudobu, lebo psota nemб vфle, a to sa u
· raz tak vodн na svete,
·e kto je ku grajciaru stvorenэ, ten ku gro
·u nikdy neprнde. Medzitэm ale jeho dobre vychovanej a na slovo rodi
·ov dbajъcej dcйre sa sto rбz mohla zavda
· prнle
·itos
· rodi
·ovskй rady poslъcha
·. Preto teda ani nepodbal
·alej na slovб, ke
· vyriekol: „Ale, pбn
·vagor, ve
· som vбm u
· povedal,
·e ke
·
·tefan bude vici
·pбnom, potom dostane Anu
·ku,“ ale pomyslel si: Na svдtйho Vida,
·o nebude nikda.


·нm
·alej, tэm viacej bola rozprбvka zaujнmavej
·ia, tak
·e sa i pбni od druhйho stola do nej mie
·a
· za
·ali, pravda, ka
·dэ s inэm vэrazom mysle. Ale to najviacej te
·ilo druhйho vici
·pбna Potockйho, bo videl,
·e sa pбn Adam
·нm
·alej, tэm vд
·
·mi od
·tepuje od najvernej
·нch svojich prнvr
·encov, vedel,
·e Adam
·tefanovo vici
·pбnstvo prнsne neberie. Ale prбve preto si umienil
·elezo kova
·, kэm bolo horъce, a Adama e
·te tэm vд
·
·mi nahб
·a
· do saku, a tak preriekol, k tomu obrбtenэ, s
·ahu
·kэm ъsmevom na tvбri, odkia
· vidie
· bolo,
·e sa ho utla
·i
· usiloval: „Rozmyslite si, va
·a milos
·, dobre,
·o vravнte, lebo vola lapajъ za rohy a
·loveka za slovo.“

Tэmito pбr slovami bol Adam e
·te viac popchnutэ ne
· re
·ami pokrvnэch a drobnэch zemanov, bo si myslel,
·e odporca pochybuje o pravdivosti jeho slov a
·e ho k tomu popudzuje, aby vyhol,
·o on pre svoje meno pred tak po
·etnэmi zemanmi urobi
· nemohol, aby sa nezdalo,
·e od svojho odporcu prijнma nau
·enia; a tak vб
·nym hlasom, istэ svojej veci, povedal: „U
· po tretн raz hovorнm, ke
·
·tefan bude vici
·pбnom, moju dcйru dбm mu za
·enu.“ A pritom hodil hlavou nazad akoby na znak,
·e o tejto veci
·alej hovori
· nechce; mimo toho slovo „dcйru“ s takэm prнzvukom vyslovil,
·e ka
·dэ z toho vyrozumel, ako mnoho dr
·н na seba a na svoju rodinu.

Len starэ Ondrej Levickэ sa nedal prekona
·, lebo to teraz bolo jeho oby
·ajou neuspokoji
· sa, pokia
· nemal rybku na suchom, vediac zo svojej dlhej advokбtskej skъsenosti,
·e je
·нkovi nikdy nie
·ahkй vyk
·znu
· z ruky, ne
· kэm je e
·te vo vode; a tak preriekol: „Po
·uli ste, va
·e milosti! a ste svedkovia,
·e len
·o bude
·tefan Levickэ vici
·pбnom, dcйru pбna Adama Be
·e
·ovskйho dostane no ale, pravda, s di
·penzбciou,“ pridaj k tomu, aby dal na vedomie,
·e veru aj on mб prбvo stara
· sa ako o svojho synovca, tak aj o diev
·a. „A aj vy, pбn grуf,“ obrбtiac sa k
·elinskйmu, hovoril
·alej, „ako
·to najvд
·
·ia osoba v tomto zhroma
·denн, ste svedkom vэroku jeho milosti pбna Adama.“

Ale celэ rozhovor nikomu z prнtomnэch nebol takэ odpornэ ako
·elinskйmu, bo videl,
·e i bohatб nevesta, i jeho vici
·pбnstvo v stolici stojн na slabэch nohбch, a tak v nevrlosti
·tip
·avэm hlasom odpovedal: „Pod
·a mojej mienky by to najlep
·ie vypadlo, keby ste sa vy dali vyvoli
· za vici
·pбna, bolo by to peknй prezнdium pravda, domine praestantissime?“[12]

Sotva v
·ak boli tieto re
·i vypovedanй, tu sa dala celб spolo
·nos
· do hlasitйho smiechu, bo si jeden mimovo
·ky myslel, ako by to asi sved
·al Ondrejov kaput na predsednнckom stolci; druhэ pozeral na jeho fъzy a rбd by bol videl, ako by si ich vykrъcal; tretiemu bolo zas najmil
·ie,
·e
·elinskэ Ondreja dr
·al za pбna rechtora, a bol by ho rбd videl s prбchennou
·apicou na hlave, s okuliarmi na nose, brezovcom alebo feru
·ou v jednej a
·labikбrom v druhej ruke, de
·om vб
·nym a dфle
·itэm hlasom predrieka
·: a b, ab e b, eb i b, ib o b, ob u b, ub.

Len Ondrej skamenel s
·iastky nad re
·ami grуfa, tэm ale viac nad smiechom spolo
·nosti. Pomaly za
·ala bi
· krv do jeho bledej tvбre, obrvy sa mu za
·ali s
·ahova
·, pysk mrda
·, a
· sa jeho starб postava pomaly vztэ
·ila dohora a vб
·nym hlasom po latinsky vyriekol:

„Protestor! Ego sum tabulae judiciariae assessor“[13] – Potom zas
·alej hovoril: „Pбni bratia, chudoba smiech, to ja dobre viem ale zato by bola hanba uhorskйmu zemanovi nevedie
·,
·e on to istй by
· mф
·e,
·o hocktorэ grуf, a tak pre
·o ja alebo mфj bratanec
·tefan alebo hocktorэ z vбs nie vici
·pбnom?
·i je to komu takб
·udnб vec?
·i sa nehanbнte smia
· sa na takй re
·i?
·i neviete,
·e tэm vysmievate sami seba a svoje prбva?
·i neviete,
·e k vici
·pбnstvu len
·
·astia treba? A pбnboh vlбdze
·
·astнm a ma
·ka my
·ami? A pre
·o by
·tefan nemohol by
· vici
·pбnom, hoc je i chudobnэ? Lep
·ia znбmos
· ne
· hotovэ peniaz, a lep
·ia hrs
· priate
·stva ne
· voz dukбtov a tak ,
·o my chceme, to bude. Vy ste pбn grуf, do
·li do stolice, aby ste si nбs zнskali, ale ja vбm hovorнm,
·e zdravб ko
·ka,
·o sa toho do
·kб, kэm vy budete vici
·pбnom. A vy, pбni bratia, hore sa! Nedajme sa tupi
· zato,
·e sme chudobnн – ukб
·me mu,
·e je jeden zeman ako druhэ!“

Mnohэm z pбnov bratov to bola voda na mlyn, obzvlб
·
· tэm z Potockйho strany. Tu jeden vyvolal: „Ja pбn, ty pбn!“ Druhэ zas: „Kakus, Motъz, Szentivбnyi, v
·etci traja rovnн pбni!“ A tretн zas: „
·ert a diabol jeden Gбbor!“

Nato
·elinskэ s potupnэm poh
·adom vypovedal tak akoby pre seba: „Malн pбni, malэ hnev.“

Ale tн nedbali viac na to,
·o hovorн, povstali od stola a brali si klobъky a
·iapky, hoc ich pбn Adam ako chcel uchlбcholi
· a zadr
·a
·. A i
·lo to v
·etko spбnombohom.


[8] Krytэ cestovnэ ko
·.

[9] Prбvnickэ praktikant.

[10] Mu
·skэ vrchnэ odev, kabбt.

[11] (z lat.) Ako
·tudent prбv.

[12] (lat.) Prevzбcny pane.

[13] (lat.) Protestujem! Som
·lenom sъdnej tabuly!
III

Pбnu Adamovi celэ ten
·art nebol po vфli; na dobrej vфli zemianstva, a obzvlб
·
· rodнn Be
·e
·ovskovcov a Levickovcov, ako najsilnej
·нch z celej stolice, mu ve
·mi mnoho zбle
·alo, bo z ka
·dej osady, ke
· chceli da
·o uskuto
·ni
·, zobra
· sa mohlo do stolice v
·dy do
·tyristo hlбv na hlasovanie. Vedel dobre,
·e jeho postavenie v stolici obzvlб
·
· preto sa tak dlho udr
·alo, lebo on sбm sъc Be
·e
·ovskэ, sestru mal za Levickэm vydatъ, a tak i jedna i druhб famнlia si mnoho na tom zakladala,
·e v rodine stojн s hlavou stolice. Preto aj
·tefan Levickэ, len
·o patvбriu u ujca odbavil a v Pe
·ti v lehotбch na to ustanovenэch po jurбtsky
·abli
·kou postrkoval, kэm vy
·iadanэ diplom obdr
·al, stal sa hne
· prнsa
·nэm a o rok nato slъ
·nym na ve
·kъ protive
· mnohэch star
·нch pбnov, ktorн u
· od rokov na slъ
·novskэ ъrad ako
·idia na mesiб
·a
·akali a pritom sa stato
·ne vytrovili a zad
·
·ili, ke
· to
·tefana ani turбk nestбlo. Ale Adamovi celэ koniec histуrie aj preto nebol po vфli,
·e mu mnoho zбle
·alo tie
· na dobrej vфli grуfa
·elinskйho, bo ako teraz veci v stolici stбli, strбnka Potockйho, doteraj
·ieho druhйho vici
·pбna, dala si ve
·mi na tom zбle
·a
·, aby k veslu prнs
· mohla, a bola, nikto nevedel odkia
·, podporovanб; a tak chtiac sa udr
·a
·, musel pбn Adam tie
· hlb
·ie siahnu
· do vrecka bo
·o mal chudobnэ zeman robi
·, ke
· peniaz zabrn
·al? To sa mu, pravda, nechcelo, lebo on e
·te rad
·ej, ako druhн
·udia, ruku otvбral na prijнmanie ne
· na vydбvanie; a ke
· sa mu raz
·upбky do nej dostali, to mu boli lepom na prsty prilepenй a ani zmy
· ani otrias
· sa tak
·ahko nedali. Mladэ grуf teda mal nies
· vд
·
·iu
·iastku nбkladov, chtiac k da
·omu prнs
·, tak
·e by Adama celб re
·tavrбcia nestбla viac ne
· oby
·ajne,
·o si ale s dobrэmi ъrokmi na
·idoch, svojich najlep
·нch priate
·och, dohna
· trъfal, lebo tн najlep
·ie vedia, kde je sadlo, tam je snadno. K tomu sa Adamovi ve
·mi pб
·ilo,
·e mladэ grуf po jeho dcйru
·ke o
·ami hбdzal a
·o viac, aj vyslovil pred nнm, za akйho
·
·astlivйho
·loveka by sa dr
·al, keby mohol vstъpi
· do bli
·
·ieho priate
·stva s nнm. Adam o ъprimnosti tэchto slov ani mбlo nepochyboval, bo jeho jedinй die
·a bolo
·vihlй ako
·alia, krбsne ako ru
·a a k tomu jeho majetok prirovnal sa grуfovmu. Jedinй,
·o mu pritom pochlebovalo, ako oby
·ajne chudobnэm
·u
·om,
·o sa v ko
·eli narodili, to jest zvlб
·tnym
·
·astнm k ve
·kej hodnosti a majetku pri
·li,
·e by pri
·iel do pokrvenstva s rodinami, ktorй mali nad neho vy
·
·ie postavenie.

Adam Be
·e
·ovskэ bol toti
· die
·a chudobnэch zemianskych rodi
·ov, poslali ho do
·koly ta, kde u
·enie najmenej stбlo, bo jeho otec najviac jednu zemi
·ku mohol ka
·doro
·ne zalo
·i
·, aby bol vstave synб
·ka do
·koly vystroji
·; ke
· ale dorбstol, to sa obrбtil sбm k majetnej
·нm
·u
·om a poprosil ich o podporu. Na
·abilo sa mu raz, ke
· sa uchбdzal o pomoc, prнs
· ku bohatej vdove Karб
·ovskej, ktorб na
·uhajcovi na
·la za
·ъbenie, podporovala ho v
·kolбch, poslala do Pe
·ti, a ke
· sa odtia
·to s advokбtskym diplomom navrбtil, vzala si ho k sebe na prнstupky; ona dostala hodnйho mu
·a a on bohatъ
·enu, tak
·e sa to jedno s druhэm, na spokojnos
· obidvoch, vyrovnalo. Ale Adam Be
·e
·ovskэ sъc i napotom pamдtlivэ dobrйho nau
·enia svojich rodi
·ov, nikdy nezabъdal,
·e babka k babce, budъ kapce i nohavice; potom, kto po
·tuje, ten gazduje, a zas, ka
·dй hrable . k sebe hrabъ, a k tomu, blбzon dбva a mъdry berie: pri ktorэch peknэch a u
·ito
·nэch zбsadбch narobil si pe
·azн ako
·ert
·eleza, bo mu rбstli ako vlkovi pe
·ienka. Tak sa stal ve
·mi majetnэm
·lovekom, bo ho spo
·iatku advokбtstvo, potom slъ
·novstvo a naostatok vici
·pбnstvo e
·te vд
·
·mi na nohy postavilo, tak
·e zlэ, zбvistlivэ svet o
·om hovoril,
·e
·ert svojim
·u
·om pomбha a
·e drel ako pastier.

Preto bol Adam o
·istote grуfovэch ъmyslov istэ, bo by jeho die
·a ani s prбzdnou rukou k nemu nebolo pri
·lo, ani nemalo tvбre,
·o
·ert na nej mlбtil.

Ustanovil si teda pбn Adam, ke
· si v
·etko a
· na vlas premyslel, najprv ako mъdry vodca bli
·
·ie sa prezvedie
·, ako jeho veci stoja i u grуfa, i u jeho die
·a
·a, i u
·tefana, i u zemanov, a pod
·a toho potom usporiada
· svoje
·al
·ie pokra
·ovanie; lebo pred re
·tavrбciou to bolo najmъdrej
·ie, ke
· bol
·lovek i s pбnombohom zadobre, i s
·ertom nie zazle.

Grуf
·elinskэ nebol v najlep
·ej vфli. Ako sa s Adamom zi
·iel, poklonil sa, ale tak,
·e mu bolo na konci nosa
·нta
·,
·e pod vб
·nym, velikбnskym vэrazom tvбre ukrэva rozhor
·enos
· nad nepodarenнm svojich tъ
·ob a spolu chce ukбza
· svoju vyvэ
·enos
· nad druhэm, ni
·
·нm od seba rodom. Ale Adam bol starэ praktikus a nedal sa odstra
·i
· tvбrou hos
·a, a preto, ako len mohol, krъtil re
· od naj
·ahostajnej
·нch vecн a
· na v
·eraj
·н vэjav, ke
· sa hos
· jeho spo
·iatku usmechoval, akoby sa to v
·etko jeho netэkalo, potom sa v
·dy viac pъ
·
·al do rozhovoru, tak
·e naostatok z horlivosti jeho vysvitalo, ako mu to v
·etko nebolo po srsti a ako ho to mrzн.

„Va
·a osvietenos
·,“ hovoril Adam, ,,
·o som vбm povedal o Be
·e
·ovskovcoch a Levickovcoch, netreba najmenej pochybova
·, tн sъ na
·i.“

„Videl som to v
·era,“ odpovedal grуf s ъ
·tipkom, „
·e jeden rechtor je vstave v
·etko prevrбti
·, a pбn vici
·pбn je spokojnэ, ke
· mф
·e s
·uby dбva
·
·u
·om, ktorн nemajъ povolanie mie
·a
· sa do jeho zбle
·itostн, bo sa bezpochyby strachuje hnevu pбnov v kaputoch, akй svet za Kakana krб
·a nosil.“

Adam cнtil celэ sebe do o
·н povedanэ posmech, ale u
· s
·a advokбt nau
·il sa nepo
·ъva
·,
·o nechcel dopo
·u
·, a re
· zakrъti
· na veci, ktorй k rozhovorke sved
·ali ako pдs
· na oko, a tak sa i teraz len usmial i odpovedal: „Hja, pбn grуf, viete, to s tэmito
·u
·mi inб
· nejde, vy ste e
·te mladэ a neviete vyhэbnu
· vtedy, ke
· si takнto
·udia da
·o do hlavy vezmъ; ke
· sa ochladia, h
·adia po starej oby
·ajн potom na to,
·o sa zrovnбva alebo s ich dбvnym zvykom alebo s ich ъ
·itkom.
·o sa ale hnevu tэka, toho sa ja nemбm
·o bб
·, lebo ve
·kй snehy, malй vody; a potom sa tн pбni tro
·ka po
·astujъ a poprosia, a
·o pбn prosн, to by
· musн nu
· bude po v
·etkom.“

„Ale va
·a milos
·,“ odvetн grуf nedфver
·ivo, „ako je to,
·e na slovo tэchto
·udн i va
·e die
·a zakladбte ich priazni a vфli?“

„Nechajte to tak, pбn grуf,“ hovorн Adam, „to mu
·ahkб pomoc, bo
·tefan Levickэ bude robi
·,
·o ja chcem, a bude vici
·pбnom, ke
· bude v stave za to aj nie
·o vynalo
·i
·.“

„Ale mne sa zdб,
·e si va
·a dcйra s Levickэm rozumie a ja som myslel,
·e “

„To je, pбn grуf, na
·a rodinnб blнzkos
· na prн
·ine; a len hбdam nebudete myslie
·,
·e by
·tefan bol v stave tak vysoko rъba
·? A potom nebezpe
·enstva niet sa
·o bб
·, po
·lem diev
·a na pбr tэ
·d
·ov k tete do Pre
·porka a svet um
·kne o krбtky
·as, i nebude nбs znepokojova
· a nбm v da
·om prekб
·a
·,“

Tak by sa bol grуf uspokojil. Teraz pri
·iel rad na Anu
·ku, povolanъ o chvн
·ku k otcovi. Jedinй svoje die
·a mal Adam ve
·mi rбd a bol viac na
· py
·nэ ako na v
·etko inй na svete; preto tie
·, hoc inб
· zvyknutэ v
·dy pod
·a okolnostн svoje konanie tak usporadъva
·, aby k cie
·u
·i tak,
·i tak prнs
· mohol, bol so svojнm die
·a
·om v
·dy ъprimnэ, v
·dy k nemu dobrэ, milujъci otec, a tak sa pred nнm nikdy inб
· ani neukazoval, ne
· ako s nнm vskutku myslel. Tak i teraz za
·al: „Anu
·ka, die
·a moje, chcel som s tebou len v nбhlosti pбr slov zo
·ivo
·i prehovori
·. Grуf
·elinskэ sa o teba uchбdza, a pomysli si, akб by to bola i pre m
·a i pre matku rados
·, keby na
·e jedinй die
·a nielen do grуfskej rodiny pri
·lo, ale i takйho peknйho a hodnйho mu
·a dostalo.“

„I mamka to hovorila,“ odpovedб Anu
·ka, „ale ke
· ho ani e
·te neznбm, nu
· sa mi hбdam preto ani jedno z obidvoch nepб
·i.“


·o nie je, sta
· sa mф
·e; ale teraz niet o tom re
·i,“ prehodн vici
·pбn. „Vie
·, die
·a moje,
·o sa

tu v
·era v mojom dome stalo,
·e by
·a toti
·to na
·a rodina po dedinбch rada vyda
· za
·tefana.“

„Ale prepбnaboha, v
·ak ste ma sami dobrovo
·ne s
·ъbili
·tefanovi,“ prehodн Anu
·ka,
·elmovsky rukami zalomiac a rozosmejъc sa, „ke
· bude vici
·pбnom, a viete, ke
· pбnboh dopustн, aj motyka spustн; a potom, keby som u
· len tou grуfkou by
· mala,
·o
·e by mфj drahэ apko po
·al, keby nemal
·нm zбloh vymeni
·, lebo, apko, zalo
·ili ste slovo a s nнm i va
·u rozpustilъ a premaznanъ dcйri
·ku.“ Vtom sa zvrtla a bozkala otca na tvбr, ktorэ ju na svoje prsia ne
·ne pritъlil a hladkal.

„Nu
· akoko
·vek, die
·a moje,“ hovoril
·alej, ,,ale teraz bude o tom celб stolica hovori
·, a malo by to zlй nбsledky pre tvojho otca, keby si sa teraz sama tak alebo tak odhodlala, a tak som si umienil posla
·
·a k tetke do Pre
·porka.“

Hoc sa predtэm diev
·a
·u
·elmovstvo vyrб
·alo na
·ele, to sa mu teraz tvбr na chvн
·ku zamra
·ila, prehodilo nakrн
· okom, pritъlilo sa k otcovi a povedalo bez
·artnэm hlasom: „Dobre, ke
· tak rozkб
·ete, apko, pфjdem; ale ak vбm vtб
·ik vyletн i bez grуfa i bez vici
·pбna, to si potom pripн
·te sami sebe.“

„No, no, v
·ak to hбdam u teba tak zle nevyzerб,“ odpovedб otec, „lebo inб
· by hбdam lep
·ie bolo, kebys' doma zostala.“

„Ale urobte to, apko!“ upadnъc zasa do predo
·lйho spфsobu, odvetн diev
·a, „ja by aspo
· jeden de
· rada korte
·ova
·, a uvideli by ste,
·e by
·tefan predsa musel by
· vici
·pбnom.“

,,Ty blбznivй die
·a,“ usmejъc sa prehodн Adam, „ke
· ti to
·ko zбle
·н na tom, teda korte
·uj, ja ti dбvam k tomu ъplnъ slobodu.“

,,No, teda bude
·tefan vici
·pбnom,“ odpovedala, zvrtla sa a odi
·la.

Jej otec potom zavolal k sebe
·tefana, ktorйho, ako sme u
· povedali, v poslednэch
·asoch pokladali za
·lena rodiny. Pбn Adam bol dobrэ latinбr a poznal v Horбcovi ka
·dэ riadok, a ke
· pri
·la re
· o Cicerovi,[14] to len tak z rukбva sypal jeho peknй vэpovede, a
· to bola milб vec po
·ъva
·. Ale v poslednэch
·asoch, ke
· ma
·ar
·inu do verejnйho
·ivota uvбdzali, a on z nej len to
·ko vedel, ko
·ko sa pred
·tyridsiatimi rokmi v O
·
·anoch[15] bol nau
·il a
·o e
·te i z toho mбla nezabudol: kru
·ne sa mu zdalo vystavi
· sa nebezpe
·enstvu obzvlб
·
· pred mlбde
·ou,
·o ve
·mi hore nosom dierky nosila len preto,
·e sa okrem ma
·ar
·iny v
·kolбch ni
· nenau
·ila a vystrбjala si posmech zo star
·нch pбnov, nevediacich sa v tejto re
·i tak hybko vyslovi
· ako ona. Adam cнtil,
·e ho tбto mali
·kos
· mф
·e o pбr rф
·kov pozbavi
· celйho vplyvu v stolici; zdфveri
· sa zas nemal komu, a tak ke
· pri
·iel
·tefan z Pe
·ti, prijal ho hne
· do svojho domu, a od tэch
·ias pracoval spolu s nнm k obapolnej spokojnosti, lebo Adam sa mnohйmu podu
·il a bol istэ pred ka
·dэm nбpadom svojich odporcov.
·tefan ale pri ujcovi nielen
·e sa vycvi
·il v ъradnэch veciach, ale i skoro a bez o
·akбvania stal sa slъ
·nym a hбdam aj pбr o
·iek, do ktorэch sa ka
·dэ de
· mohol vo
·ne nadнva
·, neve
·mi ho vyhб
·alo z domu. Ostatne bol
·tefan usilovnэ
·lovek, no bieda je najlep
·н majster, a tejto u
·il za mladi a
· do sэtosti. Jeho otec bol zбmo
·nэ zeman v Leviciach, dedine v Zбhorskej stolici, ale sъc k tomu dobrэ kamarбt, hovorieval: „Medzi
·u
·mi
·udsky, v dome psota v
·dycky!“ Potom sa rбd pre pia
· zeme a
· do smrti pravotil; naostatok ale mal
·udnй porekadlo, o ktorйho pravdivosti nikdy nepochyboval a od ktorйho ho ani pla
·
·eny, ani narodenie synб
·ika, ani celб rodina odvies
· nemohli. Ka
·dэ de
· si ako najvд
·
·iu mъdros
· opakoval:
·o zjem, to viem,
·o vypijem, to u
·ijem, a
·o po mne zostane, pбnbohvie, kto dostane; lebo k
·azskэ majetok a
·idovskъ du
·u, v
·etko jeden
·ert berie,“ a nepomyslel si,
·e ani jeho majetok k
·azskэ, ani du
·a
·idovskб nebola.

Spo
·iatku za
·al tu i tu gazdova
·, ale to bolo v
·dy tak,
·e muchy lapal a voly pъ
·
·al; potom ale, ke
· sa majetok mн
·al a jeho zemi
·ky jedna za druhou vandrovali do zбlohu, to sa rad
·ej dнval do pohбrika a u
·ida pod stolom spбval ale nie od vody.
·tefan mal asi rok, ke
· ostal sirota; lebo pбnboh mб v
·etkйho dos
·, len nie sirфt. Jeho matka sa ale z toho viac te
·ila, ne
· kormъtila; bo mu
· prбve umrel, ke
· u
· v
·etok majetok zmizol a dlhov viac ne
·
·ъp na streche po sebe zanechal, ъbohб vdova chodila dos
· k svojmu bratovi Adamovi Be
·e
·ovskйmu, plakala, prosila, pэtala ho, aby sa aspo
· za dl
·oby zaru
·il, kэm si s pomocou bo
·ou da
·o zhospodбri a aspo
· najhlavnej
·ie dlhy splatн; ale ten, hoci bohб
· a slъ
·ny, ktorйho jedinй slovo by jej bolo spomohlo, v
·dy len odpovedal: „Kto sa ru
·н, ten sa mu
·i,“ tak
·e neborka v
·dy bez potechy odchбdzala. Z tэch rozpakov ju vytrhol
·vagor Ondrej Levickэ, brat nebo
·kйho, ktorэ si, sъc starэ mlбdenec a za ъradmi sa nezhб
·ajъci, nazhroma
·dil z advokбtstva malэ, ale obstojnэ majetok. Pokonal sa s verite
·mi, povedal im,
·e v prбzdnom ni
· nebэva a kde niet, tam ani smr
· neberie, dal im asi polovicu z dlhu tam, kde sa od
·kriepi
· nemohlo, druhэm ukбzal straku na kole a tretнch tak dlho pravotil, a
· sa im ve
·kй nбklady zunovali a nechali rad
·ej celъ vec tak. Starэ Ondrej sъc z takйho rodu, kde v
·etko prekrъtia
·нm hore tэm dolu, odslъ
·il sa i tэm,
·e procesy skoro v
·etkэm za krбtky
·as povyhrбval, tak
·e sa ka
·dэ te
·il nad takэmto vэplatkom. A tak sa uhovelo i vdove i verite
·om, tej obzvlб
·
· preto,
·e zostala v dome, mala lъ
·ku a pбr zemi
·iek,
·o sa z nich biedne vy
·ivi
· a jednйho paholka, dva volky a kravi
·ku dr
·a
· mohla; a dobrб krava ako matka, a otec ako vфl. Tak sa pomaly vdova uspokojila a jej celэ zrete
· sa obrбtil na synб
·ika, bo sa v
·dy nazdala,
·e pфjde k Abrahбmovi mor
·ence pбs
·, lebo vraj dobrй die
·a sa nevychovб, a ono, chъ
·atko, bolo takй dobrй,
·e ke
· spalo, ani jes
· nepэtalo; ale sa zasa uspokojila, ke
· si pomyslela,
·e zlб zelina nevyhynie a dobrэ pes sa vylн
·e, a okrem toho by bol e
·te hlъpy medzi svдtэch. A tak pozerajъc si na
·ho, zakvitlo jej oko, ke
· mu mohla poveda
·: „Synб
·ik mб
·ik, mфj jedinб
·ik,“ alebo mu, kolн
·ъc ho na kolenбch, zaspievala:


I
·li panie na hru
·ky,
podriapali ko
·u
·ky,
pove
·ali na vrбta,
popadali, popadali, popadali do do do blata.

A tak chlap rбstol ako z vody, bol zdravэ ako lipa,
·erstvэ ako ryba a mocnэ ako buk; lebo mu zdravie du
·u nahб
·alo, mamka mu navarila ka
·e, krivэ Janko, paholok, vzal mladйho pбna na lono a dбval mu ju drevenou ly
·icou z vahan
·eka, objнmajъc ho jednou rukou, aby dolu nespadol, a chlapina sa pritom usmievala, a
· to bola rados
·. Ale sotva bol vд
·
·н na pia
· od zeme, u
· sa na
·om splnilo,
·e sirota nevo
·nб, ale sebevo
·nб, lebo bol chlapec malэ, ale huncъt zralэ; matka ho oby
·ajne kбrala leda
·ert za zlй nemal, strэc Ondrej krъtil hlavou i mrnkal pod nosom:


Zahэbaj ma, mamko, dokia
· som ja Janko,
ke
· ja budem Jano, nezohne
· ma, mamo.

Druhн
·udia zas, na otca mysliac, hovorili: Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina a akб matka, takб Katka, akэ otec, takэ syn, akй drevo, takэ klin, akэ mlynбr, takэ mlyn; ale otec a ma
· hotovэ Cigбn, tak si aj tбto pomyslela,
·e lep
·ie, ke
· vнno za mladi vykysne ako na staros
·, a poru
·ila v
·etko milйmu pбnubohu. Ke
· chlapec dorastal, postavil si i pбn Ondrej, i jeho
·vagrinб okuliare na nos, sadli si, skrн
·ili ruky na lono a radili sa,
·o s chlapcom za
·a
·, a
· sa po dlhej rade uradili posla
· ho do Gemera do
·koly, lebo od mladi sa t
·
· ostrн a tб ma
·ar
·ina bola vraj najprv treba. Chuderka
·tefanova matka
·la k bratovi, u
· teraz vici
·pбnovi, a pэtala ho o pomoc, u
·
·i na
·ato
·kбch,
·i na peniazoch, ale zas len skъsila,
·e darmodaj umrel, narodil sa kъpsi; iba ke
· pri
·iel
·tefko sa odobra
· a pбnu uj
·ekovi da
· na rozlъ
·ku packu, to siahol tento do vrecka, tak pomaly, ako
·o by sa mu nechcelo, vytiahol z neho dvadsiatnik biely ako srie
·, dr
·al ho dlho medzi dvoma prstami, akoby sa s najvд
·
·нm milб
·ikom mal rozlъ
·i
·, dr
·al pritom
·tefanovi dlhъ kбze
·, ako si mб ten dvadsiatnik
·anova
·, a kбzal mu aspo
· pд
· rбz na
· pozrie
· ako sa bly
·tн prбve ako ten neborбk chudobnэ rechtor, ktorэ nemajъc
·o da
· na ve
·eru hladnэm de
·om vzal kreme
· a ocie
·ku a kresal im volajъc: „
·i,
·i,
·i!“ a
· chъ
·atkб pozaspбvali. Aj teraz musel da
· strэc Ondrej,
·o bolo potrebnй; pravda
·e, pritom v
·etko najprv ofrflal, ohundral, ale ke
· si tak tro
·ka srdcu ob
·ah
·il, dal, neborбk, v
·a
·ne peniaze i po
·ehnanie, i dlhъ komendбciu[16] pбnu profesorovi.

Vychodil chlap
·koly i v Gemeri i v Ke
·marku;
·o sa tam nau
·il alebo nenau
·il, na to sa mбlokto pэtal, dos
· na tom, vychodil ich. Bolo treba patvaria, zasa sa len i
·lo k ujcovi vici
·pбnovi, ale tomuto bolo ako slimбkovi v chrene a holйmu v t
·nн, ke
· mu rodina na krk pri
·la, zamrnkol zasa len popod nos: „Vari vбs v
·etci
·erti to
·ko vlб
·ia“ a chcel sa strias
· starostн o svojho sestrenca; ale tu sa Ondrej Levickэ postavil na v
·etky
·tyri nohy a dr
·al vici
·pбnovi kбze
· o jeho skъposti a o svojich zбsluhбch o
·tefana, vypo
·нtal na grajciar,
·o kedy za bratanca vydal, a zasa zrбtal ka
·dэ dvadsiatnik,
·o Adam ka
·doro
·ne dбval na papier svojmu sestrencovi, tak
·e zahanbenэ nevedel ako z konopн, lebo toho bolo to
·ko, ako za necht blata. Ondrej hovoril: „Ale vidнte, va
·a milos
· pбn
·vagor, stato
·nб ho mati mala, poctivo ho vychovala, a to va
·a sestra. Vy ste ju nenapomбhali ni
·нm, a predsa vбs pбnboh obohatil ve
·kэm majetkom.“

„Dajte vy tomu pokoj, pбn
·vagor.“ odvetil Adam, „dat Deus cui vult Franciscus Kohбry.“[17]

„Dajte vy tie
· pokoj, va
·a milos
·,“ prehodil Ondrej, „accipit cui vult Nicolaus Bercsйnyi;[18][19] a vy tie
· e
·te neviete, kde sa to v
·etko podeje.“

„Hja, toho sa ja nebojнm.“

„No ve
·,“ zas len hovorн Ondrej, „Cigбn sa tie
· hromni
·ky nebojн a nevie,
·i je
·ena,
·i je chlap, a ne
·
·astie nechodн po horбch, ale po
·u
·och.“

„U
·, pбn
·vagor, akoko
·vek,“ prehodн Adam, ale viete,
·e nielen ka
·dэ zeman ku mne chodн po
·i
·iava
·, le
· i to
·kб rodina“

„Hja,“ pretrhne Ondrej jeho slovб, „do dobrej zeme,
·o sa zaseje, v
·etko bэva dobrй.“

A tak,
·i chcel,
·i nechcel, vici
·pбn musel prista
· na Ondrejove
·iadosti, a bol
·ert diablovi po vфli, ke
· sa nevedel vykrъti
·. Bol teda
·tefan patvaristom u vici
·pбna, svojho ujca, ale i tu ho nepokladali ako druhэch mladэch pбnov z bohatэch domov,
·o s nнm patvarizovali, lebo nesedбval ako tнto pri stole, ale musel oby
·ajne obsluhova
·,
·o mu medzitэm mil
·ie bolo,
·e Anu
·ka tie
· v
·dy vstala a pomбhala mu; ke
· ale vici
·pбna doma nebolo, to si sadla rozpustilб Anu
·ka nadol k nemu, zdvihla rъ
·ku, mie
·ala mu po hlave vlasy, pokia
· sa nerozstrapatili,
·e ich potom musel asi pol hodiny
·esa
·, trhala ho za mladй fъziky, prekбrala ho, robila mu nesnбdky,
·e sa v
·etci rozosmiali, on ale bol tomu rad
·ej, ne
·
·o by mu hne
· boli slъ
·novstvo dбvali. Tak bэvalo oby
·ajne dobre my
·iam, ke
· nebolo ma
·ky doma, a
· tak sa rok pominul.

Tu sa Ondrej vybral k vici
·pбnovi, zaka
·
·al si ako oby
·ajne a pэtal sa ho o radu,
·o teraz za
·a
· so
·tefanom. Vici
·pбn nevedel rady, ale Ondrej to tak navliekol,
·e onen pris
·ъbil da
·
·tefanovi uhorskй
·aty, tento peniaze a vypravi
· mlado
·a do Pe
·ti, aby si tam vyzнskal diplom. Vici
·pбn vy
·al pritom dakde z kъta zaprб
·enъ
·irokъ, reme
·ovou po
·vou obkrytъ a
·ltэm plechom obitъ
·krablicu e
·te z Rбkуcziho
·ias; potom sa dal do spytovania staro
·itnostн, vytiahol z kasne starэ dolomбnik,
·o ho e
·te za
·tudentstva v Ke
·marku nosil, nohavice,
·o jeho
·ene e
·te po prvom mu
·ovi ostali, a tento bol na
·
·astie takэ tu
·nэ,
·e by traja
·tefanovci mohli vliez
· do nich, naostatok ale ku
·mu[20] z lн
·ky, skoro na rнf dlhъ, z ktorej visel nad lн
·
·ou ko
·ou
·ervenэ, u
· celkom oblednutэ me
·ec ako nos nad moriakovэm zobбkom, Adam povedal,
·e sъ toto peknй, krбsne
·aty pre
·tefana. Ondrej si pomyslel: No, nech sa ti basy s gajdami odslъ
·ia, nehovoril ani slovo, bo sa darovanйmu ko
·ovi neh
·adн na zuby, poklonil sa a odi
·iel pre
·. Potom vstъpila dnu Anu
·ka a vidiac to peknй
·atstvo, zavolala
·tefana, ktorэ nevediac,
·o sa robн, musel v bo
·nej izbe obliec
· nohavice, potom dolomбn, a tak do izby k Anu
·ke vstъpi
·, ktorб mu najprv sto poklфn urobila, smiala sa,
·e to bolo a
· do susedov po
·u
·, vzala chэre
·nъ
·ab
·u, opбsala mu ju okolo k
·bov, vzala ku
·mu, postavila mu ju na hlavu, zalomila rukami a zavolala: „Apko! Mamka!
·udia! Po
·te pozera
· Filipa z konopн!“ A vskutku pri
·li v
·etci dnu, Adam sa tie
· usmiechal, ale mrdajъc fъzom, povedal,
·e mu to dobre sved
·н; ma
· kliala dcйru, na
·o robн blбzna zo
·tefana, druhн patvaristi nevedeli,
·o od smiechu za
·a
·, bo im len tak o
·i prechбdzali, Anu
·ka ale volala na hajdъcha: „Pavko,
·i nemбte e
·te v maku stra
·iaka? Po
·te, po
·te, vezmite si tu, a dostanete iste proces od slбvnej famнlie vrabcov!“


·tefanovi nato vypadli slzy z o
·н, cнtil po prvэ raz,
·e chudoba smiech; s
·al pokorne
·apicu z hlavy, odlo
·il
·ab
·u, popozeral smutne po prнtomnэch, odi
·iel do bo
·nej izby, preobliekol sa a zanechajъc tak ujcov dom, odobral sa smutnэ ku svojej mami
·ke. Ale len
·o sa doma zohrial, priletela na ko
·iari Anu
·ka celб spla
·enб, pozrela na
·tefana nedфver
·ivo okom, akoby sa chcela vyzvedie
·,
·i ho svojou rozpustilos
·ou urazila,
·i nie; potom ho chytila za ruku a pozerajъc mu do o
·н svojнm
·istэm zrakom, povedala: „
·tevko, pri
·la som
·a hore vodou hrab
·ami h
·ada
·, v
·ak sa nehnevб
·? Vidн
·: „Ide pavъk po stene, kэm sa
·tevko zasmeje!“ A bozkala ho na lнce. Rozveselil sa
·uhaj a diev
·a p
·asnъc ho nato pozvo
·na rъ
·kou po lнci, vy
·lo von a h
·adalo tetku. Tejto dala peniaze, hovoriac,
·e poslal apko
·tefanovi na
·aty,
·o ъbohъ vdovu odrazu tak pote
·ilo,
·e si vzdychla, akoby jej ve
·kэ kame
· bol spadol zo srdca, slzy jej z o
·н vypadli, bo cнtila v srdci svojom,
·e brata dosia
· za skupб
·a dr
·ala a rada bola,
·e vlastnэ, vlastnu
·i
·kэ brat predsa nie je takэ, .za akйho ho mala. Len Ondrej, dozvediac sa neskфr o tom, krъtil hlavou a mrmlal popod nos: „No nech som dobrэ, to Adamovi nikdy nenapadlo, to bola Anu
·ka sama. a tб bude
·tefanovou
·enou, tak
·e sa to v
·etko vyrovnб.“ Anu
·ka sa rozlъ
·ila s tetkou, pohladkala
·tefana po lнci, hovoriac mu: „Ty mфj roztomilэ, preute
·enэ Filнpok z konopн,“ a zmizla ako strela, poslednй slovб predsa nemф
·uc v sebe udusi
·, ke
·“ si spomenula na vysokъ ku
·mu a odratъ remennъ
·ab
·u; lebo mlados
·, rados
· a pochabos
·. Tak sa dostal
·tefan do Pe
·ti, a ke
· tam svoj
·as vybavil, pri
·iel domov, kde by mu mami
·ka bola miesto ofъkala nazdajъc sa,
·e na
·нrom svete niet
·loveka ani kraj
·ieho, ani mъdrej
·ieho, ne
· jej synб
·ik, na ktorйho so za
·ъbenнm dlhodlho pozerala, zlo
·iac ruky na lono, nehovoriac ani slovo a len sa tak v poh
·ade na
· kochajъc. Ale teraz ho jej brat, pre
·o videli sme, potreboval, a tak ho mami
·ka prepustila, dajъc mu po
·ehnanie a nazdajъc sa,
·e hne
· ostane ve
·kэm pбnom, ke
· len vici
·pбn na
·ho pohliadne.

Pбn Adam Be
·e
·ovskэ odbavil teda grуfa i Anu
·ku a teraz dal k sebe zavola
·
·tefana. Ten pri
·iel.

„Mi fili,“[21] za
·al vici
·pбn po latinsky, ,,tys' bol sirota, tvoja matka nemala ni
·oho, ja som
·a musel napomбha
·,
·omu som tэm rad
·ej teraz, bo vidнm,
·e sa stal z teba stato
·nэ, poriadny
·lovek, ktorэ celej famнlii len ku cti slъ
·i
· bude.“ Pritom pozrel na
·tefana, akoby chcel
·нta
· v jeho vnъtornostiach.

Ten nevedel,
·o ujec chce.

„Teraz,“ pokra
·uje Adam
·alej, „nastбva re
·tavrбcia; ako strany stoja, vie
· treba nбm teda zasa da
·o robi
·, aby sme sa udr
·ali, lebo ty stojн
· a padб
· so mnou, ale vie
·,
·o sa v
·era stalo. Strэc Ondrej je tvrdб hlava a mф
·e mnoho pokazi
· pre nбs, a Potockйmu mnoho nahna
·, do saku. Pфjde
· teda do Levнc a upokojн
· celъ rodinu a povie
· jej, aby v
·etko len pri tom zostalo.“

„Ale, pбn uj
·ek,“ odvetн
·tefan, „lep
·ie bolo, keby ste sa sami tam ukбzali, bo va
·e slovo viac platн, ne
· mojich sto.“

„Nechaj to tak,
·tevko,“ prehodн vici
·pбn. ,,ja v tomto okamihu ni
· urobi
· nemф
·em; Potockэ bude kova
·, kэm je
·elezo teplй, a nie ja, ale len ty ho mф
·e
· ochladi
·. Povie
·,
·e sa porъ
·a
· do priate
·stva pбnov bratov i na
·alej a vie
· udr
· sa teraz pбr rokov slъ
·nym vici
·pбnstvo ti beztoho neute
·ie pri na
·ej rodine a mojej pomoci. Kebys' bol len o desa
· rokov star
·н, nu
· by sme to hne
· teraz prelomili; ale vidн
·, kde fъzy tam rozum, a tak
·akaj
·asu ako hus klasu a v
·etko bude dobre.“

Pekne obi
·iel Adam
·tefana, ale tomu sa to dбkosi pб
·i
· nechcelo, myslel si, chudбk: Nech psom trбva rastie, ke
· kone podochnъ bo si pomyslel na Anu
·ku.


·as tratн,
·as platн,“ pokra
·oval zas Adam, „musн
· teda
·нm skфr, a to e
·te dnes нs
· do Levнc, bo teraz nevo
·no ani hodinku preme
·ka
·. Nave
·er prнde
· domov a tu i potom spolu posedнme bo sa musнme na pбr tэ
·d
·ov rozlъ
·i
· s Anu
·kou.“ A pritom, tak mu medovй motъzky cez ъsta prevliekajъc, upдl zraky na
·tefana; ten ale svoje zvesil dolu, a dostal rozkazy, neve
·mi pote
·enэ tэm,
·e ujec s farbou von vy
·iel, to jest jemu slъ
·novstvo obecal a Anu
·ku pre
· posielal, z
·oho bolo vidie
·, ako chce pretrhnъ
· znбmos
· obidvoch
·udн.

Ako
·tefan, ani sбm nevedel pre
·o, pomъtenэ do svojej izby do
·iel, obliekol sa, dal zapriaha
·, a kэm sa to stalo, i
·iel do zбhrady, kde mu Anu
·ka oproti pri
·la bez toho,
·e by ju bol pozoroval a skoro popri nej pre
·iel, ani na
·u nepohliadnuc.

„A peknэs' ty
·lovek,“ prehodн diev
·a, najprv mu rukami oproti tvбri be
·iac, akoby ho prestra
·i
· chcelo, „ja ho h
·adбm ako stratenъ ihlu, a on ti, h
·a
·
·e ho, na m
·a ani nepozrie! Ej, ale vidнm, vidнm,“ posme
·ne pokra
·uje, „to tvoje srdie
·ko ti za mnou sem do zбhrady ubehlo, bo vie, kde ma mб h
·ada
·, a odohnalo o
·i pre
·, aby nevideli, kde vidie
· majъ, bo im zбvidн,
·e by i ony ъ
·as
· mali na takej znamenitej osobe, ako som ja.“

Ale
·tefanovi nebolo do smiechu; stal si pred Anu
·ku, pozeral dlhэm zrakom na
·u a vyriekol: „Ale povedz
·e mi, ty bo
·ia stvora, kedy u
· len nabude
· rozumu?“

„Na
·o
·e mne rozum, ke
· ho ty mб
· dos
·? A vidн
·,
·tevko, v
·era tн pбni povedali,
·e by nбm to vraj sved
·alo; nu
· potom bys' ty vlбdol rozumom a ja pletkami ale do tэchto bys' sa mie
·a
· nesmel lebo beda ti!“

„Na
·o to hovorн
· teraz?“ spэta sa
·tefan.

„Nato,
·e sa mi to tak pб
·i; lebo vie
·, musнm od teba pre
· a to viem,
·e ma rбd mб
·, a chcela by ti prihotovi
· masti
·ku na tvoje ъbohй srdie
·ko.“

,,A odkia
· vie
·,
·e
·a mбm rбd?“

Diev
·a sa rozosmialo a zalomilo rukami: „Nu
· ale
·i sa ozaj nazdб
·,
·e ja to neviem? Tvбr neni lhбrka, a ke
· ju ku mne len obrбti
· mф
·e
·, nu
· si uradovanэ; e
·tes' len bol patvaristom a ja deckom, u
· si vtedy, ke
· si chodil s miskou okolo stola, zrakom, hla
·
·e, vidн
·, takto “ a ukбzala prstom kruh dokola, „veslovals', abys' tъ milъ, premilenъ Anu
·ku z o
·н nestratil.“

,,A ona sa mi za to pekne vysmieva;
·i je nie pravda?“ odpovie
·tefan. ,,Na
· to v
·etko spomнna
·, ke
· si e
·te nezrelй decko a nikoho nie si vstave rada ma
· tэm menej ale m
·a.“

„Ach, rada
·a, rada
·a ako ma
·ka vtб
·ka a strelec zaja
·ka, ty moje pote
·enie, srdce z kalerбbu a du
·a z lopъ
·a!“ A spojila ruky, akoby ho na prsia pritisnъ
· chcela, pritom ale tak vб
·nosmie
·nu tvбr urobila,
·e
·tefan nevedel,
·o na to v okamihu odpoveda
·, lebo to za holэ posmech vzia
· nechcel vediac,
·e diev
·a v
·etko, i tam, kde jej najhlb
·ie pohnutie citu vyrazi
· chcelo, na
·ahkэ spфsob prednб
·a
· zvyklo; za vб
·ne slovб zas celъ re
· dr
·a
· nemohol, bo bola tak posme
·ne vyslovenб,
·e by si ju ani jeden
·lovek pre seba dobre nevykladal.

Anu
·ka pokra
·ovala s nъtenэm pla
·om: „Vidн
·,
·tevko, tys' ma urobil ne
·
·astlivou osobou!“


·tefan sa zasmial, a
· ho bolo
·aleko po
·u
·, a vyriekol: „Ty
·ialenб dievka, bezpochyby nemб
· v
·etkэch doma,
·e sa ti chce takй re
·i tбra
·. Ale povedz mi,
·o vlastne chce
·?“

„Teba,
·tevko, teba!“

„M
·a?“

„Nu
· бno!“ so za
·udovanнm vyriekla Anu
·ka, akoby urazenб,
·e jej
·tefan nechce rozumie
·. „Av
·ak je pravda,
·es' ma ne
·
·astlivou urobil, lebo, vidн
·, teraz musнm by
· grуfkou,
·i sa mi chce,
·i nechce,
·o by sa nebolo stalo, keby sa mфj otec nebбl o nбs dvoch; a budem sa ti na
·iestich paripбch vozi
·, budem si v ko
·i vysedбva
· ako pбva, fulajtбri[22] budъ len tak obskakova
· a ke
· stretnem pбna
·tefana Levickйho, odvracajъceho sa odo m
·a, aby ma nevidel a srdce mu nepuklo –
·i nebudem musie
· by
· ne
·
·astlivб? Lebo, vidн
·, ja som velice dobrб, a dobrй samo sa chvбli“ „Ale, po
·uje
·, kebys' ma vskutku rada mala – nu
· by
·a jedno slovo otcovi danй od grуfa priviedlo k
·tefanovi a miesto grуfa posadilo by
·tefana do ko
·a.“

„Aha, keby som ja bola takэ tenkэ sъkennнk, ako si ty. Ale ja si myslнm,
·o je lacnй, neni vzбcne, a ty si ma musн
· zaslъ
·i
·.“

„Povedz mi len, ty pochabй diev
·a, ako?“ odvetн
·tefan.

„Ty mб
· aj krбtke vlasy, aj krбtky rozum,“ sko
·н mu do re
·i Anu
·ka, „
·e to nerozumie
·. Nu
· sta
· sa vici
·pбnom, postav sa pred mфjho otca, vezmi si strэca Ondreja so sebou, daj vy
·нta
·, od Adama po
·nъc v
·etko,
·o sa kedy pri svadbбch a
· dodnes stalo potom a tak
·alej.“

„Vici
·pбn, vici
·pбn!
·ahko ti to poveda
·, ale
·ah
·ie by ti bolo otcovi alebo mu to ja poviem,“ pretrhol
·tefan vlastnъ re
·, „aby sa nбm i bez vici
·pбnstva zobra
· dovolili.“

;,Nie, nie, nie, ja k tomu neprivolнm!“ vyvolб Anu
·ka, „ja chcem raz by
· vici
·pбnkou a koniec re
·i.“ Pritom vzdorne dupla nohou a pohodila rukou.

„Ale povedz mi len, ako to mбm urobi
·? I mladэ som, i chudobnэ som, a psota sa v
·dy zle mala.“

„Tys' tie
· mъdra hlava,
·e kdes' sбm, tam nikto nad teba, a predsa si nevie
· rady. U
· vidнm,
·e nemб
· smelosti ani za grajciar; bo komu sa nelenн, tomu sa zelenн. Ak by ale slovo takйho blбznivйho diev
·a
·a, akй som ja, u teba pod
·a vlastnэch tvojich re
·н, da
·o platilo, teda ti hovorнm: Nechytaj vlб
·ky na udicu a ryby na lep, ale stoj
·o stoj, i
·o by sekery z neba padali, rob, kэm je
·as, a urob si v
·etko dobre na mieste, nebude sa ti treba bavi
· na ceste.“ Potom ale prisko
·ila k nemu, hladkala ho po lнci, h
·adela mu do o
·н tak prenikavo,
·e ju
·tefan chcel obja
·, ale ona sa mu vy
·mykla, poklonila sa a vб
·ne vyslovila usmievavo:



·uhajko, biela hus, dбvala by ti z ъst,
ale mamka nedб,
·e by bola bledб.

A pritom hlavou i rukami posunkujъc, ubehla ako srnka.


·tefan sa za
·ou dнval i vyriekol: „No po
·kaj, ty striga!“

Anu
·ka to dopo
·ula, obrбtila a poklonila sa hlboko i vypovedala: „Spбnombohom, pбn vici
·pбn. spбnombohom, a pomyslite si,
·e kto mб mrcha
·enu, netreba mu chrenu. Teraz ale robte,
·o sa vбm pб
·i, a nech sa vбm
·ъbi kapusta alebo hlъby.“ I zmizla.


[14] Marcus Tulius (10643 pred n. 1.), slбvny rнmsky
·tбtnik, re
·nнk, autor filozofickэch, politickэch a prбvnickэch spisov.

[15] Obec v Gemeri, kam sa chodievali Slovбci u
·i
· ma
·ar
·inu.

[16] (z lat.) Odporъ
·anie, odporъ
·ajъci list.

[17] (lat.) Boh dбva, komu chce Franti
·ek Kуhбry. Heslo na erbe
·
·achtickej rodiny Kohбryovskej.

[18] (lat.) Berie komu chce Mikulб
· Bercsйnyi.

[19] Mikulб
· Bercsйnyi (16651743), uhorskэ
·
·achtic, velite
· kuruckйho vojska Franti
·ka II. Rбkocziho. Po porб
·ke kurucov r. 1711 odi
·iel spolu s Rбkoczim do tureckйho vyhnanstva.

[20] Ko
·u
·inovб
·iapka

[21] (lat.) Syn mфj.

[22] (z nem.) Panskэ slu
·obnнk, kuriйr, jazdec na prvom pбre koni.
IV

Slъ
·ny
·tefan Levickэ si sadol do voza a zamyslenэ i
·iel do Levнc. Snovalo, rojilo sa mu v hlave,
·e nebol vstave my
·lienku ani len na chvн
·u tak pevne udr
·a
·,
·eby ju druhб novб hne
· nebola vytisla.

Paholok zastavil voz, hajdъch sko
·il dolu, otvoril pбnovi dvierca na ko
·iari, a tento sa len dнval, akoby nechcel veri
·,
·e ko
·iar u
· stojн pred strэcovэm domom, alebo rad
·ej sбm nevedel,
·o vlastne tu chce. Zobral sa a vstъpil dnu.

Pбn Ondrej Levickэ sa prбve obliekal a na
·ahoval si
·i
·my na nohy, ktorй sa mu neve
·mi poddбvali, zastavujъc sa na novэch uhorskэch nohaviciach; lebo pбn Ondrej nemohol vystб
· novoty, a tak ani
·irokй galoty, nosil teda, ako v
·dy od svojej mladosti, vy
·nurovanй nohavice na reme
·. Ako
·tefan dnu vstъpil, pozdvihol strэc hlavu, klepol pдtou na zem, oddэchol si, akoby mu bol prнchod niekoho na oddэchnutie vнtanэ, i povedal: „Vitaj
·tevko! Ja o vlku a vlk za humny!“

„Dobrэ de
·, strэ
·ko! Pre
·o?“ spэta sa
·tefan.

„Ale vidн
·, die
·a moje “ odpovedб Ondrej, „jaj ale ma tб
·i
·ma tak tla
·н teda, vidн
·, ja idem k Potockйmu do Ra
·ova a chcem, aby no, v
·ak vie
· zo v
·eraj
·ej rozprбvky da
·o bolo.“


·o myslнte, strэ
·ko?“

Ondrej sa ale rozhneval, roztvoril o
·i v za
·udovanн, klepol zas pдtou neobutej
·i
·my na zem, zlo
·il ruky na prsia i prehovoril, dнvajъc sa upretэm zrakom na bratanca: „Nu
· a ty to nevie
·, holobradэ mъdry pбn slъ
·ny? Nu
· a
·i sa nazdб
·,
·e mne na na
·ej famнlii ni
· nezбle
·н? Nu
· a
·i Levickovci v
·dy len Be
·e
·ovskovcom slъ
·i
· majъ, a tнto ich na ve
·nй veky za nosom vodi
· musia? A tak teda po
·uj!
·i chce
·,
·i nechce
· – no v
·ak si mladэ, a tak ti odpъ
·
·am,
·e ani to
·ko nemб
· pod klobъkom,
·e bys' ma pochopil ty musн
· by
· vici
·pбnom, a to len zato,
·e sa Adam, tvoj chэre
·nэ ujec, nazdбva,
·e to Levickйmu ani z o
·н nevyzerб, a ja mu chcem, chcem, chcem,“ a tu zlo
·enou pдs
·ou v povetrн
·ermoval, „preukбza
·,
·e to tak by
· musн. Ty ale obrб
· sa okolo Anu
·ky, a v
·etko bude dobrй!“

„Hja, neu
·te vy, strэ
·ko, vlka do chrasti, v
·ak on ta sбm cestu znб.“

„No, ale neznб,“ odpovedal Ondrej, „ako z chrasti von,“ a tu mrnkal, ako
·o by sбm so sebou hovoril, na
·ahoval
·i
·my, a
· sa mu ich podarilo celkom obu
·, vzdychol si, stal si pred
·tefana, vystrel sa ako svie
·ka, skrн
·il ruky za chrbtom a hovoril
·alej: „Teda vidн
·,
·tevko – tak je to – a nie inб
·; panskб lбska na zaja
·om chvoste, tak sa ty tie
· nemб
·
·o na ujca spolieha
·, lebo ten len vtedy vravн pravdu, ke
· sa potkne, a ty ani len na vlastnom chlebe nie si, kэm si u
·ho. Moja staros
· je no, v
·ak som
·a vychoval na teba myslie
·; a tak ty musн
· raz i bez ujca sta
· sa da
·нm, i od neho sa rozlъ
·i
·, aby si nemyslel,
·e si ty u
·ho len piate koleso a trinбsty apo
·tol. Preto teda idem k Potockйmu, hoc jeho novoty mбm v
·alъdku ako svoje hriechy,
·i by sa nedalo docieli
· spojenie medzi nнm a Levickovcami, ale, pravda, na dobrэ spфsob. Vidн
·, syn mфj, takto je to,“ pokra
·oval Ondrej, ruky zalo
·enй rozhodiac a prstom pravice na prstoch
·avice vy
·itujъc, „celэ svet pojedol
·ialenй huby a celб krajina chce, aby vraj zeman mэto platil, aby vraj zeman porciu platil, aby vraj zeman na cesty chodil, aby vraj sedliak v kongregбcii[23] sedel a v
·etky susednй stolice sa u
· vyslovili v tomto zmysle len na
·a nie, bohu bu
· chvбla! Teda, vidн
·, syn mфj, takto je to: Adam sa dlho udr
·a
· nemф
·e, lebo na
·i holobradн mla
·osi v
·
·y na to
·otierajъ,
·o sa inde stбva, a hania nбs starэch tak,
·e o krбtky
·as prehra
· musнme, bo nбs zo
·klivia v o
·iach zemianstva,
·e sa nбs tak bude bб
·, ako
·ert svдtenice. Takto je to teda,“ a tu znovu vy
·itoval na prstoch, „za jedno, u
· je darmo,
·i sa mi pб
·i,
·i nepб
·i, musн
· sa s tэmito
·u
·mi spriateli
·, aby si nezostal na holom,
·o sa ti o pбr rф
·kov s ujcom sta
· mф
·e; po druhй, ke
· bude dakto z nбs s Potockovcami, nu
· musia i na to pozera
·,
·o my chceme, bo ke
· mб
· nepriate
·a, obes sa mu na nohy, aby skalu do teba uhodi
· a bez teba нs
· nemohol potom po
·leme Potockйho na diйtu, a my budeme predsa len pбni v stolici. Po tretie, Adam ti pred nami s
·ъbil Anu
·ku, ak bude
· vici
·pбnom a ten grуf sa mi nepб
·i nu
· a vie
·, nesmieme
·
·astiu zapcha
· ka
·dъ dierku, aby dnu vliez
· nemohlo, a vidн
·, ako pekne by to bolo, keby sa raz Levickэ na vlastnэch
·tyroch ko
·och vozi
· mohol v
·ak ich Adamovi u
· beztoho netreba.“ A tu si oddэchol ako po pд
·d
·ovej prбci.


„Ale, strэ
·ik,“ prevravн
·tefan, „v
·ak ste e
·te ani nepo
·uli, pre
·o k vбm prichбdzam.“

„Hm, neviem?
·o by som nevedel? Adam
·a posiela, aby sme sa zmierili; v
·ak ja poznбm jeho chodnн
·ky. Dal mi odkбza
·,
·e Ondro neondej, hoc i druhэmi slovy, a myslн si,
·e ja z jeho praktiky ni
· nerozumiem ale oklame sa; on sa viacej po mne vlб
·i
· nebude, a
·o by si sto grуfov vzal na pomoc, bo mu pдty ukб
·em prv, kэm mi bude mфc
· poveda
·,
·e ma i nabije i plaka
· mi nedб. Hm, rozumieme, rozumieme,“ dolo
·il pбn Ondrej k svojim re
·iam, prstom si na
·elo ukazujъc, „a dobre je to, ke
· sa
·ertovi svie
·ka za
·ne.“

„Ale, strэ
·ik,“ prevravн
·tefan, „
·a
·ko nбm bude spoji
· sa s Potockovcami, bo nбm ani veri
·, ani nбs chcie
· nebudъ: a potom sa mi to nevidн, ujca len tak bez ka
·dej prн
·iny zanecha
·, bo tak s mojou svadbou e
·te hor
·ie, a potom by to bolo tro
·ka i nestato
·nй, k tomu zas ja sбm neviem,
·o za
·a
·,
·o robi
·.“

„Hm, tak je to,“ odvetн Ondrej, „ke
· sa mladн
·udia na starэch len tak dнvajъ, akoby sami celъ mъdros
· boli pojedli!
·i nevie
·, ty holobradэ,
·e Potockovci doteraz za seba ani tretinu zemianstva nemajъ, a tak
·e im musн by
· vнtanй takъ famнliu, ako je na
·a, za ka
·dъ cenu tiahnu
· k sebe. Potom zas,
·o sa ujca tэka, zato by si ja nikdy prsty nepohrэzol, ani vlasom nedal o
·edivie
·, bo len ten prнde k da
·omu,
·o sa chytн rozumu. A ke
· nevie
·,
·o za
·a
·, teda ti poviem ja, pamдtaj si to a nehnevaj ma, teda takto: Ja budem v
·etko robi
·, ty ni
·; ty bude
· s ujcom dr
·a
·, ja proti nemu. Teda po
·uj! Ty sa takto bude
· dr
·a
·:
·o nehorн, nezalievaj,
·o
·a nepбli, nehas; nepchaj prsty medzi dvere, lebo kto stojн u dverн, ka
·dэ ho uderн, nekla
· drevo na ohe
·, lebo mф
·e so suchэm i mokrй zhorie
·, ale dr
· s Adamom, aby sme vedeli,
·o sa i tu i tam robн a
· do konca, kde potom v
·etko i bez toho vyjde na svetlo, a aby si bol i z jednej i z druhej strany zakrytэ. Len jedno mi musн
· s
·ъbi
·,
·tevko!“


·o je to, strэ
·ik?“ usmievajъc sa spэtal
·tefan, „u
· vidнm,
·e vбs nikto neprevedie.“

„To jedno,
·e pred vo
·bou odvedie
· pбr hlasov Adamovi no, ale pomysli si “ a tu sa popod fъzom usmiechal, „Anu
·ka stojн v hre, a keby ja bol mladэ, pд
· zubov by si s rados
·ou dal vytrhnъ
· za
·u“

„Nu
· dobre, ale, strэ
·ik, po
·ujte! Pбn uj
·ek vбm dal odkбza
·, aby to len v
·etko zostalo po starom.“

„Hm, hm, ty, ty, ty babrбk,
·i nevie
·,
·o je to?“ prehodн jednэm dъ
·kom Ondrej. „To je to
·ko: Ty nebude
· vici
·pбnom, Anu
·ka nebude tvoja, nebude
· sa na
·tyroch vozi
·; majetok pripadne grуfovi, a ty
·tevko si vytri zuby a zosta
·
·obrбkom; lebo
·o Adama do toho. Ale po
·uj, chlap
·e!“ zakri
·н hnevlivo Ondrej. „Ja mu ukб
·em,
·e akэ pбnboh daj, takэ bodaj zdrav. A teraz i
·, i
· a povedz tvojmu vici
·pбnovi, ke
·
·o chce so mnou ma
·, aby sбm sem pri
·iel; lebo ja pбn, ty pбn, kto bude svine pбs
·?“


·tefan zvesil hlavu a spэtal sa strэca: „Nu
· ale ke
· prepadneme,
·o potom?“

„Neboj sa, chlap
·e!“ zvolal Ondrej. „Potom ti odstъpim mфj domec i so v
·etkэm,
·o mбm, a budeme alegova
·[24] spolu, a
· to bude pra
·
·a
·, a uvidн
·,
·e sa nбm bude celб stolica kla
·a
·.“


·tefan sa odobral a mrmlal si pod nosom: „Pri Nebojsi i Galanta vyhorela,“ ale pomysliac si na Anu
·ku a na jej slovб, bol by skoro strэca len zato objal,
·e sa jeho re
·i s Anu
·kinэmi zrovnбvali.

Ondrej ale obliekol kaput s dlhэmi krнdlami, vzal trstenicu, navrchu i na tretine striebrom obнjanъ, do ruky i krб
·al, snujъc v hlave v
·elijakй veci, do Ra
·ova, kde Jбn Potockэ, druhэ vici
·pбn stolice, prebэval.

V Ra
·ove to vyzeralo ako v raji. Okolo ka
·tie
·a, bydliska Potockйho, bola peknб zбhrada, ktorej cesty sa okolo trбvnikov a kvetinovэch hriad krъtili ako had okolo kame
·a, ktorэ ho v letnom
·ase chladн. Po krъtiacich sa cestбch boli rozostavenй stoly, na ktorэch sklenice, pohбriky a misky e
·te od v
·eraj
·ka stбli znakom,
·e alebo sluhovia nemali doteraz
·asu v
·etko zobra
·, alebo
·e hostia hodovali a
· do rбna,
·o bolo pravdepodobnej
·ie, bo i nejeden zeman v kurtke[25] alebo gubke[26] alebo
·ubke, alebo len jednoducho oble
·enэ sa po zбhrade tmolil nevediac,
·e je u
· poludnie, a zabudnъc,
·e slnce svieti a sparno nastalo na chlбdok no
·nэ. Ale neha
· zemanov, chudбkov; v
·ak to boli samн chudobnн neborбci,
·o sa im miesta k noc
·ahu viac v ka
·tieli nedostalo, a tak sa museli sami o seba stara
·, ke
· sa pбn Potockэ, za
·o mu oni v
·a
·nн boli, aspo
· o hlavy postaral. Teraz im ale o
·ivli mu
·ky, pochytili sa po troch, po
·tyroch okolo krkov, prechбdzali sa a spievali si:


Rбno nad Ra
·ovom slnie
·ko vychodн,
tu sa po zбhrade Janн
·ko prechodн,
Janн
·ko prechodн, a tak sebe myslн:
Na
·o sme zemania, na
·o sme my vy
·li?
Na to sme my vy
·li: Niet pravdy v stolici,
kto z koho, ten z toho, prбvo o palici.
Hore sa, Janн
·ko, hore zdvihni
·elo,
neboj sa Adama, pozri na
·ho smelo!
Pozri na
·ho smelo s dne
·nэm peknэm rбnom:
Ty bude
· stolice na
·ej vici
·pбnom!
A dolu s Adamom, nech si zlomн vдzy,
prбvo, spravodlivos
· nech u nбs zvн
·azн.
A ty svie
·, slnie
·ko, od zory do rбna,
privнtaj Janн
·ka, nб
·ho vici
·pбna!

„Vivat, vivat!“ ozvalo sa zo v
·etkэch strбn a z ka
·dйho kъta sa pбr hlбv objavilo medzi krovнm. Medzi nimi nб
· Peter Barina, vernэ stranнk Potockйho, viedol za sebou ospanlivйho barborб
·a, za ktorэm liezlo ako vo snбch
·es
· nevyspatэch, od v
·eraj
·ieho hulбkania e
·te nevytriezvenэch Cigбnov; bo hoc v
·era pбna Potockйho ani doma nebolo, jeho dom bol predsa celйmu svetu otvorenэ, a pбni bratia zemania si rozkazovali ako doma a Cigбn nesmel slб
·ik odlo
·i
·, pokia
· sa ktorйmu z hostн pб
·ilo
·i jeho hudbou po
·ъva
·,
·i si daktorъ nфtu vyhrбva
·. Po zбhrade roztratenн pбni bratia sa teda zh
·kli okolo Petra Barinu i zastali si pod oknom ka
·tie
·a. Tu za
·tikol primб
· husle pod bradu, a
· zaja
·ali, akoby ich tisnutie slб
·ika bolelo, barbora zahundrala a celэ hъf zemianstva si za
·al v sprievode hudby vyspevova
·:


Rбno pod Ra
·ovom slnie
·ko vychodн at
·.

a ke
· pri
·li ku koncu


A ty svie
·, slnie
·ko, od zory do rбna,
privнtaj Janн
·ka, nб
·ho vici
·pбna!

tu sa rozleteli oknб a pбn Jбn Potockэ sa objavil,
·akoval peknэmi slovami pбnom bratom za ich priaze
· a nбklonnos
·; tнto ale tri razy zakri
·ali: „Vivat, vivat!“ a
· to bola rados
·.

Vtom prбve oproti nim sa objavila postava, na tomto mieste od dбvnych
·ias nevнdanб, v
·etkэm,
·o ju zazreli, tak sa pozdбvalo, akoby to bol starэ Ondrej Levickэ, bo kaputom zametal cestu a poka
·lбval,
·e ho bolo od
·aleka po
·u
·; ale nechceli vlastnэm o
·iam veri
·, vediac,
·e bэval Ondrej v
·dy, najmд pre jeho roz
·нrenй zvдzky rodinnй a potom,
·e nemal prбzdno pod klobъkom, najpevnej
·нm st
·pom odpornej strбnky. Jeden medzi hos
·ami zvolб: „Nezvanэch hos
·ov pod stфl sбdzajъ!“ A druhэ zas: „Hm, me
·ter, kф
·, vlk!“ Pбn Potockэ kбzal, aby bolo ticho, a v
·etci um
·kli ako Nemci pri mдse.

Bol to vskutku Ondrej, ktorэ prнduc k zhroma
·denэm a zhliadnuc Potockйho, strhol klobъk, poklonil sa pekne, prбve tak ako vedel, a povedal: „Humillimus servus, domine spectabilis vicecomes![27] Dobrй rбno, pбni bratia!“ a oddэchol si, ako
·o by z duba spadol, bo mu bolo ъzko, zbadajъc sa na takom cudzom mieste a spozorujъc, ako krivo zazerб na neho celй zhroma
·denie.

Ale pбn Potockэ bol hladnэ
·lovek a zachбdzal i so svojimi odpornнkmi v
·dy zdvorilo, dobre vediac,
·e najmen
·н krivэ poh
·ad na zemana pred re
·tavrбciou roznб
·a sa po stolici, ako
·o by pu
·nэ prach zapбlil, a
·asto
·loveku i sto
·udн len samэ chэr odvies
· mф
·e; a tak i teraz bozkal Ondreja na obidve lнca a privнtal ho srde
·ne, akoby bol jeho najlep
·нm priate
·om, i opэtajъc sa ho,
·omu mб tak ve
·kй
·
·astie
·akova
· jeho prнchodu?

„Va
·a milos
· pбn vici
·pбn, boli ste v
·era u jeho milosti mфjho pбna
·vagra Adama Be
·e
·ovskйho ku mne, k mфjmu bratancovi a k celej na
·ej famнlii takэ lбskavэ,
·e som si za povinnos
· dr
·al po
·akova
· sa vбm za to.“ Potockэ nevedel sнce, ale
·нpil,
·o Ondrej chce. Peter Barina, ktorйmu milй bolo,
·e sa Ondrej a s nнm Levickovci zbli
·ujъ jeho strбnke, zvolal: „Hja, pбn brat, len bez okolkov hovorte, pri
·li ste spolu s nami zvola
·: Vivat Potockэ, prvэ vici
·pбn!“

Celй zemianstvo zakri
·alo „vivat“ ako z povinnosti, po
·ujъc meno svojho vyvolenca; ale Ondrej pokrъtil hlavou i vyriekol: „Hm, viete, pбni bratia,
·e som ja nikdy nebol buch do sveta a rad
·ej som konal, ne
· kri
·al.“

Pбni bratia sa na to nahnevali, rozp
·lili, bo sa im tak pozdбvalo,
·e im chce lekciu dr
·a
·. Jeden medzi nimi zdr
·a
· sa nemohol i vyvolal: „Teraz musнte s nami vola
·, lebo kto prнde medzi vrany, musн kvбka
· ako ony.“

„Hm,“ odpovie Ondrej pokojne, „a pre
·o chcete, aby som tak volal ako vy?“

„Preto,“ odvetн predo
·lэ, „
·e akэ
·lovek, takб re
· a vtбka pozna
· po perн a
·loveka po re
·i, tak je to.“

Ondrej ale obrбtiac sa k Potockйmu, povedal: „Nemohla by mi va
·a milos
· oferova
· pбr okamihov?“

„Ve
·mi v
·a
·ne, ve
·mi v
·a
·ne,“ odvetil tento, poprosil pбnov bratov, aby mбlo pozhoveli, vzal Ondreja pod pazuchu a krб
·al s nнm do ka
·tie
·a.

Pбni bratia sa dнvali za nimi nevediac,
·o o tom myslie
·, ale veselн ako na Havla, tak na Pavla, nemysleli
·alej o tom, ke
· im Peter Barina vylo
·il,
·e pбn vici
·pбn vie,
·o robн,
·e to ne
·kodн pozhovбra
· sa i s protivnнkom; lebo vraj
·o hlava, to rozum a ko
·ko hlбv, to
·ko klobъkov,
·e vici
·pбn iste nezanedbб vyzvedie
· sa, ako stojн odpornб strana, a
·e sa Ondrej iste dб, raz sem prнduc, na pokбnie ako
·ert na milos
·.

Ale Ondrejovi sa o protivnej strбnke ani nesnнvalo. Len
·o ho Potockэ usadil, za
·al, poobzerajъc sa po izbe,
·i ho nik nepo
·ъva, hovori
·: „Va
·a milos
·, ja som sa pri
·iel k vбm poradi
·,
·i by sa nedalo uzavrie
· spojenie slбvnostnej famнlie levickovskej s va
·ou strбnkou.“

Potockэ vstal hore, dнval sa akoby so za
·udovanнm na hos
·a, vzchopil sa. dal mu pravicu a vyvolal horъce: „Ako
·e by ma to te
·ilo, va
·a milos
· pбn brat, keby sa to sta
· mohlo.“

„Sta
· sa mф
·e, va
·a milos
·,“ odpovie Ondrej, „len ak vy chcete.“

„Ja by som si to iste za
·
·astie pokladal.“

„Nie tak, nie, pбn vici
·pбn,“ odvetн Ondrej, „my by sme boli
·
·astlivн, keby z nбs da
·o bolo; ale nevieme,
·o poviete na na
·e vэmienky.“

„V
·etky sъ z mojej strбnky popredku vyplnenй!“ prudko odpovie Potockэ.

„Nie tak, va
·a milos
·, nie tak. Musнme v
·etko premyslie
·, aby sme vedeli, na
·om stojнme, a musнme si zrejme poveda
·,
·o chceme. Nu
· teda takto:
·e sa mфj
·vagor Be
·e
·ovskэ tak dlho udr
·al, bol som vlastne ja na prн
·ine; teraz ale. ke
· on viac na svojich, seberovnэch neh
·adн, ale sa za grуfmi zhб
·a a deti v stolici zrodenй a vychovanй viac do oh
·adu neberie, tak som si umienil od neho odstъpi
·.“

„Pravdu mбte,
·istъ pravdu, pбn brat,“ sko
·н mu horlivo do re
·i Potockэ a dб mu ruku, „to som si ja u
· tie
· dбvno myslel.“

„A tak teda som si pomyslel,“ nedajъc sa pretrhova
·, pokra
·uje jednэm a tэm istэm hlasom Ondrej, „
·eby sme sa s vami spojili a vбs po
·iadali, aby ste nб
·ho
·tevka urobili druhэm vici
·pбnom.“

Potockэ sa zarazil, ustъpil dva kroky nazad a dнval sa na Ondreja zrakom dlhэm, prenikavэm i povedal: „Vy mnoho
·iadate, pбn brat.“

„Nie mnoho, va
·a milos
·, nie mnoho, lebo vidнte,
·vagor Be
·e
·ovskэ s
·ъbil, no v
·ak ste aj vy pri tom boli, svoju dcйre
·ku
·tefanovi, ak bude vici
·pбnom; ke
· sa to ale teraz nestane, nu
· sa nikdy nestane.“

„Ale pбn
·tefan mф
·e e
·te dlh
·ie
·aka
·; on je nie starэ a diev
·a je mladй.“

„Hm,“ premrnkne Ondrej, „lep
·н vrabec v hrsti ako zajac v chrasti.“

„A potom,“ hovorн Potockэ, „pбn
·tefan by bol za vici
·pбna e
·te primladэ!“

„Hm,“ pokra
·uje v predo
·lom spфsobe Ondrej, „mбjovб zelina ka
·dб bэva dobrб, a jedno leto lep
·ie ako sto zнm; lebo ke
· sa raz
·obrбk na ko
·a dostane, ani
·ert ho nedohonн.“

,,A potom akoko
·vek,“ prehodн Potockэ, „ve
·mi
·utujem,
·e som sa vбm zaviazal, pбn brat, ka
·dъ i
·iados
· vyplni
·; v
·etko v
·a
·ne, len to nie, lebo som u
· pбnu K
·azi
·ovi s
·ъbil.“

„To ni
· nerobн,“ sko
·н mu do re
·i Ondrej, „urobнme ho notбrikom a s
·ъbime mu,
·e ho po
·leme na diйtu,[28] v
·ak beztoho za tэm velice pachtн.“

„U
· akoko
·vek, ale to predsa nepфjde!“

Ondreja pre
·la trpezlivos
·, vstal teda vidiac,
·e jeho ъmysly i u Potockйho vy
·li na poctivэ smiech, postavil sa zrovna pred tohto, zalo
·il ruky na chrbte i za
·al: „Teda z nбs ni
· by
· nemф
·e ja som si myslel,
·e to pфjde z rъ
·ky do rъ
·ky po priate
·sky, lebo ruka ruku umэva; odpustite teda, pбn vici
·pбn,
·e som sa k vбm v dфvere obrбtil, aby ste mi to ale odpustili, poviem vбm, ako som k tomu pri
·iel, a uvidнte,
·e som si to dobre rozvб
·il. Nu
· teda takto je to: V na
·ej j stolici je asi dvetisнc pд
·sto zemianskych hlasov. Vy mбte osemsto, Be
·e
·ovskэ tisнc sedemsto. Vy musнte teda prepadnъ
·, lebo bez nбs pre va
·e novoty sa ani len du
·i
·ka neprihlбsi, a nebudete ani druhэm vici
·pбnom, bo za tэm u
· grуf
·iaha ako
·ert za du
·ou. Myslel som si teda takto: Ke
· sa Levickovskэch
·tyristo hlasov pridб k pбnu Potockйmu, bude ich ma
· dvanбs
·sto, a Be
·e
·ovskэ len trinбs
·sto, tak
·e by sme skoro rovnн boli; ale ke
· Levickovci e
·te k tomu po men
·нch dedinбch asi sto zemanov zнskajъ a tomu zas asi tristo zemanov k hlasovaniu nepripustia, nu
· bude ma
· pбn Potockэ najmie
· dve tretiny za seba a vн
·azstvo je hotovй. Ale nechcete, va
·a milos
· teda dobre, lebo da
·o za da
·o, a ni
· za ni
·. V
·ak som sa, va
·a milos
·, dobre u
·il v
·kole rбta
·. Ale teraz humillimus servus.“ I chytal klobъk.

Potockэ nemohol ani na tvбri, ani v pohyboch svojich zataji
·,
·e sa mu po
·ty Ondrejove za
·нnajъ v hlave rozlieha
·, a nepripravenэ na tieto poslednй dфvody, chytil starйho za ruku a vyvolal: „No, ve
· sa nerozнdeme ako nepriatelia alebo ako „cudzн. Po
·kajte len, pбn brat musнm si tъ vec rozmyslie
· a poradi
· sa napred s mojou stranou.“

,Nie tak, pбn vici
·pбn,“ odvetн Ondrej,, „k tomu u
· nieto
·asu. Teraz u
· treba kona
·, a tak
·i pristбvate, a
·i nie?“

Potockэ pokr
·il plecami a vypovedal: „Pristбvam.“

Ondrej odlo
·il klobъk a sadol si, pomaly zasa hovoriac: „Odpustite, va
·a milos
·, ale ustal som, a teraz ke
· sme spolu, po
·ujte,
·i sa vбm moja rada
·ъbi
· bude. Nehovorte ani slova,
·e sa so
·tefanom rozumiete, bo nбm je tento v dome Adama treba. Potom na ka
·dэ mo
·nэ spфsob h
·a
·te Matiб
·a Be
·e
·ovskйho preplati
·, bo to je figliar klincami vybнjanэ a ten jedinэ je vstave nбm svojou papu
·ou v
·etko pokri
·likova
·, bo mб o
·i ako jazvec, vidн, i kde by vidie
· nemal, a drobnн zemania radi s nнm dujъ do jednej trъby. Ale s prбzdnou rukou neustбvajte sa k nemu, bo u
·ho platн turбk, a slъ
·i
· bude za gro
· i
·ertovi i pбnubohu. S odvedenнm zemanov na de
· re
·tavrбcie spo
·ahnite sa na m
·a.

Potockэ sa zasmial: „No, no, v
·ak to dбvno vieme,
·e ste nadarmo nechodili do
·koly.“

„Hm, teda zostaneme pri tom, va
·a milos
·,“ povedal, vstal a vzal klobъk Ondrej Levickэ.

Vici
·pбn mu stisol ruku a vybozkбval ho, ako sa sved
·н na stato
·nйho zemana.


·li, ruka v ruke, do zбhrady. Poludnie u
· dбvno pre
·lo, a pбni bratia posadali si okolo rozostavenэch stolov po chodnнkoch a tu si jedli a pili pri hudbe Cigбnov, a
· to bola milб vec lebo bolo v
·etko zadarmo. I ten najmen
·н medzi nimi rozkazoval si ako doma, sluhovia boli prinъtenн ka
·dйmu „va
·a milos
·“ poveda
· a obslъ
·i
· ho vo v
·etkom, ba i v tom,
·o mu len z o
·н vidie
· bolo. Ale tu len svitlo zemanovi v hlave,
·o je on za dфle
·itб osoba! Tu videl a poznal,
·o je a
·o na
·om vo svete zбle
·н! A tak bolo ka
·dйmu dobre okolo srdca, ka
·dйmu tvбr rozkvitla, klobъk alebo
·iapka sa na jeden bok hlavy vtisla, fъz sa vysъkal a nos dohora vyzdvihol, tak
·e ka
·dйmu u
· z parsъnu[29] vyzeralo zemianstvo.

Cigбn sa zvrбtil z nфty a zahral tъ Potockйmu na znak,
·e pбn vici
·pбn prichбdza. Spev, rozhovor, d
·avot prestal a zaznelo jednohlasnй „vivat“, a v
·etkэch o
·i zvrбtili sa v tъ stranu, odkia
· vнtanэ prichбdzal. Ale zas to len zarazilo pбnov bratov,
·e Potockэ prichбdza e
·te v dфvernej
·om rozhovore s Ondrejom. Pбn Mihalko po
·krabal sa za u
·i, mykol si klobъk na o
·i a premrnkol: „Pri pri samej vode mlyn, ve
· si sa poradil.“ Pбn Lubina zas vyvolal: „Tak mu to medzi nami sved
·н, ako psovi piata noha.“ Pбn Orie
·ka zas: „Ba na
·o sa takй stra
·idlo vlб
·i medzi stato
·nэch
·udн,
·o nevie ani jes
· ani pi
·!“ ..Ale to musн predsa
·ertom pбchnu
·,“ ozve sa pri druhom stole pбn Hradskэ, ,,
·e sa starэ Ondrej sem odvб
·il a rad
·ej do cudzieho ne
· do vlastnйho hrnca nos strkб.“

Nato mu ale Peter Barina odpovedal: „Ml
·te
·e, ml
·te, pбn brat, vy sa do toho rozumiete ako hus do piva; lebo vidнte: Kto
·o nemб, to h
·adб, a tak bohznб,
·o z toho dobrйho vykvitne. Pбn Potockэ mб tie
· tuto,“ ukazujъc na
·elo pokra
·oval, „a nie je tie
· mechom udretэ.“ Vtom vstal a akoby svojmu najbli
·
·iemu susedovi ukбza
· chcel,
·e mб pravdu,
·iel rovno k prнchodzнm a oslovil Ondreja Levickйho: „V
·ak je pravda, pбn brat, budete na
·нm?“

Ondrej neodpovedal, a Barina sa bez okolkov obrбtil k Hradskйmu a vypovedal: „Vidнte, kto ml
·н, ten sved
·н.“

„A kto sved
·н, ten pes vд
·
·н,“ dolo
·il Ondrej po svojom spфsobe, „viete,
·e tvrdй drevo, tvrdэ klin; a tak i Levickэ len pri svojom zostбva i vtedy, ke
· sa do vб
·ho priate
·stva porъ
·a, humillimus servus.“ S tэm sa poklonil a odi
·iel, nedbajъc na zdr
·ovanie Potockйho, domov.

Potockэ ale poprosil Barinu a Orie
·ku, aby sa im pб
·ilo hore k nemu na mali
·kъ poradu. Zvedavэ Orie
·ka bol rбd,
·e sa hбdam da
·o dozvie o prнtomnosti Ondreja Levickйho, a tak vstal a i
·iel; Barina ale povedal: „Hja, va
·a milos
·, pбn vici
·pбn,
·o sa porady tэka, tej sa ja nerozumiem; kto je v rade, ten nech pradie, ale ja nie!“

Ale na prosbu vici
·pбna dal sa pohnъ
· a po malej chvнli, bez toho,
·e by boli
·o druhэm povedali, vybrali sa Barina a Orie
·ka do Be
·e
·ovej k pбnu Matiб
·ovi Be
·e
·ovskйmu.


[23] (z lat.) Stoli
·nй zhroma
·denie zemianstva v starom Uhorsku

[24] (z lat.) Ohб
·a
· sa prбvnickэmi argumentmi.

[25] Krбtky zelenэ kabбtec s
·ervenэmi ozdobami.

[26] Vrchnэ sъkennэ kabбt.

[27] (lat.) Najponн
·enej
·н slu
·obnнk, osvietenэ pбn vici
·pбn!

[28] (z lat.) Do r. 1848 nбzov snemu v starom Uhorsku.

[29] Vэzor, podoba.
V

Be
·e
·ovб bola ve
·kб dedina, v ktorej vy
·e tisнc, a to temer samэch zemianskych du
·н prebэvalo; bola rozdelenб na tri
·asti: hornъ, dolnъ a prostrednъ Be
·e
·ovъ. Inйho
·loveka ako zemana tu temer ani vнda
· nebolo, len ke
· sa hбdam nevedomky alebo po prбci a slu
·be sem zatбral. Ale dedinskн pбni aj dobre vedeli upotrebi
· svoju moc, aby sa sem nijakэ cudzн neusadil okrem
·ida. ktorэ, po prvй, od otrhanэch kr
·iem hroznъ бrendu platil a po druhй, v dome svojom na vieru, na dobrй slovo a rozkaz dбval, do domu ale na cedu
·ky vнno, pбlenku a mдso posielal. Ke
· sa ktorэ sluha v dedine nato
·ko zmohol,
·e mohol i bez slu
·by v hospode bэva
· a
·ivi
· sa
·al
·ou pracou svojich rъk, to sa mu u direktora predpнsalo,
·e smie len jednu o
·нpanъ, tri sliepky s kohъtom a
·tyri husi dr
·a
·; ina
·ej, ke
·
·e bol celэ grunt kuriбlny,[30] v
·etko,
·o mal navy
·e, slobodne bolo ka
·dйmu zabi
· alebo rovno len vzia
· si, lebo by vraj hanba bola pre celъ slбvnu famнliu; keby sa kedy mala len i tб najchudobnej
·ia zemianka na tom nahneva
·,
·e mб v dedine sedliak viac kureniec ako ona.

Pбni Be
·e
·ovskovci ale aj
·ili ako malн krбli alebo pri ceste
·obrбci, bo boli najsilnej
·ou famнliou v stolici, tak
·e sa len Levickovci s nimi mera
· mohli; a preto im ka
·dэ pochleboval, ka
·dэ ich lбsku h
·adal, ka
·dэ ich hladkal vediac,
·e oni v
·dy spolu dr
·ia a v rozhodnom
·ase znamenitъ zб
·a
· na vб
·kach da
· mф
·u. Ale pri tomto povedomн svojej dфle
·itosti za
·ali chudobnie
·, najmд od tэch
·ias,
·o i men
·н zemania k re
·tavrбciбm a vo
·bбm dietбlnych vyslancov hъfne povolбvanн boli: lebo sa odu
·ili hala
·kujъc i za pol roka ora
·, a priu
·ili sa pohбriky dolu a hore prevraca
·. To ich ale naskrze nehnietlo, bo kэm
·as k tomu nepri
·iel, te
·ievali sa na prнchod re
·tavrбcie vediac,
·e vtedy mб ka
·dэ zeman, hoc by inб
· ako gro
·om smrdel, v
·etkйho dostatok; a potom u
·ili
·asu, lebo vraj i v pekle raz hody bэvajъ, hoc je u
· aj dбvno starэmi hrncami zahбdzanй.

Najchэrnej
·ia osoba v dedine bol pбn Matiб
· Be
·e
·ovskэ, znбmy ako vбbnik pri re
·tavrбciбch,
·lovek ve
·mi obozretnэ a vэre
·nэ,
·o nielen vedel k svojej strбnke privбbi
· zemanov, ale ich i spolu udr
·a
·. Preto pбni h
·adali jeho priaze
·, bo on viac mohol ako hockto druhэ v stolici; on sa ale nikomu nekla
·al, nikomu sa neprosil, bo vedel,
·e dobrй kone i v stajni kupca nбjdu. To mu, pravda, v
·etko nejeden turб
·ik dohnalo, ale sa mu to aj cez prsty pre
·myklo ako voda cez rie
·icu. Tak v
·dy potreboval peniaze, a hoci lakomэ nebol, predsa bol v
·dy z potreby takэ, akйho ho chcel ma
·
·lovek, ktorэ s prбzdnou rukou nepri
·iel, lebo kto sa topн, i britvy sa lapб.

Teraz sedel za stolom, v prбmovej
·apici na hlave; pred nнm stбl
·lovek, sedliak zo susednej dediny, ktorэ pri
·iel vymбha
· vrбtenie pe
·azн pбnu urodzenйmu u
· pred
·es
· rokmi po
·i
·anэch. Matiб
· sa na to nadurdil a vy
·itoval sedliakovi jeho nev
·a
·nos
·, lebo vraj si tie peniaze u
· pred pдtnбstimi rokmi zaslъ
·il, ke
· mu v
·ase lapa
·ky dvoch synov za paholkov prija
· rб
·il. Pri lapa
·kбch toti
· sa nik nesmel k zemianskemu prнbytku zblн
·i
·; a ke
·
·e de
· lapa
·ky bol neistэ, to si ka
·dэ zeman i troch paholkov, synov bohat
·нch sedliakov najнmal, hoc ani volkom ani konн
·kom nevlбdal, a
·o viac nie pбn sluhovi, ale sluha pбnovi platil.


·e bol pбn Matiб
· nahnevanэ, bola prн
·ina i tб,
·e sa pri peknom dni v jeho
·irokom dvore detн asi z pol dediny zhrnulo a tu vre
·
·alo, a
· bola milб vec. Najmlad
·н z budъcich zбkonodarcov krajiny si posadali v ko
·ie
·kach a zapletenэch nad
·elom vrkф
·ikoch na poddomie a spievali si:


Nepr
· nepr
·, de
·
·,
povezeme re
·
na pagб
·ky, na kolб
·ky,
tebe dбme tie
·.

Druhн kri
·ali:



·em, pн
·em, pisбri
·ko,
napн
·em ti
·estnбs
·;
kto neverн, nech po
·нta,

·i ich neni
·estnбs
·.

Alebo chytiac sa dvaja a dvaja
·tipkou za ko
·u vrchnej ruky, razom vyhovбrali:


Kva, kva, kva
·ica,

·iernu, biela slepica;
pod stolom sъ drobce,
kura vodu slopce.

Inн zas, cvi
·iaci pamд
· a vzdelбvajъci sa v re
·nнctve, odriekali: „Jedenko, dvanko, trinko,
·tyrinko, penko, lako, sekman, dekman, evera, babka, blysk.“ A zas: Ededen, bededen,
·нnom, bнnom, karabнnom, baba, blysk.“


·kolskн chlapci sa aspo
· tu vyv
·
·i
· chceli na svojom u
·ite
·ovi a odriekali:


Domine, domine!
Sedн rechtor v komнne,
a rechtorka za pecou
bije deti palicou.

Inн chlapci sa zas prezэvali; jeden volal na druhйho:


Daniel,

·tyri ko
·ky zadrhel,
a tъ piatu nemohol,
pri
·iel kocъr, pomohol.

Tam zas diev
·atko prekбralo svojho brata:


Andu
·, kdes'?
Ty si starэ pes,
a ja mladб veveri
·ka,
a ty za mnou be
·.

Ale najvд
·
·н krik robili deti, hrajъce sa na Ko
·ehubu, Kolembabu a Koklesa. Jedny volali:


Sedн ryba pri potoce
a hovorн dy
·,
na koho to slovo prнde,
ten nech ide pry
·.

Druhй odpovedali:


Kokles,

·o chce
·?
Zadnйho!
Chy
· si ho, ke
· mф
·e
·.

Najtich
·ie sa dr
·ali tн,
·o sa v piesku hrali na pimparapac, a tak svoje matematickй vlohy vyvinovali; a diev
·atkб sa hrali na zlatй prasa a hovorili:


Hбdala by, hбdala,
u koho by h
·adala,
u Marasa,
u Karasa,
donesiem vбm zlatй prasa.

Matiб
·ovi sa u
· hlava krъtila od kriku na dvore, vystr
·il teda hlavu von oknom a zahrom
·il na deti: „Nu
· ale ml
·нte, vy fagani, strela jasnб kopasnб! V
·ak vбs ja nau
·нm po kostole hvнzda
·; bodaj vбs porantalo!“ Vtom ale zahliadne dvoch znбmych pбnov bratov, Petra Barinu a Pavla Orie
·ku do dvora vchбdza
· a si cez hбve
· detн cestu kliesni
·, rozradovanэ nad tэmto prнpadom obrбtil sa nazad do izby i prudko preriekol svojej nбv
·teve: „Po
·ujte, Martinko, vidнte, tu prichбdzajъ ku mne pбni, bezpochyby majъ so mnou vб
·ne veci vyjednбva
·, a tak cho
·te domov, teraz nemбm
·as a dlh zaplatнm, ako len mo
·no bude najskorej.“

Martin sa smutne obrбtil, po
·krabal sa za uchom i odi
·iel.

Tak odbavil Matiб
· nachytro verite
·a a tэm viacej sa zaradoval nad prнchodom znбmych.

Tнto sa poklonili, podali mu ruku a spytovali sa, ako sa mб.

„Hjaj, pбni bratia, len si pomyslite;
·i ste to kedy slэchali? Sedliak bo
·ie stvorenie, ale huncъt od narodenia; len si pomyslite, pri
·iel odo m
·a dlh pэta
·, a zabudol,
·e som mu dvoch synov oslobodil od lapa
·ky, a nazdбva sa,
·e si to v
·etko poldruharo
·nou ora
·kou odrobil ve
· je nato na svete, aby robil, a to i vtedy, ke
· zeman ani krн
·om slamy neprelo
·н.“

„To je, pravda, bezo
·ivos
·,“ odpovie Orie
·ka, „ale nerobte si z toho ni
·, pбn brat, stбva sa to i druhэm stato
·nэm
·u
·om a pбnboh je dobrэ, on to zas v
·etko na dobrъ cestu obrбti.“

„Hjaj, vidнte, pбni bratia,“ zas prevezme re
· Matiб
·, „chudobnйmu i z hrnca vykypн, a tak
·o by aj chcel da
· zhospodбri
·, nu
· nie je vstave. Mne je sнce prбca ako modlitba, a predsa nemф
·em prнs
· k ni
·omu; a ten sedliak mi chodн na krky od rokov a neuhovel bys' mu,
·o bys' mu
·нpom chrbбt lнzal. Ale tak je to, pre svoju dobrotu vyjde
· na psotu. Ja som sa v
·dy nazdбval,
·e: pъ
·
·aj svoj chlieb po vode a po ne
·ase ho zas nбjde
· ale teraz vidнm,
·e u
· niet v
·a
·nosti na svete.“

„Ej, nie tak, pбn brat,“ ozve sa Orie
·ka, „hбdam ste sa v
·dy k nepravэm
·u
·om obracali ja by som to aspo
· poveda
· nemohol.“

„Nev
·a
·nos
·, ni
· inй, ba nev
·a
·nos
· vlбdne svetom;
·lovek sa mф
·e za druhйho potrha
·, a predsa mu ni
· nedajъ a v
·dy ostane holэ ako prst.“

„Tak je to, pбn brat,“ odvetн Orie
·ka, „trбpenie korenie, a
·koda vбs,
·e so skupб
·om dr
·нte,
·o nevie odmeni
· va
·e slu
·by.“

Matiб
· spozoroval, na
·o Orie
·ka narб
·a, i vyriekol: „Hja, pбn brat, ja o koze a vy o voze.“

„U
·
·i tak,
·i tak,“ bola odpove
·, „ale na mфj hrie
·nu du
·u je pravda. Keby som vedel,
·e moje celй postavenie v stolici od jednйho
·loveka zбvisн, to by som ho iste nedal trбpi
· od sedliakov.“

„A ja viem zas,“ prevezme slovo Barina, ,,
·e
·нm
·a ten chэre
·nэ Adam napomбha, je takб pletka,
·e to ani za re
· nestojн a
·e je to tak pod spфsobom a
· hanba.“

„Vidнte, pбni bratia,“ odvetн Matiб
·, „len tak v dфvere vбm poviem:
·lovek chudobnэ robн,
·o mф
·e, aby sa vykэchal. Dl
·фbky rastъ, veritelia pэtajъ svoje, a viete, kde ni
· nieto, tam ani smr
· neberie; tak
·o robi
·? Neukradnem, nebudem ma
·; a kde niet kostн, nieto sily! Ke
· mi teda tu alebo tam da
·o kvapne, nu
· to nestojн zato! Ale, pбni bratia,“ odrazu sa spamдtajъc, pokra
·uje Matiб
·, „pri
·li ste sem z
·aleka, a v zemianskom dome ani ob
·erstvenie nenachбdzate. Mojej starej niet doma, a tak aspo
· kus chleba a pohбr vнna, lebo chudobnн
·udia s vodou varievajъ.“ A tu zavolal oknom na chlapca, sadol si ku stolu
·idovi pнsa
· cedu
·ku.


·o to robнte, pбn brat?“ ozve sa Orie
·ka. „Ja som myslel,
·e u vбs v
·etkйho dostatok.“

„Nie je v
·etko zlato,
·o sa bly
·tн; ale vбs do toho ni
·.“

„No, kmotor,“ prere
·ie Barina, ,,keby ja bol tebou, nepнsal by som cedule.“

„A
·o bys' robil?“

„Hm, keby bol tebou,“ pokra
·uje Barina, „to by som si muzikanta dr
·al, za mnou by sa musel i Adam i Potockэ driapa
·!“

„Mъdri sme dos
·, ale pe
·azн nemбme,“ odvetн Matiб
·, „a tak
·o je potom?“

„Peniaze sem, peniaze tam,“ hovorн Barina, „len jedno slovo, a mб
· ich ako pliev. Ale povedz mi ozaj, kmotor, tak v dфvere no v
·ak sme kmotrovci, hoc i s rozli
·nэmi strбnkami dr
·нme
·o ti Adam dбva za ka
·dъ re
·tavrбciu?“

,,Tys', kmotor, tie
·
·o
·ovi
·nэ prokurбtor,
·o sa do v
·etkйho mie
·a, bodaj bys'
·erta zjedol!“ usmial sa Matiб
· a
·alej vravel: „Ke
· ti ale
·o na tom zбle
·н, teda ti poviem,
·e jeho milos
· pбn vici
·pбn potrhal chartabianku[31] na pд
·sto zlatэch,
·o som mu ju bol pred pбr rokmi vvstavil.“

„A ni
· viac?“ hovorн Barina. „To je to
·ko, ako psovi mucha. Hej, kebys' ty vedel, ako teba pбn Potockэ rбd vidн a ako na teba dr
·н!“

„Hja,“ nevrlo odvetн Matiб
·, „s tэm si ja kapustu neomastнm, a viem,
·e ma rбd mб ako so
· v o
·iach alebo ako koza nф
·.“ .

„Nazdб
· sa?“ spэta sa Barina. „No v
·ak je sнce pravda,
·es' jeho najvд
·
·нm nepriate
·om, ale kebys' chcel za
·ho tak robi
· ako za Adama, nu
· bys' uvidel,
·e by sa ti vedel odslъ
·i
·.“

„Ka
·dэ Cigбn svojho ko
·a a ka
·dб lн
·ka svoj chvost chvбli,“ odpovedal Matiб
·, „a predsa viem,
·e aj vy, okrem tro
·ky toho mдsa a tro
·ky vнna, ni
· nemбte.“

„Bodaj
·a hus kopla, kmotor, akэ si ty mъdry,“ zasmeje sa Barina, str
·н ruku do vrecka, vytiahne za hrs
· dukбtov hovoriac: „Nu
·, kmotor, a toto je
·o?
·i sъ to starй, zaprб
·enй chartabianky?
·i je to vosk, he?“

Matiб
·ovi sa o
·i zaiskrili, vlasy sa mu naje
·ili, spodnб gamba odvisla, a to v
·etko nad videnнm to
·ko
·ltйho pe
·azstva, ko
·ko odrazu vo svojom
·ivote nikdy nevidel.

Barina zbadal kmotrovu premenu a svoju prevahu nad nнm, i poznamenal: „Hja, ale
·o,
·i budeme o takэch veciach hovori
· triezvi ako blбzni? No to na mфj du
·u nestojн zato!“ Prikro
·il k obloku a zavolal: „Janko, krstnэ, po
· sem!“ Ke
· chlapec vstъpil, dal mu dukбt a povedal: „Cho
· k Icнkovi, aby poslal, ale hne
·, za polovicu vнna a za polovicu aby
·kvaril a pra
·il,
·o len mб v dome sto striel sa do jeho
·idovskej matere!“

Matiб
· ale dupol nohou a oboril sa na chlapca: „Nu
·, ty mam
·as,
·i neznб
· da
· pб
·ku pбnu krstnйmu a tuto bб
·ikovi?“

Chlapec urobil, ako mu otec kбzal, tento ale e
·te nebol spokojnэ i spytoval sa ho: „Nu
· a
·o si nohavice neoble
·ie
·?“

„Nu
· ktorй?“ pla
·livo sa spэta chlapec.

„Nu
· tie
·ervenй!“

„Nu
· ke
· ich nemбm.“

„Ty blбzon, ale bude
· ma
·.“ Pri tomto mъdrom otcovskom napomenutн chlapec zmizol za dverami ako strela.

Za chvн
·u bolo tu vнno v kr
·ahoch, ale spolu sa objavil aj zvedavэ
·idбk v okne a opretэ lak
·ami na okno, hlavu strkal dnukб, o
·ami veslujъc po prнtomnэch: „Dobrэ de
·, pбn urodzenkэ, dobrэ de
·, va
·a milos
·, mбte hostн, mnoho hostн, ve
·kэch pбnov, bohatэch pбnov,
·o zlatom platia to ani pбn vici
·pбn neplatн “

Bol by
·id i
·alej hovoril, ale tu Matiб
· dupol nohou i skrнkol: „Ide
·
·ide, odkia
·s' pri
·iel, sto striel sa ti v materi, lebo
·a zastrelнm ako vrabca.“

Sotva po
·ul Icнk o stre
·be a uzrel, ako Matiб
· na stenu za pu
·kou
·iaha, odletel od strachu na pд
· siah, ukбzal pдty a prб
·il, akoby ho hnal.

Pбni bratia sa rozosmiali, a
· to bola milб vec; Matiб
· hovoril,
·e ho nemф
·e navies
·, aby si na ko
·a sadol, ale
·e mu musн za jeho bezo
·ivos
· nos utrie
· i nalieval do pohбrikov, ale Barina poznamenal: „Daj mu ty pokoj, kmotrн
·ko,
·o on mф
·e zato,
·e mu z o
·н pri
·lo, ke
· zahliadol dukбt; nu
· ale teraz na zdravie, Matiб
·ko!“ i pozeral tomuto pekne do o
·н, hladkal ho po brade, mal sa okolo neho ako okolo milej, vypil pohбrik dъ
·kom i pokra
·oval: „Vidн
·, Matiб
·ko, v
·ak sme starн kamarбti a takэch, na mфj hrie
·nu du
·u, nikdy viac nebude a dбm ti sto dukбtov, len so mnou zavolaj: „Vivat Potockэ, prvэ vici
·pбn!“ a potom, hja, nech sa potom so svetom robн,
·o sa mu len pб
·i!“

Matiб
· pozeral zvedavo na kmotra, tento ale ne
·akal odpove
·,
·iahol do va
·ku, vy
·нtal na stфl sto dukбtov, vzal zas pohбr do ruky i vyvolal: „Kmotrн
·ko mфj drahэ, toto v
·etko tvoje, vivat Potockэ!“

V
·etci traja zavolali „Vivat Potockэ!“ a podali si ruky. Domбci pбn zhrnul dukбty a polo
·il ich do almбrie, potom odi
·iel von, ako hovoril,
·eliadku obzrie
· medzitэm ale nasko
·il k
·idovi skvostnej
·iu ve
·eru rozkбza
·.

Orie
·ka, nie sъc v takэch blнzkych zvдzkoch s Matiб
·om, najviac ml
·al pri poslednom vyjednбvanн, teraz ale krъtil hlavou i hovoril: „
·udnй, ako sa to skoro zvrtlo! U
· nepochybujem,
·e vyhrбme, len by som rбd vedel, v
·ej hlave sa to vyrojilo?“

„Pбn brat, ja tie
· neviem,“ odpovedб Barina, „ale sa mi to v
·etko tak zdб,
·e to starэ Ondrej Levickэ vyvaril! To vбm je, prosнm vбs, prefнkanб hlava, mб za u
·ami a dobre vie,
·e ke
· nemб
· penez, pred muziku nelez no v
·ak je starэ advokбt.“

Bola teda ve
·era, akъ len bolo mo
·no v chudobnej zemianskej dedine nachytro zhotovi
·; bo sa uhorskэ zeman nerбd dб zahanbi
·, a hoc je chudobnэ, ale priate
· dobrэ, Matiб
· povedal,
·e nie peniazom kvфli pristupuje k Potockйho strane, lebo
·e si za tie du
·u nepredб, ale
·e sa Adam spojil s grуfom, ktorэ ani za hodnй nedr
·н uponн
·i
· sa do jeho chudobnйho prнbytku, bojac sa,
·e by hбdam jeho starej „pani sestra“ poveda
· musel. Dobrб vэhovorka stojн gro
·. Barina ho vybozkбval, vystнskal i povedal: „Len teraz je na
·e kmotrovstvo zav
·
·enй, teraz sme, chvalabohu, vo v
·etkom spolu a ni
· nбs nerozlъ
·i, len smr
·. Teraz e
·te Matiб
·ko takto: Ke
· sa nбm podarн zvн
·azi
·, bude ti Potockэ i po re
·tavrбcii; uznalэ a dб ti e
·te raz to
·ko; abys' ale mal s
·нm zachбdza
·, tu mб
· dvesto zlatэch k napomo
·eniu chudobnej
·нch,
·o k nбm pristanъ, dvesto zlatэch zas, abys' ich mohol tu i tu po
·astova
·. No ale na
· ti hovori
·? V
·ak si ty starэ vrabec a rozumie
· tomu lep
·ie ako ja.“

S tэm sa rozi
·li.

Na druhэ de
· i
·lo do ъst ako pu
·nэ prach po dedine,
·e boli tu potockovci a nesmierne sumy zlo
·ili u Matiб
·a na prekъpenie be
·e
·ovskovcov;
·idбk Icнk, chtiac sa pбnom zalн
·ka
· a ich k sebe privбbi
·, stбl,
·apicu na hlave, fajku v ъstach, celэ de
· pred hostincom a zastavil ka
·dйho okolo idъceho hovoriac: „A viete, pбni urodzenн,
·o sa tu v
·era stalo? Velkн pбni, bohatн pбni, tu boli u pбna Matiб
·a, zlatom platili – moja Rнfka bude z toho tie
· ma
· peknй nбu
·nice.“

Najviac sa nad touto sprбvou zastavovali zemianky hnevajъc sa,
·e Icнkova
·ena, ani nevie ako, prнde k zlatэm nбu
·niciam; a preto vypravovali mu
·om celъ udalos
· tak horlivo,
·e vyrбstla pomaly na ve
·kйho velikбna, a vyhadzovali im na o
·i,
·e ich chudoba len odtia
· pochбdza,
·e sa dajъ skъpemu Adamovi za nosom vodi
·, kde
·to pri Potockom a
· hen
·idovky prichбdzajъ k zlatэm nбu
·niciam. Z toho sa, pravda, v nejednom dome obnovila domбca vojna a nejeden mu
· sko
·il dupkom na rovnй nohy, zahrozil pдs
·ou i zavolal: „Nedudri
·e, lebo vidн
·, nech som dobrэ, dostane
· ty sa tomu rozumie
· ako koza petr
·lenu a teda ml
·!“ buchol dvermi, vy
·iel z prнbytku a
·iel h
·ada
· spolo
·nнkov.

Pred pбnom Danielom Be
·e
·ovskэm sa to v
·etko schбdzalo. Tu si pбni posadali na preddomie, zapбlili fajky a hovorili o
·om? o v
·eraj
·ej udalosti i krъtili hlavami.

Vtom prнde Matiб
·, a Daniel na
·ho z
·aleka volб: „Pod sem, Matiб
·ko, pod a povedz nбm,
·o to za dukбty lietajъ z tvojho domu po dedine?“ „Ve
· len po
·kajte, kэm si
·lovek aspo
· oddэchne,“ odpovedб Matiб
·, „nu
·
·i je to
·o zlйho, ke
· si kmotor kmotra nav
·tнvi? Nu
· a
·i je to hriech, ke
· kmotor kmotra u
·astuje?“

„Len povedz, Matiб
·ko,“ znova prevezme re
· Daniel, „
·o ste to spolu fig
·ovali?
·o chcъ potockovci v Be
·e
·ovej?“


·i by to
·o takй
·udnй bolo, keby nбs potockovci na svoju strбnku zнska
· chceli?“ odpovedб Matiб
·. „
·i je to
·o novйho?
·i my to tie
· nerobнme, a to jeden ka
·dэ, kde mф
·eme?“

Daniel zakrъtil hlavou, odka
·
·al i povedal: „Matiб
·, Matiб
·, tys' pohol rozumom ako krava chvostom; ty, ako vidнm, s potockovcami do jednйho mecha duje
· to sa mi nepб
·i.“

„No, no, no, v
·ak je to nie to
·ko vo veci, ako si myslн
·,“ odpovedб Matiб
·, „ale predsa by ma to te
·ilo, u
· len zo zvedavosti, kebys' takto zvolal: Vivat Potockэ!“

„Ja to zavola
·?“ vysko
·iac povedal Daniel „Rad
·ej by si dal jazyk von tylom vytiahnu
·, akoby som mal takй hrie
·ne slovo niekedy vypoveda
·.“

„Ale no
·e, no, zavolaj, prosнm
·a Danielko,“ hovoril so smiechom Matiб
·, „dбme ten okamih, v ktorom si sa tak premohol, uh
·om do komнna zapнsa
·.“

„Ba nehnevaj ho,“ vypovie Jonб
· Be
·e
·ovskэ, „lebo nбs mб
· v
·etkэch na krku.“

„Ale, Jonб
·ko, bra
·ek,“ povie tomuto Matiб
·, „odme
· ho ty a vyvolaj to ty za
·ho!“

„Ja ani za celэ svet! A ty, kmotra lн
·ka, ml
·,“ odpovie Jonб
·. „Ja zavola
· vivat Potockэ? Ja? Ale ja? Nu
· a za
·o
·e ma ty dr
·н
·?“ Podopretэmi rukami na k
·by pokra
·uje: „Nu
· a ja Potockйmu? Nu
· ale ja? No to je u
· do zblбznenia! Ja
·loveku,
·o je pэcha na ulici a handry v truhlici; ja
·loveku,
·o mб hore nosom dierky a vrabce pod klobъkom?
·i sa ti ten pozhovбra s chudobnэm
·lovekom, ako naprнklad nб
· pбn Adam,
·o sa nikdy nezabъda spэta
·, ako sa mбva moja starб a ju nikdy nezabudne pozdravova
· i s celou famнliou. To je chlebovэ pбn, takэch ja rбd vidнm.“

„A potom,“ prevezme re
· Daniel, ,,u
· len takй
·arty sъ hriech oproti vlastnej krvi, to je proditio sanguinis[32] – vie
·, Matiб
· – a neъcta i pбnu Adamovi, i celej famнlii preukбzanб.

Komu
·es
·, tomu
·es
·, pastierovi trъba; a
·o psovi, to psovi,“ prere
·ie Matiб
·, „ja tie
· ani slovн
·kom neubli
·ujem pбnu Adamovi; ale v tom mi dбte v
·etci za pravdu,
·e to ani pre nбs, ani pre stolicu nie je dobrй prid
·
·a
· sa dakoho len preto,
·e sa Be
·e
·ovskэm volб. Sбm pбnboh zlo
·il v
·etku moc do rъk zemianstva, aby sa staralo o dobro krajiny, a h
·a, pre samй meno nedajbo
·e napred!“

„Matiб
·, ty
·ertom pбchne
·,“ zavolб, zmra
·tiac
·elo Daniel, „a iste vyjde
· na psн tridsiatok s takэmi bohaprбzdnymi ъmyslami! Ke
· ti tam zasma
·ili, nech ti to na du
·i zhorн ja ti to nezбvidнm, nech
·a
·ert vezme ale aspo
· sa nedriap ako koza na
·нp, zvбdza
· na
·u slбvnu famнliu, lebo tu vyhrб
· z kolб
·a dieru. A teraz i
· nбm z o
·н!“ Vtom sa obrбtil a v
·etci prнtomnн zavolali: „Vivat Daniel!“ v ktorэch slovбch bolo obsiahnutй celй zmэ
·
·anie Be
·e
·ovskovcov

Matiб
· sa potichu utiahol, mrdol plecom, a ani jedinэ vlas mu preto neo
·edivel. V nasledujъcich d
·och chodil po men
·нch dedinбch vediac,
·e uhlie na jednej hromade skoro neuhasne, ale skфr tam, kde je roztratenй, a darilo sa mu jeho remesielce pod
·a najlep
·ej vфle.


[30] Zemepanskэ, zemiansky pozemok, majetok.

[31] (z lat.) Obligбcia, dl
·obnэ ъpis.

[32] (lat.) Zrada na krvi, rode.
VI

Ale nie tak, ako v Be
·e
·ovej, vodilo sa pбnu Adamovi.
·tefan Levickэ mu povedal,
·e mu strэc Ondrej na jeho slovб odpovedal, aby si pбn vici
·pбn svoje veci v Leviciach sбm usporiadal. Dal teda do ko
·iara zapriahnu
·
·tyri vranй kone, ku ko
·i
·ovi si sadol hajdъch jeden, za ko
·iarom stбl druhэ s
·ervenэm
·бkovom a kohъtнm forgovom na hlave, majъc novъ vy
·nurovanъ mentie
·ku na chrbte, dolu dolomбnom
·ab
·u pri boku, ostrohy na
·i
·mбch a tar
·ulu visiacu po pдty. Do ko
·iara si sadol pбn vici
·pбn Adam Be
·e
·ovskэ a pбn slъ
·ny
·tefan Levickэ.

Bolo to peknekrбsne v Uhorskej krajine. Ke
· .sa na vozнku viezol pбn prнsa
·nэ, to ka
·dэ vyhэbal z cesty, ke
· dva ako
·arkany bystrй kone ko
·iar
·ahali a hajdъch pri ko
·i
·ovi sedel to
·udia z
·aleka snнmali klobъky, bo to bol pбn slъ
·nodvorskэ; ke
· ale kopytami zadupotali
·tyri kone na ulici, prskajъc, krky zalamujъc, letiac ako vietor, a hajdъch vystrojenэ ako panenka sedel na baku alebo i druhэ za ko
·iarom stбl to vybiehali matky z domov a ukazovali prstom dietkam svojim: „Vidн
·, die
·a moje? To sъ pбn vici
·pбn!“

V takej slбve sa viezol i pбn Adam Be
·e
·ovskэ do Levнc.

V Leviciach bola dnes celб slбvna famнlia na nohбch. Chэre
·nэ advokбt pбn Ondrej Levickэ nebol sнce direktorom slбvnej famнlie Levickovcov, lebo advokбt vraj si nesmie da
· ъradmi ruky zaviaza
·, ale bol predsa hlavou famнlie, ktorou sa ka
·dэ pэ
·il vediac,
·o si ten do hlavy vezme, to i urobi
· musн. Celб famнlia sa pred jeho mъdros
·ou klonila, a tak i dnes sa pбni bratia u
·ho zhroma
·dili.

Rokovalo sa tu o nastбvajъcej re
·tavrбcii. Ondrej si postavil okuliare na nos a zhovбral sa s
·elnej
·нmi
·lenmi famнlie, i vysvet
·oval im, do akйho zlйho chэru upadla ich celб famнlia po celej Uhorskej krajine len zato,
·e dr
·н s Adamom Be
·e
·ovskэm, i skon
·il svoje re
·i takto: „Viete,
·e som nikdy nepachtil za nijakэm ъradom, a ani teraz ho ma
· nechcem . lebo na
·o zo seba na starй dni robi
· blбzna? Ale viete, mne v
·etko zбle
·н na na
·ej slбvnej famнlii, lebo ma to predsa len mrzн, ke
· sotva povie
·,
·es' Levickэ, u
·
·udia na teba prstom ukazujъ. A viete tie
·,
·o sa mi onehdy u Be
·e
·ovskйho stalo.“

„Vieme, pбn brat, vieme,“ zvolali smutne v
·etci prнtomnн.

„Nu
· teda vidнte, povedal mi ten Adamov grуf,
·e som ja vraj rechtor.“ I zvesil hlavu.

Pri tэchto slovбch boli prнtomnн ako hromom omбmenн a hrфzou preniknutн nad touto, ich najlep
·ej hlave a ich pэche urobenou potupou.

Jeden zavolal: „Ale ve
· vбm je ten nie hoden ani do
·
·apaje vstъpi
·.“

„Pбni bratia,“ pokra
·oval Ondrej, „ja nepotupujem nijakэ stav a vб
·im si nб
·ho rechtora ve
·mi, lebo je stato
·nэ
·lovek; a
·o
·e by bolo z na
·ich dietok, keby sme ho nemali? A potom ten premilenэ grуf ani nevie, ko
·ko zemianskych du
·н sa v tom vб
·nom stave nachбdza, nevie,
·e v stolici traja Levickovci dietky vyu
·ujъ; a tak ke
· urazн rechtora, urazн i Levickйho, ke
· potupн rechtora, potupн i Levickйho.“

„Tak je, tak, pбn brat,“ vykrнkli prнtomnн, „a dostane od nбs fi
·kбlsku akciu!“[33]

,,Myslнm teda,“ hovoril
·alej Ondrej, ,,aby sme povedali Adamovi,
·e len tak s nнm budeme dr
·a
·, ak upustн od grуfa, ke
· ale nie,
·e to budeme poklada
· za urazenie na
·ej cti a na
·ej famнlie.“

„Tak je, tak,“ zvolali zas prнtomnн, „nech nedr
·н s
·u
·mi,
·o si z Levickovcov ni
· nerobia!“

„A tak, pбni bratia,“ dokon
·ieval Ondrej, „povedzte i druhэm, ako sa dr
·a
· majъ i pani sestrбm; lebo kde mu
· dфjs
· nemф
·e, tam dфjde
·ena no v
·ak rozumiete.“

Ke
· pбn vici
·pбn Adam Be
·e
·ovskэ do
·iel do Levнc, u
· bola celб dedina plnб, ako si on Levickovcov nevб
·i, ako s nimi zaobchбdza s
·a s planэmi hru
·kami a ako sa z toho te
·н, ke
· kto pбnu Ondrejovi ani jeho titul nedб. To boli, pravda, hroznй veci a pomъtili hlavy malэch i ve
·kэch, starэch i mladэch.

V dedine nik nevychбdzal naproti predtэm takйmu vzбcnemu hos
·ovi.

I zastal ko
·iar pred Ondrejovэm domom; hajdъch sko
·il, otvoril dvercia na ko
·iari a pomбhal pбnom dolu. Ondrej bol teraz kohъt na svojom smetisku a tak vy
·iel von privнta
· hostн. Pбn Adam ho bozkal, usmieval sa mu do o
·н a prнduc do izby, posadil sa i hovoril: ..V
·ade dobre, doma najlep
·ie, a u vбs som predsa ako doma, pбn
·vagor!“

„Te
·н ma, va
·a milos
·, te
·н,“ odpovie Ondrej, „
·e ste sa predsa raz uponн
·ili do mфjho chudobnйho prнbytku.“


·o hovorнte o uponн
·enн, pбn
·vagor?“ prere
·ie Adam, „v
·ak sme rodina najbli
·
·ia na svete a k tomu viete,
·e sme len my e
·te udr
·ali stolicu od prevratov, a verнm,
·e pokia
· Be
·e
·ovskovci s Levickovcami dr
·a
· budъ, zostaneme pбni v stolici.“

„Pravdu mбte, va
·a milos
·,“ odhovorн Ondrej, „pokэm sa nбm do stolice mo
· nezaliahne,
·o chudobnэch zemanov bez britvy oholн. Pokia
· zostaneme medzi sebou a cudzнch vysokэch pбnov si do ko
·iara nepustнme ako vlkov, bude nбm v
·dy dobre.“

Pomaly sa za
·ali pбni bratia schбdza
·,
·e ich tam naostatok bolo ako my
·н. Pбn Adam pri prнchode ka
·dйho vstal, objal a bozkal na obe strany a spytoval sa, ako sa pбn brat mбva i s pani sestrou i s domбcimi. Nejeden za
·al hovori
· o svojej biede, o chorobe
·eny a ako predo
·lej zimy u
· mal utrati
· synб
·ika, ale ako pбnboh predsa pomohol z nъdze.

„Chvбlapбnubohu,“ odpovedal na takй re
·i pбn Adam, „
·koda by to bola, lebo
·o je dobrй, nech sa chovб, a ja ъfam,
·e ke
· dorastie, bude i mne takэm dobrэm priate
·om ako dosia
· celб slбvna famнlia Levickovcov, do ktorej
·al
·ej lбsky sa teraz spolu i s grуfom
·elinskэm porъ
·am a rekomandujem.“[34] Tu urobil hlbokъ poklonu a zato
·il rukou dookola, aby si ani jeden z pбnov bratov nemyslel,
·e ho nespozoroval.

Levickovci v
·ak ml
·ali a pozerali na Ondreja, ktorэ rukami na prsiach zlo
·enэmi sa usmiechol,
·o bolo znakom,
·e z celej rekomandбcie ni
· by
· nemб. A tak sa osmelil pбn Martin Levickэ i vypovedal: „Va
·a milos
· pбn vici
·pбn, v
·etko by to bolo dobre, ale nбm sa ten vб
· grуf nepб
·i,
·o pri
·iel po prvэ raz do stolice, aby na
·im de
·om chlieb odnнmal.“

Pбn Adam vytre
·til na to o
·i, lebo na takэ odpor nebol pripravenэ a vedel tie
·,
·e mu u
· od spojenia s grуfom odstъpi
· viac nemo
·no; ale
·o mal robi
·? Bol prinъtenэ ukбza
· sa tak, aby z toho urazenie ani pre grуfa, ani pre Levickovcov nevyzeralo, a tak, skoro sa spamдtajъc, povedal: „No, to bola mъdra hlava,
·o to tak navliekla! Ale by som nebol myslel, ako by pri tom Levickovci mohli zabudnъ
·,
·e v grуfovi
·elinskom nбjdu len dobrйho priate
·a.“

„Dobrйho priate
·a?“ zavolal zas pбn Martin. „A
·i on nenadбval pбnu Ondrejovi do rechtorov? A
·i neurazil celъ famнliu Levickovcov, z ktorej sъ traja rechtori v stolici, ke
· na rechtoroch mlбtil, akoby to bola Csбkyho slama; a
·i sъ tн nie tak zemania ako on? Ke
· va
·a milos
· nie, tak sa my sami musнme zastбva
·.“

„Nie je to tak, nie, pбni bratia!“ zvolal pбn Adam. „Tak by ste nemali hovori
·, lebo ak ja i s grуfom prepadnem, tak prepadnete i vy,
·tefan tie
· a Levickovci neprнdu do ъradu.“

„Spravodlivэ sa v
·dy chleba naje,“ ohlбsil sa :pбn Ondrej, „odstъpim mu svoju chalupu, lebo i vo Viedni
·udia biedni. Teraz ale, va
·a milos
· pбn vici
·pбn, urobme re
·iam koniec. Ak odstъpite od grуfa, mбte Levickovcov za seba, ak nie potom vбm za ni
· nestojнm.“

Pбn Adam zm
·
·til tvбr, pozrel po Ondrejovi milэm okom i povedal: „Poradili ste sa rozumu, pбn
·vagor, ke
· ste si to tak premysleli; lebo dobre viete,
·e mne viac od grуfa odstъpi
· nemo
·no.
·akujem vбm pekne za va
·e priate
·stvo! Vy ale, pбni bratia, nedajte sa mэli
· daromnэm re
·iam, polo
·te ruku na srdce a rozpamдtajte sa,
·i je to spravodlivй,
·o ste od to
·ko rokov zastбvali;
·i ste sa vtedy mэlili a
·i sa teraz v jednom okamihu mэlite.“

Ondrej v
·ak u
· predtэm dobre obrobil pбnov bratov a upozornil ich na to,
·e v
·etko v stolici od nich zбvisн, a tak teraz jedenkrбt z nich dva razy dэchal, tri razy na
·ahoval tvбrou, aby z nej sama mъdros
·, sama vzбcnos
· vyzerala; i zastal si teda pбn Martin Levickэ napredok, pokrъtil fъzom a odpovedal vici
·pбnovi:

„Va
·a milos
· dobre vie,
·e Levickovci v
·dy na seba dr
·ali a ka
·dйho z ich rodiny zastбvali, lebo prv
·ia ko
·e
·a ako kabбt; tak sme boli v
·dy s va
·ou milos
·ou, zato sme na
·u mienku ani nezapredali, ani vбm neprisahali,
·o va
·a milos
· chce, u
·
·i sa nбm to pб
·i,
·i nepб
·i,
·e v
·dy nasledova
· budeme. A tak pokia
· to stбlo, postavi
· sa za vбs v
·dy sme boli hotovн; ale ke
· od nбs
·iadate, aby sme si sami bi
· plietli na vlastnэ chrbбt a volili do ъradov
·udн, ktorэch ani nepoznбme, ani sa s nimi tak dфverne po na
·sky pozhovбra
· nemф
·eme, tak pфjdeme ta, kde neodvrhujъ na
·ich synov, na
·u krv, na
·e priate
·stvo,
·o sa v na
·ej stolici zrodilo, pod na
·imi o
·ima vychovalo.
·o nбs teda po grуfovi? A ke
· ho nasilu ma
· chcete, teda vivat Potockэ!“

A celй zhroma
·denie zavolalo: „Vivat Potockэ!“

Pбn vici
·pбn bol odrazu i bledэ ako smr
·, i zelenэ ako tъz, i svetlэ ako
·ata; lebo to bolo neslэchanй pohanenie v jeho prнtomnosti zvola
· na zdravie protivnнka. Zobral sa v
·ak skoro, nepovediac ani slova, vzal klobъk, poklonil sa a mrmlajъc medzi zubami: „Proti jedu neni medu,“ vy
·iel von, sadol si so
·tefanom Levickэm, ktorйho temer ani nepozoroval, na ko
·iar a uhб
·al von z dediny.

Ale ako to u
· na svete bэva, ke
· mб
·
·kodu, o posmech sa nestaraj, tak sa to stalo i pбnu Adamovi. Sotva vychбdzal z dediny, tu sa muzikanti na cestu postavili, hrajъc pred Adamovэm ko
·iarom Potockйho nфtu, a pani sestry z dediny s metlami a ohrablami vybiehali za ko
·iarom k ve
·kej radosti a kratochvнli mladйho pokolenia, so smiechom sa za matkami hrnъceho; lebo inй je to, ke
· sa nie
·o neprнjemnй prihodн chudobnйmu
·loveku, a zas inй, ke
· sa to istй stane vysokopostavenйmu.

Pбn Ondrej Levickэ v
·ak s ve
·kэm uspokojenнm pozeral ponad okuliare na pбnov bratov, ich hostil i hovoril: „Dobre to bolo, Martin! Ko
·ko krajov, to
·ko oby
·ajov; a u Levickovcov takб oby
·aj,
·e si nedajъ nikomu brnka
· popod nos. Nech zeman dr
·н so zemanmi a nech sa s
·u
·mi nevodн,
·o sъ mu nie rovnн; a tak i Adam vyjde na mind
·iare, bo koho boh chce potresta
·, potresce ho na rozume.“ Medzitэm
·o Martin touto pochvalou na ko
·a posadenэ, o
·ami
·ъbo
·murkajъci, odpovedal: „Ako vedel, tak povedal!“ vtedy pбn Adam Be
·e
·ovskэ, vo svojich citoch rozbъrenэ kбzal ko
·i
·ovi obrбti
· k Be
·e
·ovej.

V Be
·e
·ovej to zas inб
· vyzeralo. Z okna prvйho domu dediny bola vystavenб biela zбstava a na nej ve
·kэmi pнsmenami napнsanй: Vivat Adam Be
·e
·ovskэ! Naproti ale druhб s nбpisom: Be
·e
·ovб vernб sama sebe. Ako to pбn Adam uvidel a rozpamдtal sa na Levice, slzy mu z o
·н vypadli, i povedal sбm pre seba: „Krv je krv,“ a zosadol vo svojom dome. Ale sotva
·e to zhliadli na konci dediny pбni bratia, kri
·ali: „Vivat Adam!“ Po celej dedine i na dolnom i na hornom konci, i na dolnej i na hornej i v prostrednej Be
·e
·ovej ozэvalo sa z ъst len jedno slovo „vivat Adam“, a ka
·dэ, kto to slovo vyvolal, postr
·il si
·apicu alebo klobъk z jednйho ucha na druhй, vzdychol si a prsia sa mu roz
·нrili v povedomн,
·e vyvolal pravdivй slovo a
·e on je ten,
·o pravdu a dobro stolice brбni. Pritom sa celб slбvna famнlia hэbala k pбnu Adamovi a Cigбn tisol husle bradou, a
· ja
·ali,
·e sa to len tak rozliehalo, a barbora hundrala, akoby to nielen
·udн, ale aj skaly malo pohnъ
· k ъ
·astenstvu.

A ke
· sa tak pбni bratia pred Adamovэm domom zi
·li, tu zarezal Cigбn Be
·e
·ovskovcov nфtu a celй zhroma
·denie zaspievalo:


Dбvno Be
·e
·ovб, dбvno si snнvala,
koho vici
·pбna by si voli
· mala.
Na
·o tebe snнva
·? Hoc bys' bola sama,
vyvoli
· si mф
·e
·, vyvo
· si Adama.
Adam je dobrэ pбn, on pred krivdou brбni,
rбd ho vidн zeman, radi ho i pбni.
Ty
·o chce
·, P oto
·ky? Chce
· ho zrъti
· dolu?
Vytri si len zuby v
·ak sme my pospolu!
Neboj sa, Adamko, ni
· sa ti nestratн,
lebo komu pбnboh, tomu v
·etci svдtн.

A pбn Adam uradovanэ vystъpil na okno. po
·ъval celъ nфtu, pozeral, ako mladй i starй vyhadzuje
·iapky i klobъky dohora, poklonil sa i vypovedal: „
·akujem, pбni bratia,
·akujem!“

Ohromnй „vivat“ ozvalo sa a celй zhroma
·denie i
·lo dnu privнta
· pбna vici
·pбna. Ten odpovedal pбr priate
·skэmi slovami, vybozkбval ka
·dйho po poriadku, ponъkal pбnov bratov do bo
·nэch izieb, kde sa u
· popredku pripravenй pe
·ene kъrili na stole, sklenicami s vнnom takmer celkom obsypanom,
·e sa a
· tak zhэbal pod nimi.

Pбn vici
·pбn sa v
·ak odrazu zastavil, pozeral po zhroma
·denэch, h
·adel, h
·adel a doh
·adie
· sa nemohol. Odrazu sa spэtal: „A Matiб
·, pбn Matiб
· kde?“ Daniel sa po
·krabal za uchom i odpovedal: „
·i ho
·ert vie, kde ho psi jedia?“

„Ni
· to zato,“ zavolб vtom Ga
·par, „v
·ak prнde na psa mrбz a do
·ijeme sa,
·e ako robil, tak sa mal;
·ertu slъ
·il,
·ert ho vzal! Zato ale Be
·e
·ovania dajъ i
·ivot za vбs, a bez jednej lastovi
·ky bude leto.“

„Ale ve
· tu v mojom mene vбs mal Matiб
· prijнma
·,“ prehovoril so za
·udovanнm vici
·pбn.

„No peknэ to vtб
·ik,“ odvetil Daniel, „a vy ste, va
·a milos
·, zverili na psa slaninu a dali ste va
·u vec
·ertovi na budzogб
·.“

„Ej, bolo by to, pбni bratia,“ zakrъtiac hlavou, prere
·ie vici
·pбn, „to nemф
·e tak by
·, ako vravнte, u
·
·i tak,
·i tak, Ga
·parko, zбjdite len pre
·ho, v
·ak uvidнme, na
·om stojнme.“ A vtom sprevбdzal pбnov bratov do druhej izby k nalo
·enэm stolom.

Matiб
· sa prбve, prнduc z vэletu do susednэch dedнn domov, preobliekol, vypo
·ul Ga
·para, pozrel na
· bokom, zamrmlal popod nos: ,,Ke
· mu
·ert na jazyku sedн, vtedy po m
·a posiela,“ a vstanъc, kбzal sa posadi
· prнchodziemu, sбm v
·ak obliekal najlep
·iu, akъ mal kurtku, zatisol okrъhly klobъk na
·elo a premэ
·
·al,
·o asi Adam povie, uberal sa v takom dobrom rozmare akoby sa ni
· medzi nim a vici
·pбnom nebolo prihodilo, do zhroma
·denia slбvnej famнlie, lebo si dobre uvedomoval,
·e Adam vie oceni
· i jeho nбchylnos
· i nepriate
·stvo.

U pбna Adama bolo veselo. Pбni bratia jedli, pili, kri
·ali, verili sa,
·e sa skфr nebo na zem zrъti, ako oni od svojej vlastnej krvi odstъpia; Cigбn hъdol, hajdъsi a mlбdenci brnkali miskami a sklenicami a pбn vici
·pбn bol ako
·ivй striebro, chodiac od jednйho k druhйmu, stнskal ruky, bozkбval novoprнchodzнch, najmд zo susednэch dedнn, a mal sa okolo ka
·dйho, u
·
·i to bol pбn,
·o sa na
·tyroch vozil, a
·i chudбk,
·o sa od re
·tavrбcie do re
·tavrбcie posti
· musel.

Vtom vstъpil Matiб
·. Pбn Adam sa usmial oproti nemu, poklonil sa, pobozkal ho i vyriekol: „No, len vy ste e
·te, pбn brat, tu chэbali; te
·н ma,
·e sme vбs predsa doma zastihli a
·e ste predsa pri
·li.“

„Hja, va
·a milos
·,“ odvetн Matiб
·, „kde sa dobre vodн, ta sa rado chodн.“

„No, te
·н ma,“ prere
·ie vici
·pбn, „ale mal by som sa
·osi pozhovбra
· s vami odpustite, pбni bratia, na chvн
·ku sa musнm odstrбni
·.“

„Neverte mu, va
·a milos
·,“ vstanъc do ucha mu povie polohlasne dusenэm hlasom Daniel, „ten je
·ertom pod
·itэ!“

Vici
·pбn sa poklonil a odi
·iel s Matiб
·om do bo
·nej izby.

Pбni bratia krъtili hlavami, lebo im ne
·lo do hlavy,
·e vici
·pбn viac dфveruje tomu,
·o nezaslъ
·il, ne
· im, a
· si pбn Daniel ob
·ah
·il prsia,
·o na nich ako centy le
·alo, v slovбch: „To mi u
· do hlavy nejde! Ja som sa nazdal,
·e sa mu dostane – a teraz? – Nie – to nestojн zato by
· stato
·nэm
·lovekom.“

„No,“ povie na to rozdrб
·denэ pбn Mi
·ko, „uvidнte,
·e sa e
·te spolu skmotria, lebo
·elma v
·ade dobre prejde.“

,,Ve
· ja u
· nedbбm,“ odpovie Daniel, „keby aspo
· len vici
·pбn pomyslel,
·e viacej
·udн viacej vidн.“

Ale vici
·pбn lep
·ie poznal svojich
·udн a chtiac protivnнkov zнska
·, nikdy nenarб
·al na ich skutky; lebo takэ je raz
·lovek,
·e sa cнti by
· zaviazanэ i svoje nepravй kroky zastбva
·, ke
· mu ich druhэ na o
·i vyhadzuje. Tak i teraz, ale celkom tichэm priate
·skэm hlasom, ruku hos
·ovi na plece polo
·iac, hovoril: ,,Matiб
·ko,
·o vбs k tomu priviedlo, aby ste odo m
·a bo
·ili?“

„Nu
·, va
·a milos
·, ke
· vy so mnou,“ odpovie Matiб
·, „tak dфverne hovorнte, odpoviem vбm aj ja dфverne. Viete,
·e sa hlad
·ibenice nebojн, a u m
·a, u
· neviem pre
·o, v
·etko vychбdzalo na mizinu. Myslel som si,
·e kto rбno vstбva, tomu pбnboh dбva, vstбval som, robil som, a predsa mi to v
·etko i
·lo ako v lete na saniach; a viete zas,
·e ne
·
·astiu mбlo treba, tak i mne tu vyhorela stodola, tu sa mi vlбmali zlodeji do komory, tu mi voda pole pobrala, tak
·e dl
·фbka za dl
·фbkou rбstla, a pomyslite si prбve ma sedliak trбpil, aby som mu vrбtil dl
·nй, ke
· pri
·li ku mne
·udia z Potockйho strбnky a zachovali ma od hanby. Nu
· pomyslel som si: S
·a ako ni
· nema
· nu
· veru som pomoc prijal, lebo dobrэ je chlieb, ke
· niet kolб
·ov.“

„Ale, prepбnaboha,
·o ste mi to nepovedali?“ horlivo vyvolб vici
·pбn. „Ja som sa v
·dy nazdal,
·e vбm je ve
·mi dobre na svete.“

„Hja, tomu je dobre, koho niet!“

,,A potom som sa nazdal,
·e som vбm dos
· dal, ke
· som va
·u obligбciu potrhal,“ pokra
·uje vici
·pбn.

„Hja, va
·a milos
·, dos
· je, ke
· bijъ.“

„Ale povedzte mi len tak dфverne, Matiб
·ko,“ pokra
·uje vici
·pбn, „
·o vбm asi dali potockovci, ke
· ste so mnou neboli spokojnэ?“

„Hja, va
·a milos
·,“ bola odpove
·, „nestojн to tie
· zato. Nu
· sto dukбtov a po re
·tavrбcii zas to
·ko, ak Potockэ zvн
·azн, a to je to
·ko ako psovi mucha.“

Vici
·pбn si vzdychol, bolo mu
·a
·ko na srdci, ke
· o dukбtoch po
·ul, a k tomu takэ
·ahkэ spфsob o nich hovorenia, akoby ich
·udia na ceste alebo na deravom moste nachбdzali, z
·oho tie
·, a to ve
·mi rozumne uzavieral,
·e Matiб
·a, ak ho chce zas na svoju stranu zнska
·, hocakou
·petou neodbavн. Ale
·o bolo robi
·? Dr
·anie sa Levickovcov zadalo mu hroznэ ъder, odpadnutie Matiб
·ovo vzbudilo v
·om zas tu
·enie,
·e najvэbornej
·н vбbnici, kolompo
·i,
·o vedia spolu dr
·a
· celъ strбnku, od neho odstupujъ, a
·e sa kolesб rozsypъ, ak sa nenamastia.
·i chcel teda,
·i nie, musel s farbou von a e
·te vд
·
·mi s turб
·ikmi! Pomдdlil si teda
·elo,
·iahol do va
·ku a vyriekol: „Dobre teda, Matiб
·ko, ke
· ste takэ potrebnэ no, v
·ak ani ja nemбm srdce zo skaly ja sнce pri sebe dukбty nemбm ale tu mбte tisнcku,
·o prбve to
·ko stojн ako dvesto dukбtov, a ja ani ne
·akбm,
·i vyhrбme,
·i nie v
·ak kde je Be
·e
·ovskэ, tam je vн
·azstvo istй!“

Ako Matiб
· prvэ raz v
·ivote tisнcku uhliadol, vyceril zuby ak vlk, vytre
·til o
·i ako jazvec, bo ani vlastnэm o
·iam neveril,
·e na
·ho odrazu zo v
·etkэch strбn tak pr
·н po
·ehnanie, vidiaci v
·ak,
·e vici
·pбn ne
·artuje a tisнcku len
·alej podбva,
·iahol po nej i zvolal: „Tak si, va
·a milos
·, i dom pokryjem, i stodolu vystavнm, i da
·o dl
·фb splatнm a len vбs o dvoje prosнm: Po prvй, aby ste mi to na drobnй premenili! a potom sбm pred slбvnou famнliou vyriekli,
·e som ja na va
·e slovo zbli
·oval potockovcom, aby som skъsil, kto je vernэ, kto nie; lebo by mi inб
·ej pбni bratia neverili, hoc by som im sto rбz povedal,
·e chyba ni
· neplatн.“

„Dobre, Matiб
·ko,“ odpovedal usmejъc sa vici
·pбn, „urobнm vбm v
·etko kvфli, ale sa bojнm,
·e vбs potockovci prenasledova
· budъ, ak sa dozvedia,
·e ste si z nich len blбznov robili za ich vlastnй peniaze.“

„Hja, va
·a milos
·, nechajte vy vodu be
·a
· a kamene le
·a
·, lebo vidнte kto sa hnevб, nech sa o zem hodн. Z toho si ja ni
· nerobнm, hnevu sa nebojнm, o lбsku nestojнm, a kto sa chce bi
·, musн tam by
·.“

Vici
·pбn mu stisol ruku a odi
·iel s nнm medzi druhэch hostн usmievajъc sa.

Tu bolo ve
·mi
·ivo. Vravot, brnk pohбrikov, vivaty, pesni
·ky; lebo si to u nбs ka
·dэ myslн, ke
· do dobrej vфle prнde,
·o je v piesni, nech sa kliesni. A tak prбve dokon
·ili tъ pesni
·ku:


Sedн kб
·er na doline,

·ije boty Katarнne at
·.,

po ktorej nasledovala zas tб peknб roztomilб nфta:



·
· pr
·al, mrholilo,
cigбn
·a sa narodilo,
Cigбni sa radovali,

·e bol chlapec ku
·eravэ.


·e medzi ka
·dou „Dбvno Be
·e
·ovб“ ozэva
· sa musela, rozumie sa samo sebou. Len
·o v
·ak vstъpil do izby vici
·pбn, tu sa zdvihlo sto rъk dohora, pravda, nie prбzdnych, pohбriky v nich za
·trngali a ohromnй „vivat“ sa ozvalo. Potom v
·ak sko
·ilo pбr zemanov, vyzdvihlo pбna vici
·pбna dohora, a tu bys' len bol videl tie kvitnъce tvбre,
·o sa mu oproti usmievali, tie ruky,
·o sa po
·om, akoby na objatie na
·ahovali; tu bys' len bol po
·ul, ako to slovo „vivat“ znie, ke
· sa, zo srdca idъc, zo sto hrdiel ozэva. Pбn vici
·pбn
·akoval napravo i na
·avo, dal sa nosi
· po izbe, ba i po dvore, kde sa zabбvali a hostili inн pбni, nemajъci u
· v dome miesta.

Len pбn Daniel krъtil hlavou a bol ako na uhlн, kэm vici
·pбn dolu nezostъpil; lebo videl, ako ho Matiб
· v
·adia
· nosн a ustavi
·ne vyvolбva „vivat Adam“, i priplichtil sa k vici
·pбnovi a vypovedal: „Ale, va
·a milos
· domine spectabilis,
·o to robнte? Teda vбs Matiб
· musн dvнha
·? Nemбte stato
·nэch
·udн? V
·ak je ten a
· po krky v saku Potockйho zapletenэ veru vбm ten olovo preleje.“

„Ni
· to zato,
·e je blato, prнde vietor, vyfъka to,“ odpovie vici
·pбn, „lebo na konci bэva kyjak, a vidнte, pбni bratia, chytros
· nie sъ
·ary; pбn Matiб
· na svoje slovo hovoril tak s vami v
·ak viete, ako sa Levickovci zadr
·ali a aj tн sъ na
·a krv, chcel som sa teda skrz neho dozvedie
·,
·i Levickovci i medzi nami negalamutia, a tak mбm len
·o
·akova
· Matiб
·ovi, a moje srdce ve
·ne vбm, krvi mojej, rodine mojej drahej ъprimnej prinбle
·н.“ I vybozkбval, slzy v o
·iach, Daniela. Tak sa to v
·etko Matiб
·ovi prepieklo.


[33] Prбvnickэ protest.

[34] (z lat.) Odporъ
·a
·, porъ
·a
· sa
VII

Ale
·udia darmo hovoria,
·e hriech na Uhriech a pokuta v Po
·skej. Matiб
· teraz vyvodil chэre
·nej
·ie, korte
·oval ъsilnej
·ie ne
· predtэm, a celб famнlia Be
·e
·ovskovcov nevedela sa na
·udova
· nad jeho rozumom; nik si nemohol odpusti
·,
·e kedy len najmen
·нm slovom hovoril oproti nemu.

Ale sa predsa hustй oblaky s
·ahovali nad Matiб
·ovou hlavou. Ondrej Levickэ bol celэ bez seba, nemф
·uc sa dos
· namrzie
·,
·e jeho rada Potockйmu danб tak zle vypбlila. Ani nejedol, ani nepil a o spanн ani re
·i nebolo, a len sedel, sedel zadumanэ, zahrъ
·enэ sбm v sebe, s hlavou o dla
· podopretou a rozmэ
·
·al, ako chybu napravi
· a svoje meno u Potockйho o
·isti
·.

Ke
· za viac dnн premэ
·
·al a po
·ul, ako Matiб
· po dedinбch s prospechom za Adama korte
·uje, ba
·o viac, a
· na hodinu cesty od Levнc zbli
·ova
· sa osme
·uje, tu vysko
·il dohora, polo
·il podl
·kom prst na
·elo, kэval hlavou, zamrmlal sбm pre seba „dobre to bude“, obliekol dlhэ kaput, vtisol klobъk na hlavu, vzal palicu – a nikomu ani slova nepovediac, i
·iel pe
·ky rovno k pбnu slъ
·nemu Jankovi Mikovigovi,
·o bol pravou rukou Potockйho a okrem toho
·lovek mladэ, veselэ, ku ka
·dej kratochvнli, ka
·dйmu fнg
·u hotovэ.


Pбn slъ
·ny bol na
·
·astie doma a privнtal prнchodzieho s ve
·kou ъctou, hoc sa mu ako nechcelo tvбr v hromade dr
·a
·, ke
· pozrel na chэre
·nэ kaput a chэre
·nej
·н klobъk. Ale Ondrej nemal
·as pozorova
· v
·etko,
·o sa okolo neho dialo, a tak za
·al hne
· po privнtanн o svojom prнchode vyklada
·.

„Teda, domine spectabilis, takto je to. Zlй
·asy nastбvajъ na svete, u
· ani zeman zemanovi slovo nedr
·н,
·iali ho, kde mф
·e, vezme peniaze od stato
·nэch
·udн a ukб
·e im straku na kole; ba
·o viac, pomyslite si, domine spectabilis, e
·te sa im do o
·н vysmeje. Horrendum![35] Horrendum!“

„Aha, u
· viem, na
·o narб
·ate,“ sko
·н mu do re
·i slъ
·ny, „ten Matiб
· vбs tak pomъtil, ale pomyslite si,
·e u diabla ryby a koniec veci.“

Ondrej na
·ho pozrel zvedavэm zrakom, pokrъtil hlavou i povedal: „Za takъ radu som ja k vбm, domine spectabilis, nepri
·iel, to by som si bol mohol i doma domyslie
·; ale pred re
·tavrбciou netreba
·artova
·, u
· mбme len desa
· dnн
·asu a Matiб
· nбm iste narobн
·arapaty,
·e sa z nej nevykэchame, ak ho ne
·kodnэm neurobнme. A tak, domine spectabilis, ja by som myslel takto“ pokra
·oval
·alej, ale ohliadnuc sa a vidiac,
·e
·udia popod oknom chodia, prestal hovori
· a len potichu pripomenul: „Ne
·ъbilo by sa vбm, domine spectabilis, do zбhrady? Ja o takэch veciach nerбd hovorнm, keby ma dakto mohol po
·u
· – a na slobodnom povetrн sa i lep
·ie dэcha, i lep
·ie vidн, kto prichбdza, kto nie?“

Odi
·li teda do zбhrady. Domбci videli z
·aleka, ako Ondrej rukami rozkladб a ako sa slъ
·ny smeje a klobъk hne
· z hlavy snнma, hne
· ho na
·u kladie.

Vtom pri
·li novн hostia, bol to Peter Barina so svojimi priate
·mi, ktorэ dobre vedel,
·e hos
· a ryba na tretн de
· smrdн, a tak nikde dlh
·ie u pбnov svojej strany nezostбval, ale po poriadku chodil od jednйho k druhйmu; lebo by to hriech bol bэval pred re
·tavrбciou
·i
· na vlastnэ naklбdok, a pбnboh beztoho bohat
·нm preto po
·ehnal viac, aby sa chudobnej
·н u nich ob
·ivili. A prбve dochбdzal k slъ
·nemu a Ondrejovi, ke
· onen s hroznэm smiechom vyvolбva: „Dobre, pбn brat, dobre, vэborne! mъdra hlava ste, spo
·ahnite sa na m
·a ja to v
·etko urobнm.“

Privнtal slъ
·ny Barinu, ale hne
· prvй jeho slovo bolo: „
·i neviete, pбn brat, kedy sa Matiб
· Be
·e
·ovskэ povezie cestou medzi Kalovom k Ropiciam?“

„Ej, veru ma vнtate, va
·a milos
·!“ odpovie s nevrlos
·ou Barina, „zuby mi trhajte, dobre, len mi to meno nepripomнnajte.“

„Teraz ale, Peterko, pбn brat,“ pokra
·uje slъ
·ny, „musнte po
·ъva
·. Dozve
·te sa, kedy tou cestou pфjde Matiб
·, odkб
·te mi to, vezmite si
·нm najsilnej
·нch pбnov bratov so sebou, rozo
·e
·te druhэch z Be
·e
·ovskйho strany, a Matiб
·a nepustite z miesta ani za svet. Ale musнte ml
·a
· “

Minuli sa tri dni. Na ceste od Kalovб do Ropнc vidie
· pohybova
· sa dlhэ voz. Napredku visн ve
·kб
·irokб zбstava a na nej nбpis „Vivat Adam Be
·e
·ovskэ!“, vo voze asi desa
·
·udн, ktorэm nohy viseli z voza po jednej
·izme, a z ich hrdiel ozэvala sa pesni
·ka „Dбvno Be
·e
·ovб, dбvno si snнvala“ at
·. a vivat jedno za druhэm. Z druhej strany zas, od Ropнc, pohyboval sa druhэ voz, celkom rovnэ prvйmu, ako
·o by mu z oka vypadol, len s tэm rozdielom,
·e na zбstave bolo napнsanй „Vivat Potockэ!“ a
·udia na voze sediaci spievali: „Rбno nad Ra
·ovom slnie
·ko vychodн“ at
·. Zo v
·etkйho toho vidie
·,
·e to boli korte
·i Be
·e
·ovskйho a Potockйho, bo sa okrem toho aj tэm ozna
·ovali,
·e tamtн mali kohъtie perб, tнto zelenй chvojky za klobъkom.

Leteli vozy, zhliadnuc jeden druhйho, oproti sebe, a ako tak ku sebe pri
·li,
·e oja temer kone poprepchэnali, zostali stб
· a jeden z potockovcov zavolal: „Vystъp, sto striel ti v materi!“

„Rozkб
· si a urob si sбm! Ebatta za
·бt,[36] kapustu
·alбt, vystъp ty!“ bola odpove
· z odpornej strany.

„Vivat Potockэ! Volaj: Vivat Potockэ, lebo ti inб
·ej hnбty namastнm, ty cifra plachta zбstava!“ volal zas z potockovcov tak horlivo, akoby svet od toho slova zбvisel.

„Ja pбn, ty pбn; kto bude svine pбs
·? Ipse[37] vtip se, za nos chy
· se! Volaj ty: Vivat Be
·e
·ovskэ!“ bola odpove
·, „lebo az ebatta “

„Vopchaj nos do blata,“ zavolal zas prvэ z Potockйho strany a za
·al ob
·ъbenъ pesni
·ku, pri
·om celэ zbor pomбhal:


Be
·e
·ovskэch hlava
s
·idom sa bozkбva,
ke
· mu
·idбk do ruky
polgrajciar podбva


·o
·idбk poprosн,
v stolici by
· mosн;
vici
·pбn
·idovi
za gro
· ko
·ky nosн!

Na tъ piese
· hne
· odpovedali be
·e
·ovskovci druhou:


Potockэ je chasa,
nemб na funt mдsa,
so svojimi svбky

·krabe si zemiaky.

Preto muchy mlбti
a pitve im hnбty;
a nб
· Adam ve
·kэ pбn,
ten
·нta dukбty!

Ale ako prednэ z potockovcov vstal, na sedadle sa vyzdvihol, vytr
·il
·avъ dla
·, stisol prsty pravice dovedna, akoby na lavicu peniaze vy
·itoval a spieval „ten
·нta dukбty!“ le
· k tomu spevavo dodal:


Vici
·pбn
·idovi
za gro
· ko
·ky nosн –

tak sa naje
·il a rozpбlil re
·nнk be
·e
·ovskovcov,
·e vyvolal: „Prilo
· tomu blбznovi, prilo
·, ale po kotrbe, aby nekrнval!“

„V
·ak ti ja prilo
·нm, ty mam
·as s pekбrskou papu
·ou, sto striel sa ti v materi!“ odpovedal potockovec.

„Psн hlas nejde do neba dolu s nнm, dolu s nнm; v
·ak lep
·н od neho u
· visia na
·ibenici!“

„Ba keby som ja mohol z vбs ka
·dйho pбru dvoch obesi
·, to by som najrad
·ej urobil,“ zvolб zas potockovec.

O
·i sa blэskali, ruky sa potrhovali pбnom bratom, i z jednej i z druhej strany hore vstбvajъcim; a ke
· potockovskэ zavolal „Dolu s nнm, strhnite ho a zapн
·te mu na ko
·u, aby nezabudol,
·e nemб popod nos brnka
·!“ tu sa zdvihla na zadnom sedadle postava Matiб
·a Be
·e
·ovskйho, ako nб
·elnнka, chtiaceho z vэ
·iny prehliadnu
· postavenie svojho i nepriate
·skйho vojska. Vtom sa ale i na druhom voze vztэ
·ila postava Petra Barinu, pozerajъceho, ako
·aleko u
· veci pri
·li.

Ako Matiб
· Barinu zo
·il, bolo mu nebбrs' okolo srdca, ale akoko
·vek zavolal: „Kmotor, dobre
·es' tu, vrana vrane oko nevykole. Povedz svojim
·u
·om, aby sa su
·ili, kde zmokli; lebo daromnica je to, ke
· kotol hrniec karhб a raz darmo je: I pes psu brat.“

„Kmotor lebo lotor,“ zavolб hnevlivo Barina, „kto spбva v peci, nazdб sa,
·e v
·etci. Nu
· a ty m
·a e
·te chce
· kmotrom prezэva
·? Ty kujon, ty lotor,
·os' Kristu Pбnu ocot vylogal?“ A tu pдs
·ou zahroziac, vyvolal: „Chlapci, od hlavy ryba smrdн dolu s nнm!“ I poskбkali z voza potockovci foko
·mi ozbrojenн, a udreli na be
·e
·ovskovcov, ktorн, nemajъc ni
· v rukбch, odpнnali klanice z voza.
·imko Levickэ vysko
·il na voz be
·e
·ovskэch, strhol dolu zбstavu, rozlбmal pod kolesami jej ty
·ku, rozdriapal ju na franforce i rozhбdzal do v
·etkэch vetrov; Macko Hrabina,
·lovek ъzem
·istэ, s Barinom chytili Matiб
·a a stiahli ho z voza; druhн t
·kli ostatnэch be
·e
·ovskovcov, a
· to bola rados
·, pri
·om, pravda, dostal aj paholok, ktorэ zanechal voz a utiekol i bokom volal: „No, nemaj s pбny ako so psy!“

l zvada i bitka nastala v jednom okamihu, pri
·om ale ku chvбle be
·e
·ovskovcov bu
· re
·eno, ani jeden za celэ svet nevyvolal „vivat Potockэ,“ hoc by ho odpornнk bol zabil.

Vtom v ъplnom cvale blн
·il sa ko
· s hajdъchom pri ko
·i
·ovi a s druhэm zas nazadku, od Ropнc a na
·om pбn slъ
·ny Mikovi
·, ktorэ zhliadnuc pranicu, rozkбzal zasta
· i vyvolal: „Ticho, pбni! Hanba bi
· sa zemanom,
·o by mali tak ako bratia
·i
· medzi sebou!“

„Pravdu mбte, va
·a milos
·,“ zavolal Mi
·ko Be
·e
·ovskэ, „v
·ak nбs to va
·i
·udia prepadli ako zbojnнci!“

„Teda rozkazujem mocou svojho ъradu, aby sa v
·etky zelenй perб odstrбnili.“

Potockovci poskбkali na voz a odstrбnili sa, ako
·o by prб
·il.

,,A aby sa vбm
·alej ni
· nestalo,“ pokra
·oval slъ
·ny, teda vбs sбm odvediem do Kalova.“ Be
·e
·ovskovci posadali na voz a ubiehali i so slъ
·nym ku Kalovu. A v
·etko zmizlo, akoby sa tu ni
· nebolo stalo.

Medzitэm ale ani jedna, ani druhб strana nespozorovala,
·e jej nб
·elnнci chэbali; tak ich celэ ten vэjav do oh
·a priviedol, alebo rad
·ej prнchod slъ
·neho odrazu ochladil. Toto sa ale aj nevedomky sta
· mohlo, lebo Barina s Mackom Hrabinom, vidiac prichбdzajъceho slъ
·neho, Matiб
·a do priekopy zvalili; a tak mu prsty hrdlo stiahli,
·e ani ceknъ
· nemohol a popustili mu ho, ke
· bol slъ
·ny i s celou perepъ
·ou pбnbohvie v ktorom kъte sveta.

Sotva sa v
·ak z priekopy dvнha
· za
·ali, tu znova zadupotali kone a tiahnu za sebou ko
·iar z bo
·nej cesty a cvalom leteli oproti nim s vetrom o preteky.


·udnэ to bol ko
·iar! I paholok, i pri
·om sediaci
·lovek bol oble
·enэ v takэch
·atбch, ako hajdъsi nosia, len
·e boli z nich
·nъrky poodtrhбvanй, tvбr mal
·iernu, akoby ju uh
·om zama
·ovali alebo akoby
·ernochovi prislъchala, na hlave ale miesto klobъka alebo
·iapky sedel mu
·ervenэ ru
·nнk, okolo slъch po
·ensky uviazanэ. V zakrytom ko
·i sedeli prбve tak pripravenн dvaja mu
·i, ka
·dэ s pu
·koudup
·ovkou pri boku a pi
·to
·ou v ruke. Prнduc k vstбvajъcim z priekopy nepriate
·om, zavolal ten,
·o pri ko
·i
·ovi sedel: „Stojte a poddajte sa!“

A ne
·akajъc odpove
·, poskбkali v
·etci dolu, zaviazali ru
·nнkom Matiб
·ovi i Petrovi o
·i, vhodili ich do ko
·iara, sadli si proti nim, natiahli kohъtiky pi
·tole a povedali: „Ak sa ty, alebo ty pohne
·, hne
· si syn smrti.“ Hrabinovi v
·ak ko
·i
· privolal: „Ty cho
· domov a nevychбdzaj z izby do bieleho rбna, lebo inб
·ej ani nezvie
·, kde sa podeje
·.“

Hrabina vzal nohy na plecia a nezastavil sa iba doma, kde na druhэ de
· na za
·udovanie svojho domu a celej dediny rozprбval,
·e na vlastnй o
·i videl, ako Matiб
·a i s Barinom
·erti za
·iva uchvбtili. Ale Matiб
· a Barina sa utiahli do kъta ko
·a, obapolne pozor dбvali,
·o sa okolo nich robн, ale neosmelili sa
·atku z o
·н strhnъ
·. Nevideli ni
·, nepo
·uli ni
·, len dych svojich sprievodcov, a po hэbanн ko
·a zbadali,
·e nie sъ na ceste, ale
·e, idъ s
·iastky po pa
·ienkach, s
·iastky po strniskбch, bo kolesб viazli a nijakэ rachot nevydбvali; okrem toho sa voz musel
·asto okolo krъti
·, bo im vietor z rozli
·nэch strбn dъchal do tvбre.

I ke
· sa tak asi dve hodiny vozili, odrazu ko
·iar zastal. Mu
·i sprievodcovia poskбkali dolu; jeden z nich zavolal: „Sem sa z baku! Dr
·te pi
·tole natiahnutй. Ak ktorэ z nich len cekne, vrazte mu gu
·u do
·ela!“ Matiб
· pocнtil,
·e to nie
·art, ale tэm vд
·
·mi sa zatriasol, ke
· ho ten istэ, prнduc k nemu, za rameno lapil a z ko
·a strhol, nakrбtko povediac „dolu!“,
·o sa, pravda, i s Barinom stalo; potom ale ho viedol dolu schodmi do akejsi neznбmej priepasti, zaklopal tri razy na dvere, ktorй sa na tento znak otvorili, a mykol nнm, akoby ho chcel do zeme zasadi
·. Potom bez ka
·dйho slova mu strhol
·atku z o
·н a vystъpil von dverami.

Matiб
·ovi mrбz prechбdzal po kostiach, ke
· sa dookola pohliadal. Bol v podzemnej,
·iernou lбtkou poob
·ahovanej palote, mu
·i
·ierno odetн svietili pohrebnэmi fak
·ami; uprostred siene bol dlhэ stфl
·iernym sъknom obtiahnutэ, na
·om biblia a pri tejto krн
·, pred ktorэm umrl
·ia hlava a z oboch oblokov po jednej svie
·ke stбlo. Za stolom sedel mu
·
·ierno oble
·enэ na vysokom stolci; okolo stola na stoliciach z ka
·dej strany
·ierni mu
·i s
·iernymi tvбrami. Napravo od predsedajъceho stбl
·lovek v
·iernom k
·azskom rъchu, na
·avo druhэ v
·ervenom, o
·irokэ me
· opretэ, onen tvбrou na
·ierno, tamten na
·erveno zafarbenou. Peter Barina stбl pri Matiб
·ovom boku, ale so zaviazanэmi o
·ami.

Dlho bolo ticho a Matiб
· sa rozh
·adel, ale
·нm viacej h
·adel a
·нm viac druhн ml
·ali, tэm viac sa mu za
·ali kolenб zalamova
·, bo tu
·il nebezpe
·enstvo hбdam aj
·ivota.
·koda
·a, Matiб
·ko,
·e si tak vliezol do klepca!

Naostatok po dlhom ml
·anн vezme slovo predsedajъci, slovo,
·o tak duto znelo ako z hrobu: „Matiб
· Be
·e
·ovskэ, stojн
· pred sъdom smrti z krivoprнsa
·nнctva ob
·alovanэ, pred sъdom, ktorэ sнce zбle
·н z
·udн, ale ktorэch najmil
·ie slovo je smr
·. Matiб
· Be
·e
·ovskэ,
·i sa priznбva
· ku krivoprнsa
·nнctvu?“

„Nikdy som krivo neprisahal!“ odpovedal utrбpenэ Matiб
·.

„Ale si ob
·alovanэ,
·es' viac rбz vieru zlomil,“ odpovedal predseda vб
·nym hlasom,“ a tak si vierolomca,
·o je to
·ko ako krivoprнsa
·nнk. Povedz na svedomie, ko
·ko rбz si zru
·il slovo ale nakrбtko bo sъ okamihy
·ivota tvojho zrбtanй!“

„Raz som odstъpil od Be
·e
·ovskйho k Potockйmu, a zas od tohoto k onomu,“ bola odpove
·.

„Teda sa sбm priznбva
· k svojej vine. Sudcovia, my sme tie
·
·udia hrie
·ni, pomodlime sa, aby nбm boh hriechy odpustil a potom sъ
·te,
·o zaslъ
·il Matiб
· Be
·e
·ovskэ za previnenie svoje!“

Sudcovia dlho ml
·ali, premэ
·
·ajъc sami v sebe a spytujъc svoje svedomie, a
· naostatok predsednнk zavolal: „Sudcovia,
·o zaslъ
·i Matiб
· Be
·e
·ovskэ za svoje vierolomstvo?“

A vб
·nym, dlhэm, dutэm hlasom ozvalo sa z p
·s zhroma
·denэch: „Smr
·!“ „Matiб
· Be
·e
·ovskэ,“ zas sa ozve slovo predsedu, „po
·ul si slovo smr
·? Priprav du
·u svoju na dlhъ pъ
· do ve
·nosti! “

Matiб
· nevo
·ne padol na kolenб a
·lovek v k
·azskom rъchu pristъpil k nemu a pomodlil sa s nнm ot
·enб
·. Predseda povedal: „Dali sme du
·u bohu a telo prislъcha katovi.“

Zacengal.

Sprievodca vstъpil do dverн a
·atkou viazal o
·i Matiб
·ovi, ke
· medzitэm kat, tak
·e to Matiб
· zazrie
· mohol, okolo jeho hrdla me
·om brnkal. Tu zavolal Matiб
· prenikavo: „Deti moje, deti moje!“ smrte
·nэm strachom predesenэ; lebo ako
·udia hovoria, strach je zlэ.

Tu prevzal slovo predseda: „Ve
·kб je milos
· u boha, z
·utuje sa i nad tebou, Matiб
· Be
·e
·ovskэ, a obmдk
·н srdce
·lovekovo, ktorй si spomenie na tvoje ъbohй dietky, a zmiluje sa tie
· i nad tebou; ale tys'
·lovek zatvrdilэ, si hrie
·nik ve
·kэ, ani z bo
·нch, ani z
·udskэch zбkonov si ni
· nerobн
·, a tak ti nemo
·no veri
·. Teda
·i jesto du
·i
·ky na svete,
·o by za teba dobre stбla,
·o by za teba prosila?“

„Moje deti, moje deti vбs prosia!“ potiaci sa Matiб
· zavolal.

„Ja prosнm za
·ho! V
·ak je mфj kmotor a jeho deti sъ moje deti,“ prere
·ie Barina, ktorэ po
·ul, hoc nevidel,
·o sa robн, „ale len ak bude prisaha
·,
·e oproti potockovcom nikdy ni
· ani slovom ani skutkom nepodnikne, lebo ja, na mфj hrie
·nu du
·u, nikdy za in
·ieho nebudem, a nech toho parom vezme, kto je proti Potockйmu vivat!“ dolo
·il Barina, bo mu bolo slovo „vivat“, ke
· vypovedal meno Potockйho, na jazyk prirastenй a jedno bez druhйho sa ani myslie
· nedalo.

„Teda prijнma
· nбvrh tohto
·loveka,
·o za teba prosн, ktorйho my nepoznбme a ktorйho bez nб
·ho rozkazu sem s tebou doviezli?“

„Prijнmam!“ zavolal Matiб
· a prisahal.

„Ale pokuta za hriech: Tak tys', Matiб
· Be
·e
·ovskэ, zhanobil
·es
· zemiansku:
·o zaslъ
·i za to sudcovia?“

Sudcovia zavolali jednohlasne: „Sto palнc! predsednнk zazvonil; zo dverн vstъpili sprievodcovia Matiб
·ovi, zrъtili ho na zem a prikladali mu palicu jednu za druhou.

Ke
· jedenбsta padla, zavolal predsednнk „dos
·!“ a za
·al hovori
·: „Tэm ti je, Matiб
· Be
·e
·ovskэ, tie
· zemianska
·es
· od
·atб!
·e o tom rozprбva
· nebude
·, vieme; ale ak bys' kedy prнsahu danъ zru
·il, pamдtaj,
·e pred sъd nб
· prнde
·, ani nebude
· vedie
· kedy, a potom bu
· ti sбm pбnboh milostivэ. Ty v
·ak, neznбmy
·love
·e,“ obrбtiac sa k Barinovi, pokra
·uje predsedajъci, ,,
·os' za
·ho dobre stбl, nasleduj
·
·aky jeho, a ke
· len my
·lienkou
·o oproti svojej prнsahe za
·ne, zavolaj mu ,vykri
·нm!', nech ho tak to slovo na dne
·nэ de
· upomнna a ho prenasleduje a
· do smrti.“ Vtom kэvol a sprievodcovia zodvihli Matiб
·a zo zeme, zatiahli mu spolu i s Barinom, ktorэ chudбk nevedel,
·o sa tu robн, e
·te lep
·ie
·atku na o
·iach, zakosнlili ju, pritisli im klobъky na hlavu, vyviedli ich hore schodmi, vsadili ich do ko
·a a uhб
·ali s nimi napravo i na
·avo, dovфkola i rovno, a
· tak
·u
·ky sa voziac, pri
·li na cestu a na miesto, kde sa ruva
·ka be
·e
·ovskovcov s potockovcami stala, zosadili obidvoch dolu, odviazali im o
·i, poskбkali do ko
·iara a be
·ali cvalom pбnbohvie na ktorъ stranu.

Utrбpenйmu Matiб
·ovi nenapadlo ani najmenej vadi
· sa s kmotrom a Barina pudom vlastnэm vedenэ, bez toho,
·e by vedel pre
·o, nespomнnal ani slovom predo
·lъ svoju trpkos
· a kmotrovo pohanenie, ale vzal ho popod ruku a podporoval ho verne a spravodlivo, ako sa na stato
·nэch kmotrovcov sved
·н, a
· kэm nestretli prvэ voz,
·o sa im prнpadkom na
·abil a na
·
·astie prislъchal
·imkovi Levickйmu, ktorэ Barinu poslal h
·ada
·. Barina si posadil kmotra peknerъ
·e na voz, objal ho rukou okolo krku a rozprбval mu celou cestou, ako to bolo, ke
· spolu na voh
·ady chodili, a to bu
· k jeho pochvale re
·enй,
·e toto len z dobrйho srdca robil, aby kmotrove my
·lienky na inъ cestu obrбtil.

A tak Matiб
· prikvitol domov,
·e sa nikto o jeho prнchode nedozvedel.


[35] (lat.) Hrфza, hroznй!

[36] (ma
·.) Mater tvoju; zahre
·enie.

[37] (lat.) Sбm.
VIII

Ako to u
· na tom bo
·om svete bэva, tak bolo aj pred re
·tavrбciou; de
· za d
·om sa mн
·al, ako
·o by bi
·om plesol. Obe strбnky robili,
·o mohli, verbovali, hostili, platili, nadбvali, ruvali sa a naostatok sa zhroma
·
·ovali, tak
·e ni
· novй nebolo vidie
·, tlupy po sto a sto
·udн premбva
· sa z dediny do dediny.

Bolo to prбve v de
· pred re
·tavrбciou, a celб stolica na nohбch. I jedna i druhб strбnka zhroma
·
·ovala svojich, po ob
·ale
·nэch dedinбch bэvajъcich
·udн, ktorн so zбstavami a s Cigбnmi na vozнkoch do
·li a v hlavnom meste stolice Svдtom Jakube s
·iastky po kr
·mбch, najviac ale v
·iatroch okolo mesta rozlo
·enн boli. Tu o
·akбvali de
· budъci spievajъc, tancujъc, hodujъc.

Nie tak bolo s pбnmi bratmi bli
·
·ie bэvajъcimi Aby sa usporili nбklady a pбni bratia sa mohli lep
·ie uhosti
·, zostali po svojich dedinбch s tэm ъmyslom,
·e zajtra rбno hocako aj dva razy do Svдtйho Jakuba dфjdu. A tu len
·lovek videl, ako bolo vo
·no, ako bolo dobre zemanovi. Jes
· a pi
· mal a
· do najlep
·ej vфle, i deti z dediny sa ob
·ivili, i pani sestry sa teraz tu objavili; a ich mu
·i im tu i celъ misu pe
·ene do zбstery hodili, i do krhly vнna naliali, aby si to vzali na cestu, lebo vraj lep
·н kus chleba na ceste ako pero za klobъkom. Domбci, uhliadnuc to, e
·te k tomu pridali, uctili ich okrem toho, i vybozkбvali a prepustili s prosbou, aby sa aj druhэ raz prнs
· pб
·ilo.

Ako to bolo v Leviciach, na Strбni v Humnom, tak to inб
· i v Be
·e
·ovej by
· nemohlo. Pбn Adam sa dostavi
· nemohol, lebo ako hlava stolice musel prija
· grуfa Gбboryho, hlavnйho
·upana stolice, i s celэm sprievodom; poslali teda do Be
·e
·ovej pбna slъ
·neho
·tefana Levickйho, ktorэ hne
· dal na znбmos
· pбnom bratom, aby sa zobrali tak, ako na re
·tavrбciu pфjdu, prenocovali v dome vici
·pбnovom a tak sa odtia
· spolu na vozoch do Svдtйho Jakuba pohli; lebo
·e sa on sбm o hlavy postarб, o inй aby sa starali sami. Tak sa tu, pravda, v
·etko do nohy zhroma
·dilo a za
·alo hala
·kova
·,
·artova
·, prekбra
· sa,
·e nielen celэ dom, ale aj celб zбhrada, po ktorej boli stoly rozostavenй a lampб
·mi osvetlenй, len sa tak ozэvala a Cigбni hъdli, pohбriky brnkali a vivatom nebolo ani konca.

Ke
· sa tak pбni podkovali a
·ilky v nich hra
· za
·ali, vstal pбn Daniel, dr
·al asi za pol hodiny re
· zhroma
·denэm; aby ukбzal svoju mъdros
·, vy
·itoval celэ pфvod a genealуgiu slбvnej famнlie Be
·e
·ovskэch a ich pokrvnos
· i s grуfmi i s barуnmi, a
· pri
·iel na pбna Adama, pэchu famнlie, a vyslovil, aby ho pбnboh
·ivil, udr
·oval a opatroval.

„Vivat!“ zavolali zhroma
·denн.

„Vivat a vivat, kde budeme bэva
·?“ ozvalo sa z druhйho boku zбhrady. Cigбn za
·ramotil na husliach, pritisol barboru, a
· zaja
·ala, cimbal zarin
·al a celй okolie sa ozэvalo. Vtom zavolб ktosi z druhej strany: „Vivat Pe
·ko, vypil v
·etko!“

Od tretieho stola sa zas ozval hlas: „Ale z plnйho!“

„Pravdu mб
·, Lacko,“ ozve sa Jonб
·, „lebo huba, ryba, dy
·a, svi
·a potrebuje pohбr vнna; a ty, Pa
·o, kde si?“ zavolб na hajdъcha. „Sto striel sa ti v materi,
·i tak obsluhuje
· pбnov?
·i nevidн
·,
·e sъ pohбre prбzdne, a
· je hanba?“

„Dobre vбm je, pбn urodzenkэ, hovori
·,“ odpovie Pa
·o, „ale to by si musel
·lovek nohy a
· po kolenб zodra
· a ruky a
· po lakte vyto
·i
·, keby chcel ka
·dйmu uhovie
·, ve
· to v
·etko mizne, ako
·o by pбlil.“

„Basorka morka, suchб homфlka, ml
·,“ zavolal Jonб
· Be
·e
·ovskэ, „a nalievaj!“

„No, ve
· ja nedbбm, zmokni ako my
·, ke
· sa ti tak pб
·i,“ premrnkne hajdъch, „ale potom nestojнm za tvoju zemiansku du
·i
·ku.“

To dopo
·ul prichбdzajъci slъ
·ny Levickэ i zavrбtil hajdъcha: „
·o to trepe
·, Pa
·o? Dr
· hubu, nalievaj a ponъkaj, v
·ak si na to tu, a povedz I
·tvбnovi,
·e zajtra ka
·dэ pat zlatэch dostanete, ak budъ pбni s vami spokojnн.“

Pa
·o teraz letel ako strela, nalieval, ponъkal, tak
·e mu daktorн od samej spokojnosti aj „pбn brat“ povedali; Jonб
· v
·ak, vidiac starostlivos
· „pбna slъ
·neho“, vstal, objal ho okolo krku
·avicou, pravicou si klobъk na hlave popravil, i zaspieval si:


Komu
·e je lep
·ie ako pбnom v pekle,
dajъ si zakъri
·, sedia sebe v teple.

A ozvali sa pбni pri stole:


Na konci bэvame, predsa ni
· nemбme,
v
·etko nбm zobrali, ke
· sme ni
· nemali.

A a
· na tre
·om stole odpovedali:


Bo
·e mфj, ot
·e mфj, akъ ja staros
· mбm,
bol som ochudobnel, a teraz ni
· nemбm.

Ale ke
· sa u nбs raz pбni do spevu dajъ, to u
· ani koncakraja ma
· nemф
·e. Pбn Lajo
· Be
·e
·ovskэ sa zodvihol, za
·al s pohбrom v hrstн krep
·i
·, ruku si na vrchhlavy polo
·iac, nohami dupotajъc, i spieval:


Nepi,
·uhaj, nepi,
stodola ti letн.
Ej, ke
· letн, nech letн,
nemбm
·eny, detн.

„Dobre mб
·, Lajo
·ko,“ zavolб starэ Tomб
· Be
·e
·ovskэ, „i ja som inб
·e nerobieval, kэm som bol mladэ; ale teraz
·o? Na starй dni si musн ka
·dэ pomyslie
·,
·e pri peci sъ dobrй vecн, hoc sa mu nechce.“

„Hej, apko Tomб
·ko,“ odpovie Lajo
·, „nebojte sa ni
·, e
·te ste vy krepkэ chlap, starэ, ale jarэ, zatancujte si so mnou “

„Ba nebu
· blбzon,“ odpovie Tomб
·, „a nerob si posmech zo starэch
·udн; ale aby som ti predsa da
· kvфli urobil, teda napime sa v
·ak sa po smrti nenapije
· vivat!“

„Nie, pбn brat,“ zavolб Lajo
·, „aspo
· zaspieva
· si musнte,“

„Ke
· u
· inб
·ej nejde, teda ti to kvфli urobнm, a bezpochyby sa ti to pб
·i
· bude,“ i za
·al:


Vнno, vнno budem piti,
pokia
· na tom svete budem
·iti;
To ъdy napravн,
dб aj rozum zdravэ;
len ho pime,
pokia
· na tom svete panujeme.

Vodu, vodu nechcem piti,
nechcem si
·alъdok pokaziti;
vo vode sъ
·aby,
nбjdu sa aj hady.
Nechcem ja ju,
nech sa v nej ka
·eny umэvajъ.

„Vivat Tomб
·!“ ozvala sa celб zбhrada a ka
·dэ, na najvд
·
·ie Tomб
·ovo uspokojenie, dъ
·kom vypil pohбr. Tomб
· za
·akoval, ka
·dэ znova vypil pohбr a
· na dno, a pбn Lajo
· Be
·e
·ovskэ,
·o ho aj Jalo
·om volali, znova za
·al:


Umrel nбm
·id pod poli
·ku,
pojedol nбm
·o
·ovi
·ku;
nedбme mu zvoni
·,
a
· nбs bude honi
·.
Ho
·,
·ide, ho
·,
a
· si krky zlom!

„Stoj!“ zavolal starэ Tomб
·, „to si falo
·ne spieval.
·i nevie
·,
·e
·id neumrie, ale zgrgne!“

„Hej, Tomб
·ko apko, vy tie
· mбte v ro
·ku, ke
· sa nazdбvate,
·e
·id nie je takэ
·lovek ako vy; a predsa som videl,
·e ste mu skoro ruky bozkбvali, aby vбs len nedal pod exekъciu, tu sa vбm je
·ahko vystatova
·, ke
· vбm nedohбra.“

„Len by si to ty, Lajo
·, takй zelenй re
·i netбral,“ ozve sa Tomб
·, „ale nech
·e ti bude, v
·ak ja viem,
·e vнnko hreje, vнnko pбli, vнnko mъdre hlavy
·iali, a na tom dos
·; ke
· sa ti ale nepб
·i, teda ti rad
·ej zaspievam:


Napi sa, Lajo
·ko, z plnйho pohбra;
ka
·dэ
·lovek huncъt,
·o
·a ohovбra.“

„Vivat apko!“ zavolб Lajo
·, a ke
· si radradom pohбriky po
·trngali a vypili, tu vyvolal znovu Lajo
·: ,,Hm, v
·ak som ja dobre vedel,
·e to nik za golier nevyleje, a tak:


Preblahoslavenэ
·lovek,
ktorэ prepil,
·o mal ko
·vek:
spн bezpe
·ne na lavici
v otrhanej kabanici.“

A to vyspievajъc, obrбtil sa zas len k Tomб
·ovi, za
·al ho hladka
·, bozkбva
· i hovoril: „Ale, vy mфj milэ roztomilэ apko, no
·e nбm o tej va
·ej halapartni da
· rozprбvajte!“

„O halapartni, o halapartni!“ zavolalo celй zhroma
·denie

„Nu
·, teda nedbбm,“ povedal Tomб
·, „hoc ste to sto rбz po
·uli, ale, no u
· si len prevedzte na mne v
·ak ja nedbбm. Teda vidнte, vy ste mladн, neviete,
·o je to ale my sme boli na insurekcii[38] a bojovali sme znamenite, lebo sme si pomysleli: Kde je nepriate
·, tam cъfneme, a kde ho niet, hurtom na
·ho. Nu
· ale, hrie
·ny
·love
·e,
·o si aj po
·ne
·? Dali ti nбm pu
·ky bez pagnйta,[39] a ke
· sme chceli strie
·a
· tu ti na nej kohъtika nebolo. Nu
· veru sme sa my nahnevali, ,pu
·ky sme pozahadzovali a kapitбnovi povedali, aby bol vojakom, kto chce,
·e my nнm nebudeme. Nu
· ale
·o robi
·? Francъz ti u
· bol na krku; uteka
· nemб
· kde, tak sme si zas pomysleli,
·e sa je to predsa len najlep
·ie brбni
·, ke
· nevie
· ako z konopн. Nu
· veru tam na konci dediny bэval kovб
·; i
·li sme k nemu a dali sme si halapartne porobi
·,
·e sme s nimi vyzerali ako hlбsnici. Teraz ale u
· nech prнde Francъz, sme si pomysleli! Ale
·o naplat, len si pomyslite,
·o si nб
· kapitбn nevymyslel?
·e vraj musнme нs
· na stratenъ vartu, a pomyslite si, koho ta poslal,
·e vraj aby som ja ta i
·iel. Dobre, pomyslнm si, len si po
·li, v
·ak si vyvartuje
·, a postavнm sa peknekrбsne na cestu. H
·adнm, h
·adнm, z ktorej strany to ten nepriate
· ide, ale nikde nevнda
· ani vtб
·ika ani letб
·ika; nu
· si ja veru pomyslнm,
·e v
·ak on i bez toho neprнde, a utiahnem sa do ra
·i,
·ahnem si a zaspнm. Odrazu nastane ne
·aleko m
·a krik a dakto volб: ,Tomб
·, Tomб
·, kde si?' Videlo sa mi to,
·e sъ to na
·i
·udia, a nazdal som sa,
·e ma to varta prichбdza premeni
·; ale zas mi napadlo,
·e
·ert nespн a
·e to i takй mф
·e by
· ako tн Tatбri,
·o ako moja starб ma
· rozprбvala ka
·dйho po mene volali, a ke
· pri
·iel, ukrutne zamordovali. Vari
·ert po
·epol Francъzovi,
·e sa Tomб
·om volбm, pomyslel som si, a tiahol som sa
·tvorno
·ky hore ra
·ou, a tie hlasy ustali. Tu som si odfъkol, pol som si utrel z
·ela, vstal som na rovnй nohy a
·akoval som pбnubohu,
·e ma z takйho hroznйho nebezpe
·enstva vyslobodil. Hннн, ale pomyslite si, ako som st
·pol, ke
· pred sebou, hoc bola tma ako v rohu, o siahu vy
·
·ieho Francъza ako som ja ale zhliadnem!
·o som mal robi
·? Osmelнm sa. natiahnem halapart
·u a zavolбm: ,
·i si
·ivй,
·i m
·tve, stoj!' a to moje najvд
·
·ie podivenie len stбlo, stбlo, ani sa nepohlo. Hннн, tu mi za
·ali vlasy dupkom vstбva
·, ale pomф
· si,
·love
·e, na svete! Tak som vбm stбl, halapart
·u v ruke natiahnutъ, a
· do bieleho rбna. Ke
· sa rozbrie
·dova
· za
·alo, h
·adнm na Francъza a pomyslite si,
·o to bolo? Vyvolal som: ,
·a
·a, ve
· je to takэ svдtэ Janko, ako u nбs naprostred dediny, vari ho sem za haj
·ieho[40] postavili.' A ke
· som sa u
· tak rozhliadol, premэ
·
·al som, kde teraz. Nu
· ale tam bola asi na tridsa
· krokov hradskб, teda som i
·iel ta a pomyslite si, na moju najvд
·
·iu rados
·, le
·al na zemi ka
·kйt[41] takэ, akoby zvon naopak obrбtil. No, pomyslel som si, to je dobre; zdvihol som ho, prevracal som ho naopak i na lнce, ale ke
· som na
·om
·iadnych
·nфr nevidel, lebo bol z papiera vikslбmontom obtiahnutэ, a tak nevediac,
·i ho na
·li,
·i nepriatelia stratili, stэkol som ho krн
·om cez halapart
·u: a hybaj cez ra
· prosto k na
·im. ,Nu
· odkia
·
·e ty ide
·, hrie
·ny
·love
·e?' zavolajъ u
· dvaja moji kamarбti,
·o na stratenej varte stбli. My sme sa nazdali,
·e
·a u
· dбvno Francъz na ve
·eru zjedol!' Ja som im odpovedal: ,Hm, zjedol' a otr
·il som im halapart
·u i s ka
·kйtom. ,Ale
·i nevie
·,
·e
·a za to zastrelia, Tomб
·ko?' povedal kamarбt. Ja som, pravda, nad tэm bohaprбzdnym slovom zdrevenel, ale som ni
· nepovedal, len: ,Zastrelia? Hm!' a str
·il som mu halapart
·a pod nos i s ka
·kйtom. ,Ale
·o to ty mб
· za stra
·ie hniezdo na tvojej chэre
·nej halapartni?' ,Stra
·ie hniezdo?' odpovedal som a str
·il som e
·te lep
·ie pod nos halapart
·u i s ka
·kйtom; ale sa ten nahneval a povedal: ,Ty, Gregor, zostane
· tu, a ja musнm pod
·a rozkazu nб
·ho delikventa k pбnu kapitбnovi dovies
· Napred!' zakri
·al na m
·a, akoby ani kvapky zemianskej krvi v mojich
·ilбch nekolovalo. H
·a
·
·e, h
·a
·, pomyslel som si, akэ ti je toto koko
·, a
·e vraj delikvent! V
·ak som nikoho nezabil, boh ma vidн, hoci som vojak v
·ak som spal, a kto spн, nehre
·н. To som e
·te nepo
·ul,
·e by bola kedy slбvna sedria[42] moju starъ ako delikventku pred sъd postavila,
·e v noci chrбpe, ako
·o by dosky pнlil, a na to ani nemyslн,
·e som sa pд
· rokov trбpil, kэm som na to privykol. No dobre, mal som
·istй svedomie a tak som sa
·erta nebбl, a pбnboh ma zas opusti
· nemohol; tak som s nнm i
·iel, a
· ma zaviedol k pбnu kaprбlovi. Pбn kaprбl sa so mnou za
·al vadi
·, a ja som len v
·dy nevedel za
·o, hovoril,
·e ma vraj obesia, zastrelia a tэm podobnй hnusnй re
·i. Ja som, pravda, na to vyvalil o
·i ako plбnky a pomyslel som si: I
·o to len bude z toho bo
·ieho sveta, ke
· v
·etkэch stato
·nэch
·udн vyve
·ajъ a vystrie
·ajъ? Ale nato vy
·iel kapitбn von a uhliadnuc ma, hne
· dal zavola
· k pбnu kaprбlovi i lajdimonta[43] i audнtora,[44] a
·e vraj budъ nado mnou vojenskэ sъd dr
·a
·. Hнннн, pomyslel som si,
·o to bude s tebou? To slovo som nikdy nepo
·ul, v
·ak u nбs druhэch sъdov niet ako sedria, kde nie lajdimonti a kaprбli, ale pбni asesori[45] sedia, pбn vici
·pбn ale preziduje; potom panskй stolice, kde pбn slъ
·ny tak sedliakov pokutъva, ako sa to gruntovnйmu pбnovi pб
·i, a zas sъdy, kde sa my u pбna dilektora zнdeme kэ parom to teda za sъd? O tom sъde ja ni
· neviem, a keby ma odsъdil, to by som protestoval, a hoc by to k samйmu konzнliu[46] alebo a
· hen k septemvirбlskej tabuli[47] нs
· malo. A potom zas
·e audнtor! No, pravda, to slovo som po
·ul: mфj svбko, v
·ak ste ho znali, Antбl Matia
·ovie, nбm ko
·ko rбz vyprбval,
·e ke
· chodil v Ke
·marku do
·koly. kde sa takн ve
·kн chlapci u
·ia,
·o im u
· fъzy pod nosom rastъ,
·o u
· za dev
·aty chodia a v
·ubici kymlicu pijъ, rechtor im v
·dy audнtor hovorieval a tak som sa nazdal,
·e myslн kapitбn,
·e som sprostэ a
·e ma chce da
· do
·koly. No veru si sa poradil, myslнm si, len sa mi opovб
· len jednu feru
·u da
·, v
·ak ju zaplatн
·; ale pomyslite si. ako som o
·i vyvalil, ke
· pri
·iel ten chэre
·nэ audнtor. H
·a
·
·e, h
·a
·, v
·ak je to ten malэ Ferko Ondrб
·ovie,
·o mб z ka
·dйho boku pod nosom po pol piata vlasa a tieto v
·dy vysukuje, ako
·o by bol mrena; bodaj ho porantalo, ke
· sa mu to len e
·te chce na starй dni do
·koly chodi
· Ale pomyslite si,
·o tento zas nevykбzal? Ani nepozrel na m
·a, ako
·o by som nebol zeman, nadul sa, posadil sa, odka
·lal i kэval sa na stolici a odrazu vypovedal: ,Si ty Tomб
· Be
·e
·ovskэ?' Ach, sto striel sa v tebe v materi, pomyslel som si, nu
· ty,
·aba, e
·te sa opovб
·ia tyka
· stato
·nйmu zemanovi? No po
·kaj, v
·ak ke
· bude re
·tavrбcia, nebude
· ty viac titularius, honoratarius, extraordinarius, supernumerarius, vicenotarius;[48] a zahrozil som mu, ale len tak po
·u
·ky, pдs
·ou, a odpovedal som mu nasrdenэ: ,Som!' ,Bol si v
·era o фsmej hodine postavenэ na stratenъ vartu?' ,Bol som,' odpovedбm. ,Ale o jedenбstej
·a tam viacej nena
·li?' zas sa pэta. .Nena
·li,' odpovedбm. ,A kde si bol?' pэta sa kapitбn. Tu som si stal, pravda, do gliedy,[49] hoc som len sбm bol halapart
·u i s ka
·kйtom pustiac k
·i
·me, i povedal som: ,Na stratenej varte!' ,Ale
·a tam nena
·li, v
·ak si sбm povedal pн
·te, pбn audнtor,' povedal Ferkovi; ja som sa ale nahneval i odpovedal som: ,Nu
·, pravda, ma. nena
·li, ako
·e by ma boli na
·li, ke
· som tam nebol.' ,A pre
·o si nebol?' spэtal sa kapitбn. ,Nu
· preto,' odpovedal som, ,ke
· ste ma dali na stratenъ vartu, nu
· som sa stratil, ako by to bol ka
·dэ stato
·nэ
·lovek urobil; v
·ak si hбdam nedбm ako kura od Francъza hrdlo odreza
·, hoci som vojak, v
·ak som vari nie blбzon, a tak teda ste ma mohli na inak
·iu vartu postavi
·, nu
· by som sa nebol stratil.' Ako vбm to ale po
·ul i kapitбn, i lajdimont, н strб
·ame
·ter, i pбn kaprбl, i Jo
·ko Antalovie, viete, ten s dlhэm nosom, i Ferko Ondrб
·ovie,
·o sa teraz stal audнtorom, otvorili v
·etci ъsta, ke
· som hovoril,
·e si vari nedбm ako kura od Francъza hrdlo odreza
· i pozerali na moju halapart
·u i s ka
·kйtom; ja som si ale tэm lep
·ie zastal, vystrel som sa a zatriasol som halapart
·ou i s ka
·kйtom. Kapitбn sa opэtal: ,Teda si videl Francъza?' ,Videl,' odpovedal som. Tu v
·etkэch hrъza prenikla, a kapitбm, vysko
·iac, s dychtivos
·ou povedal: ,Teda ste videli Francъza, pбn brat Tomб
·ko?' Ja som ale ni
· neodpovedal, len som zatriasol halapart
·ou i s ka
·kйtom. Tu by ste boli videli, ako v
·etci na m
·a pozerali, a
·нm som viac ml
·al lebo, pravda, v ra
·i sa mi dobre spalo tэm sa viacej nazdali,
·e som ja sбm celэ svet oslobodil, a tak som si pomyslel,
·e
·o fнge
·, to gro
·; obzvlб
·te ke
· ma vraj, akoby to ni
· zastreli
· chcъ i rozprбval som im nasledujъcu histуriu,
·o sa mi v tej noci prihodila: ,So stratenэmi vartami, pбni bratia, ne
·artujte; to je zlэ
·art, a ke
· sa vбm pб
·i, teda i
·te ta sami a neposielajte ta
·udн,
·o majъ doma
·enu a deti, a k tomu sъ doma potrebnн pri re
·tavrбciбch a vo
·bбch do diйty. Nu
· teda ako ste ma na tъ stratenъ vartu postavili, pozerбm, ale tu Francъza nikde! Pravda, pritom som pomyslel,
·e chvбlapбnubohu, ale sotva som si to pomyslel, tuliby sa ti mi na
·abн
·lovek,
·o mal dva chvostнky z kabбta visiace, ka
·kйt na hlave ako krov na na
·ej ve
·i a fъziskб,
·e bys' mohol z nich motъzy sъka
·. Hннн, toto je Francъz, pomyslнm si .a zavolбm „Stoj!“ Ten vбm zastal a povedal mi,
·e vraj „bulebъs“.[50] No,
·o som mal robi
·, hrie
·ny
·lovek, nu
· som mu ja veru tie
· povedal „bulebъs“, aby si nemyslel,
·e uhorskэ zeman ani len po francъzsky neznб. Nu
· a viete,
·o mi ten na to odpovedal? „Bulebъs“ mi odpovedal, vytr
·il pravicu a prsty zlo
·il, akoby mi chcel da
· fr
·ku. Hej, sto striel sa tebe v materi, pomyslel som si, nu
·
·i ty nevie
·,
·e ka
·dй dotknutie zemianskeho tela pд
· zlatэch stojн? A nastr
·il som mu halapart
·u, tak
·e sa skoro na
·u stokol, ale na
·
·astie sa rozpamдtal,
·e by to bol zlэ
·art, i hybaj ten v nohy. Nu
· ale viete, akэ som ja ukrutnэ, ke
· sa nahnevбm, tak ja tie
· hybaj za nнm a hnal som ho cez celъ ra
·, h
·a a
· tam za hradskъ; a ke
· sme ta pri
·li, nu
· sa mi za
·al mфj milэ Francъz vysmieva
·,
·e vraj ,,hopsa, Janko, s motykou,
·o stratil
·apicu“, a to, pomyslite si, tak dobre po slovensky, ako
·o by hrachom sypal, hoci bol Francъz. Jaj, bodaj teba
·liak divnэ porazil, v
·ak ti ja dбm
·apice, pomyslel som si, natiahol som halapart
·u a hybaj s
·ou do Francъza. Ale to vбm bol celэ figliar. Ke
· videl,
·e mu tб moja halapart
·a pekne medzi rebrб be
·н, nu
· sa vбm uhne, ako
·o by hajduchoval, a moja milб halapart
·a hybaj do jeho ka
·kйta. Tu sko
·н Francъz celэ ustra
·enэ a prб
·i, akoby chcel zo sveta utiec
·; ja som sa ale do ra
·i utiahol, lebo tam celъ noc okolo Francъzi ako v
·ely brnkali,
·e vraj musia svojho kamarбta pomsti
·, ktorйho som ja na smr
· poranil.' Tak som teda rozprбval, a kapitбn pozrel na m
·a,
·i mi to ozaj v
·etko z o
·н vyzerб. Ja som sa ale e
·te lep
·ie vystrel a moju halapart
·u k boku pritisol; tъ mi ale hne
· od
·ali, s
·ali z nej ka
·kйt a za
·ali premэ
·
·a
·,
·o je to za ka
·kйt, pokrъtili hlavami, povedali,
·e veru po francъzsky nevyzerб, a
·e tadia
·to na
·e, nie ale francъzske vojsko v noci i
·lo. Ale tu povedal kaprбl,
·e to musel by
·
·pehъ
·, lebo
·e sa tнto v
·dy do cudzнch
·iat prestrojujъ, a tak
·e som ja celъ krajinu od zбhuby oslobodil. Na tom by bol celэ sъd prestal, len ten Ferko sa sбm hбdzal,
·e ako on to vraj napнsa
· mф
·e, a verte mi, nepнsal no, v
·ak aj ja veru pнsa
· viem a treba mi temer pol hodiny, kэm si meno podpн
·em len vбm tak
·arbal; a
· sa naostatok Jo
·ko Antalovie nahnevб a vypovie: Ja, pбn brat Ferko, ja neviem,
·o ste takэ krvi
·нznivэ, ako
·o by krv bola voda; a ke
· vбm raz zeman povie,
·e to bol Francъz, nu
· bol Francъz a potom punktum.' ,
·o, Ferko? Pбn audнtor musнte poveda
· a nezabъda
·,
·e ste vy len sprostэ,' ozval sa nahnevane Ferko. Jo
·ko sa ale zasmial a povedal: .Audнtor sem, audнtor tam hla
·
·e ti ho, h
·a
·, akoby sme ho neznali, dajtimibo
·e za pбna! Nu
· Ferko Ondrб
·ovie tam z dolnйho konca,
·o by sa pri jedle roztopil a pri prбci zmrzol,' a pritom mrdol plecom. Dobre, Jo
·ko, dobre, pomyslel som si, ale vediac,
·e povedz pravdu, prebije
· hlavu, bol by som ho vybozkбval, ke
· zas za
·al: Ja neviem, na
·o sa to len prto
·нte; lebo vidнte, ak Tomб
·ovi len vlas na hlave pohnete, nu
· potom viac do stolice necho
·te!' To pohlo i kapitбnom, i lajdimontom, i strб
·ame
·trom, i pбnom kaprбlom, a tak povedali,
·e veru mб pravdu, a Ferko musel ml
·a
·. Tak dobre, sto striel sa ti v materi, pomyslel som si, v
·ak si ja to za u
·i zapн
·em. Poslali ma potom von, a ke
· ma zas dnu zavolali, vyhlбsili ma za nevinnйho a kapitбn mi povedal,
·e mбm velkй
·
·astie, lebo
·e by som bol syn smrti bэval, keby som
·iadne korpus delikti nebol doniesol. Tu som vybozkбval moju milъ halapart
·u,
·o mi
·ivot zachrбnila; ale ako som sa za
·udoval, ke
· mi kapitбn povie,
·e musнm halapart
·u s pali
·kou premeni
·, lebo
·e ma urobн za generбla.“

„Ba hбdam za kaprбla,“ pretrhne re
· Tomб
·ovu Lajo
· Be
·e
·ovskэ.

„Hja, nechaj ty to, synak, tak,“ odpovie Tomб
·, v
·ak je to jedno, obidvoje sa kon
·н na ,rбl'. Ja som ale odpovedal kapitбnovi: ,Domine spectabilis, nerobte mi to! Ja sa s mojou halapart
·ou a
· do smrti rozlъ
·i
· nechcem; ke
· je ale vф
·a bo
·ia,
·e len predsa bojova
· musнm, ke
· som zeman a porciu zaplatнm, teda mi dovo
·te, aby sa smel na te
·coch vozi
·, lebo sa mi u
· tento vojenskэ chlieb prejedol.
·a
·kэ to stav!' Kapitбn mi to dovolil, a pomyslite si, akэ som bol
·
·astlivэ
·lovek! Vozil som sa ako pбn na mдkkэch te
·coch a vydбval som jes
· a pi
· celej kompбnii, kde som, pravda, najlep
·ie pri
·iel, lebo veru prv
·ia ko
·e
·a ne
· kabбt. Len jedno ma pritom mrzelo i te
·ilo: Volali ma frflйgom[51] nie tak frflйg oficierom. Slovo oficier sa mi, pravda, pб
·ilo,, ke
· som si pomyslel,; ako to bude, ke
· sa, domov prнduc, pred moju starъ postavнm i poviem jej: ,
·ena, ty mб
· mu
·a, ktorэ je oficierom,' a zapбlil som sa u
· pri samej my
·lienke a
· po u
·i; len s tэm frflйgom som si nevedel rady, to som nikdy nepo
·ul, pre
·o ma tak prezэvajъ. Boh ma vidн,
·e som nikdy nefrflal, a keby boli tak moju starъ nazvali, nu
· by to bolo inб
·ej. Ale som to a
· podnes nikomu nepovedal, ani len mojej starej,
·e ma tak prezэvali. Ke
· sme sa potom domov navrбtili, schoval som halapart
·u, ktorб mi
·ivot ratovala, a a
· podnes tam za almбriou vo vб
·nosti stojн, v testamente ju ale poru
·нm svojim potomkom, aby ju dali pozlбti
·, ak sa z nich dakto grуfom alebo barуnom stane.“

Oddэchol si Tomб
·, potichu po
·ъvajъci zemania odrazu za
·ali poznovu hem
·i
· sa ako v
·ely v ъli za rбna i volali: ,,Vivat, apko, vivat halapart
·a!“ Vyzdvihli Tomб
·a dohora, ktorэ chvostнky
·edivэch, popod nos poobstrihбvanэch fъzov
·avicou vykrъcal, hlavou pokyvujъc,
·akoval a podanэ pohбr vнna na zdravie pбnov bratov vypil.

„Pa
·o!“ zavolal pбn Ga
·par na hajdъcha, „
·i nevidн
·,
·e jeho milosti pбnu. Tomб
·ovi gбgor vyschol? Nalievaj lebo „inб
·ej bude zle s tebou.“

Pa
·o nalieval a pбni pili a rozprбvali
·alej o insurekcii, kde, pravda, Tomб
· bol hlavnou osobou ako najskъsenej
·ia hlava. Ga
·par ho teda prosil: „Ale rozprбvajte
·e, ako to bolo pri tom Rбbe?“

,,To ty hбdam lep
·ie vie
·,“ odpovedal u
·tipa
·ne, ,,v
·ak tam bol tvoj otec a tam krvбcal za vlas
·, krvбcal, pбni bratia, verte, stra
·livo, lebo si za
·tikol prst kohъtikom,
·e sa mu krv z neho liala ako voda.“

„Rozprбvaj, Ga
·par, rozprбvaj!“ zavolali druhн.

„Hja,
·o vбm narozprбva
·?“ odvrkol Ga
·par. „To je krбtka histуria: Nu
· i
·li insurgenti k Rбbu a pri
·li k rozkvitnutej pohбnke. Tu zakri
·al prvэ,
·e nemф
·u нs
·
·alej, bo
·e u
· pri
·li a
· k
·ervenйmu moru. Zosadli teda z konн, pouvдzovali si ich na nohy, aby im neutiekli, a plбvali na bruchu po pohбnke a
· na druhъ stranu. Tu ale zhliadli nepriate
·a v gliede postavenйho, i za
·ali na
·ho ukrutne pбli
·,
·e z toho hroznй krvipreliatie povstalo; ke
· im tento neodpovedal, nu
· hnali na
·ho
·turmom i sekali do
·ho, a
· mu hlavy ako makovice odfrkovali, a boli by ho docela navnivo
· obrбtili a zni
·ili, keby im kone chceli
·alej нs
·, ale tie si tam za
·ali peknerъ
·e hryzka
· a pбs
· sa, hoc pбni na nich sedeli, lebo to nebol Francъz ale bola kukurica.“

.“Ty sprepadenб papu
·a!“ zavolб Tomб
·, vysko
·iac zo sedadla, „nu
· ale ty sa opovб
·i
· z insurgentov vysmieva
·? Ke
· to mб by
· pravda,
·os' tam rozprбval o Rбbe, tak si dбm nos odreza
· – hoc sa to m
·a netэka, lebo som ja slъ
·il pri pechъroch “

„Ba pri te
·coch!“ vpadol mu Lajo
· posme
·ne do re
·i. Ke
· sa raz v prsiach tichйho a dobromyse
·nйho
·loveka, akэ bol Tomб
·, hnev vzbъri, to aj to,
·o by inб
·ej ani nepozoroval, so sebou zachytн. Tak sa teraz oboril na Lajo
·a: „No v
·ak chodн
· u
· veru ako te
·a po
·ade!“


·o? Ale ja? A vy sa nazdбte,
·e som opitэ?“ ozve sa Lajo
·.

„Veru si ako
·нk,“ odpovie Tomб
·, „a dбm ti dva grajciare, ak tamto k tej jabloni potrafн
·.“ „Nie za va
·e dva grajciare, v
·ak hбdam beztoho viac nemбte; ale aby celэ svet videl,
·e m
·a pбr pohбrikov nezronн, teda to urobнm.“ I postavil sa na rovnй nohy, pozrel odhodlane na ukбzanъ jablo
· i za
·al vykra
·ova
·, ale tak bystro ako olovenэ vtбk, lebo musel pri ka
·dom kroku rozmэ
·
·a
·, ako mб stъpi
·, potom mu bola cesta ъzka, pri ka
·dej v
·be sa kla
·al, a
· naostatok zablъdil celkom na odpornъ stranu od jablone. Tu, pravda, povstal hroznэ smiech, ale predsa pri v
·etkom tom nezabudli pбni,
·e mб v
·etko svoju mieru; lebo hoc si nб
· zeman pohala
·kuje, hoci si po
·artuje, hoc si tu i tu uchlipne, je predsa v
·dy dobrэ, priate
·skэ, dobrosrde
·nэ. Neha
·te mi teda ani toho, ani toho, v
·ak niet
·loveka pod slncom,
·o by bol bez
·kvrny! A tak i teraz zavolal
·бndor na hajdъcha: „Pa
·o, hybaj ta za jeho milos
·ou pбnom Lajo
·om a polo
· ho do trбvy, nech sa v nej vyspн.“

I chytil hajdъch za ruku Lajo
·a a polo
·il ho do trбvy, kde najprv zafu
·al, potom sa za
·al trha
·, ke
· mu hajdъch chcel ъdy popravi
·, i plбval po trбve ako sekera po vode, i hovoril: ,,Hoc ma lн
·e
·, hoc ma nelн
·e
·, predsa nebude
· vici
·pбnom,“ lebo
·o triezvy myslн, to opitэ povie, i zaspal ako zarezanэ a snнvalo sa mu o tom, kto bude vici
·pбnom.

Druhн pбni e
·te chceli pokra
·ova
· v kratochvнli, ale im to u
· i
·lo ako v lete na saniach. pбn Gregor predlo
·il, aby pod
·a starej oby
·aje jedenka
·dэ vyliezol na stфl, po pohбrikoch a skleniciach si potancoval, svoju nфtu zaspieval, aby sa tak da
·o i Cigбnovi do barbory dostalo; ale nik viac nechcel na to prista
·, lebo
·e je u
· neskoro, a tak
·e si trocha oddэchnu
· treba, pбn Tomб
· v
·ak, ako najstar
·ia hlava, vec rozsъdil, povediac: „Dobre teda, pбni bratia, zvalнme sa trochu pod strom, v
·ak toho i tak mnoho nebude, ale aby sme ne
·li triezvi spa
· ako blбzni, teda napime sa a povedzme v
·etci spolo
·ne: Zbohom, rozume, zajtra rбno sa vidнme.“

Ako povedal, tak sa stalo. Napili sa, povedali si „spбnombohom“ i polнhali si, kde ktorэ najlep
·ie mieste
·ko nбjs
· mohol.

Ale sotva si za pol hodiny podriemkali, tuliby pбn slъ
·ny
·tefan Levickэ s hajdъchmi Pa
·om a I
·tvбnom, i za
·ali vola
·: „Vstбvajte, pбni, vstбvajte, u
· je
·es
· hodнn!“ ale
·ivб du
·a sa im neozvala. „Vstбvajte!“ zavolali znova, a tu si za
·ali pбni o
·i pretiera
·, a
· naostatok jeden druhйho pobudili a povstбvali hore na rovnй nohy hovoriac: „
·o to tak volбte, domine spectabilis, v
·ak hбdam e
·te nie je sъdny de
·.“

„Sъdny de
· nie, ale
·es
· hodнn,“ bola odpove
· slъ
·neho, „a tak
·i sa nбm chce,
·i nechce, musнme
·alej, len aby ani jeden nechэbal. A teraz, pбni, podkujme sa na cestu,“ povedal a podбval plnй pohбre pбnom bratom. Ale tн nechceli i hovorili: „Dajte pokoj, domine spectabilis, nemo
·no, nemo
·no!“

„Ej,
·o klin klinom, domine perillustris,[52] a okrem toho by ste sa mohli prechladi
·, a kto by potom za va
·e zdravie zodpovedal, ke
· nie ja, bo mi pбn vici
·pбn prнsne nalo
·il na vбs pozor dбva
·, aby ani du
·i ni
· nechэbalo.“

Medzitэm sa hajdъch I
·tvбn priplichtil k voziarom naboku stojacim,
·o mali pбnov viez
· do stolice, podбvajъc im po vнnovom pohбri pбlenky, od ktorej sa ka
·dэ zmr
·til, zatriasol hlavou i povedal: „Ббh, to a
· tak v hlave v
·ta; nie je to ani terkelica, ani slivovica, ani borovica len je to takй tuhй, ako najlep
·ia na svete pбlenka.“

„Ale, po
·uje
·, Jano?“ povie dфverne I
·tvбn najstar
·iemu, „cho
·te pomali
·ky, aby sa pбni neudrgali, a nebojte sa, ni
· sa vбm nestane; ka
·dэ dostane dvadsa
· zlatэch a nбhradu za
·kodu na vozoch alebo na stato
·ku.“

„No, u
· ja neviem, ako to vypadne,“ povedal Jano, „ale sa aspo
· radujem,
·e tu tэmto pijaviciam,
·o sa teraz tak nadъvajъ, ako
·o by bol celэ svet ich, cez rozum prejs
· mф
·eme. Ale e
·te jedno, I
·tvбnko! Povedz
·e mi len, pre
·o sa to ti na
·i pбni
·pektбbulis a perilistris nazэvaju?“

„H
·a
·
·e, vidн
·, Janko, to je takto,“ odpovedal I
·tvбn, „perilistris sъ takн malн pбni,
·o tro
·ka po latinsky vedia;
·pektбbulis ale u
· musн by
· pбn do kore
·a; a tvoj syn mф
·e by
· grуfom i barуnom, to on, na mфj hrie
·nu du
·u
·pektбbulis nikdy nebude, to ten len v
·dy huncъt sedliak zostane.“ Vtom sa zvrtol a nalieval rum pбnom do vнnovэch pohбrov.

Pбni nasadali na vozy, zбstavy pri
·li na ka
·dэ a povievali v ra
·aj
·om vetrнku, akoby celйmu svetu za
·umie
· chceli o slбve a moci Be
·e
·ovskovcov. Pбn slъ
·ny sadol tie
· do batбra, poklonil sa pбnom bratom a ubiehal spolu i s hajdъchmi ako vietor k Svдtйmu Jakubu.

Pбni si za
·ali prespevova
·: „Dбvno Be
·e
·ovб,“ ale im to dбkosi ne
·lo, lebo
·lovek nie je zo
·eleza, a tak prv, ako by ju boli dokon
·ili, sotva si na celom rade vozov dvoch
·udн na
·iel,
·o by hlavami neboli jeden druhйho t
·kli.

Tak nikto z pбnov bratov nespozoroval,
·e idъ do Svдtйho Jakuba prбve odpornou cestou, ne
· pбn slъ
·ny
·tefan Levickэ.


[38] (z lat.) Povstanie zemianstva na obranu krajiny vo feudбlnom Uhorsku.

[39] Bajonet, bodбk.

[40] Hбjnik, strб
·ca.

[41] (z fran.) Starэ druh prilby,
·бkov.

[42] (lat.) Vy
·
·н (krajskэ) sъd.

[43] (z nem.) Poru
·нk.

[44] (z lat.) Vy
·etrujъci sudca.

[45] (lat.) Prнsediaci
·len sъdu

[46] (z lat.) Vy
·
·н sъd vo federбlnom Uhorsku.

[47] Vy
·
·н sъd v starom Uhorsku so sнdlom v Budнne.

[48] Latinskй tituly stoli
·nэch ъradnнkov.

[49]
·нk, rad (stб
· v gliede stб
· v pozore).

[50] (skom. fran. voulezvous?)
·o chcete?

[51] (skom. z nem. verpflegen obstarбva
·) Hospodбr, zбsobovate
· vo vojsku.

[52] (lat.) Osvietenэ pane.
IX

Za
·alo slnce vychбdza
· nad Svдtэm Jakubom prбve na de
· Michala, pozlacova
· hrebene vrchov Zбhorskъ stolicu oto
·ujъcich, i meni
· sa, ligota
· a zhliada
· sa v kry
·tбloch srie
·ovйho mrazu, ktorэ ako striebornб plachta pokryl lъky i polia; ale ako celkom vy
·lo, tu zhliadlo novй, nie ka
·dodennй divadlo. Okolo meste
·ka stoli
·nйho sнdla, i vpravo i v
·avo rozprestierali sa
·irokй
·iatre a pred nimi do zeme zasadenй zбstavy zvestovali,
·e tu be
·e
·ovskovci, tam potockovci svoje strбnky rozostavovali. Pomaly za
·alo tu i tam bzu
·a
· a zo
·iatrov vychбdza
· kopa nevyspatэch zemanov jeden za druhэm. Tak sa hne
· i
·iv
·ie v
·etko za
·alo hэba
·, a pohбriky, ktorй od pбr dnн pбnom zemanom ani z ruky nevychбdzali, znova dookola prechбdzali z ruky do ruky.

Odrazu zaznie: „Vivat Be
·e
·ovskэ!“ A z druhej strany sa ohlбsi: „Vivat Potockэ!“ Na to heslo za
·krнpe Cigбn i z jednej i z druhej strany na husliach, zбstavy sa zo zeme povytrhбvajъ a obidva zbory sa za
·nъ hэba
· k meste
·ku, kde z rozli
·nэch strбn vtiahli.

Pred vchodom stoli
·nйho domu stoja v rade hajdъsi a na ich
·ele si pбn kastelбn,[53] inde porkolбb menovanэ, vykra
·uje. Z okien stoli
·nйho domu vystrkujъ hlavy pбni ъradskн, hne
· napravo na kohъtie perб, hne
· na
·avo na zelenй chvoje h
·adiac a tak skъsenэm okom
·pehujъc, na ktorъ asi stranu sa vн
·azstvo pri vo
·bбch mф
·e obrбti
·. Pomaly i pбni prichбdzajъ v atilбch,[54] s mentie
·kami na pleciach, s kalpakmi, na ktorэch sa alebo biele vysokй perб dolu zhэbajъ, alebo orlie perб sa py
·ne dohora dvнhajъ, na hlavбch a so
·ab
·ami pri boku. Nejeden, prнduc medzi svojich, kэva rukou, usmieva sa i volб: „Len dr
·te, pбni bratia, len pospolu, neroztrбcajte sa; ale kde
·e je Matiб
· Be
·e
·ovskэ? Ten tomu rozumie.“ „Tu
·нm u
· skoro dфjde, va
·a milos
·,“ bola odpove
·. Pбn zmizol, kla
·ajъc sa v stoli
·nom dome. Z druhej strany pri
·li inн pбni a medzi nimi starэ Ondrej Levickэ, i kla
·ali sa ako prvн, i usmievali sa i hovorili: „Len sa dr
·te, pбni bratia!“ „Hm, ve
· sa my, na mфj hrie
·nu du
·u, budeme,“ odpovedal Barina; Ondrej v
·ak pozeral a meral o
·ami obe strбnky i potichu slъ
·nemu Mikovi
·ovi povedal: „Levice sъ nбm za patдmi, a ke
· prнdu, iste nбs bude do trinбs
·sto; a len I
·tvбn aby vec svoju vykonal ni
· ste nepo
·uli o
·om?“ „Hne
· musн нs
· i s Levickэm,“ odpovedal slъ
·ny i stratil sa v stoli
·nom dome.

Naostatok bolo po
·u
· od konca meste
·ka ma
·iare pбli
·, a tu sa za
·ali pбni zemania mrvi
· ako mravenisko za letnйho
·asu i robi
· z oboch strбn ulicu. Po chvнli vidie
· ko
·iar peknэ, ma
·ovanэ naboku pri ko
·i
·ovi stoli
·nэ hajdъch, za ko
·om ale dvaja stojaci husбri.
·tyri sivky tiahli ko
·iar, zalamovali krkom, prskali nozdrami a preberali tenkэmi nф
·kami, a
· to bola rados
·. V ko
·i sedel pбn hlavnэ
·upan grуf Gбbory, opierajъc sa
·avicou na zlatъ, drahэmi kame
·mi vykladanъ
·ab
·u, v pravici dr
·iac od drahйho kamenia ligotajъci sa kalpak. Pri jeho boku sedel pбn vici
·pбn Adam Be
·e
·ovskэ a a
· sa tak bly
·
·al od samйho zlata. Za nimi sa viezol druhэ vici
·pбn Jбn Potockэ s grуfom
·elinskэm, a za tэmi viacej pбnov. Ako do mesta do
·li, rozostъpila sa kopa zemanov na dve strбnky a ohromnй „Vivat hlavnэ i
·pбn grуf Gбbory!“ ozvalo sa sprava i z
·ava; ale sotva
·e sa tento i napravo i na
·avo poklonil, zahu
·alo z jednej strany „Vivat Be
·e
·ovskэ!“ a z druhej zas „Vivat Potockэ!“ Obidvaja pбni sa poklonili na tъ stranu, odkia
· hlasy ich strany prichбdzali a ko
·e zmizli v stoli
·nom dome.

Ale na ulici to nie ve
·mi pokojne vyzeralo Sotva sa ko
·e oddialili, tu za
·al pбn Jastrabskэ: „
·i ste videli, pбni bratia, toho Adama, ako sa mu lн
·kal?“ „To je hanba,“ odpovedal pбn Lubina, „
·e sa hlavnэ i
·pбn dб takэm
·u
·om
·iali
·; ale toho v
·etkйho sъ na prн
·ine tu tieto kuku
·ky s kohъtнm perom – a tak dolu s nimi!“ I za
·al hrozi
· be
·e
·ovskovcom. Tнto ale tie
· neboli od toho, i blэskali o
·ami, akoby si chcel ka
·dэ svojho protivnнka vyvoli
·, ktorйmu by alebo foko
·om buchnбt zasadi
·, alebo prstami gбgor pos
·ahova
· mohol. Medzitэm zi
·li obidvaja vici
·pбni dolu, a tu ich schytili dohora ich prнvr
·enci a nosili ich na pleciach i volali: „Vivat, vivat!“ Ale potockovcom sa to v
·etko mбlo zdalo a po
·ujъc, ako sa famнlia Levickovcov s muzikou pod zбstavami hrnie do Svдtйho Jakuba, zavolal pбn Martin Mo
·dickэ: „Dolu s Adamom!“ a zachytil sa s najbli
·
·нmi priate
·mi, i hybaj do be
·e
·ovskovcov, sбcajъc ich lak
·ami. Predrali sa tak a
· k Adamovi a
·ahali ho dolu; be
·e
·ovskovci sa ale nahnevali i chytali nepriate
·ov za vlasy i bili im pдs
·ami a palicami do hlavy, tak
·e odvб
·livci chcinechci sa u
·ahova
· museli, pri
·om ale Antal Zimoni
· nezabudol vicн
·pбnovi aspo
· krнdlo z kabбta oddrapi
·, i prebнjali sa cez kopu nepriate
·ov, z ktorэch i pд
·desiat padlo ala zasa vstali.


Sotva sa pбni vici
·pбni odstrбnili, tu povstal novэ hluk, bubnovanie a vykrikovanie. To sa komedianti schvбlne hrnuli okolo zhroma
·denэch aby im nalбkali divбkov, a sypali sa s opicami a inэmi vecami za stoli
·nэ dom, kde mali vykбzanй miesto. Tu sa priplichtн pбn Jo
·ko Levickэ k pбnom Medziborskovcom, bэvajъcim dakde, pбnubohu za chrbtom medzi horami, a ukazuje im, ako si to tб opi
·ka pekne orech hryzkб. To sa, pravda, nejednйmu pб
·ilo, najmд ale zlato a striebro na
·atбch komediantov; ke
· ale zhliadli zelenъ chvojku na Jo
·kovom klobъku, vzchopili sa a zavolali: „Ide
·, sto striel sa ti v materi, ty odkundes,
·os' i s celou tvojou perepъ
·ou du
·u zapredal.“

„Boh ma vidн,
·e o tom ni
· neviem,“ odpovedal Jo
·ko, „ale ke
· si myslнte hбdam,
·e Levickovci s Potockэm dr
·ia, to dolu so zelenou chvojkou,“ hodil chvojku o zem, „a zato,
·e som Levickэ, hбdam len nepotrhбte starй priate
·stvo; v
·ak viete,
·e je i slъ
·ny Levickэ pбna vi
·i
·pбna pravб ruka, a tak
·o by som i ja nemohol s vami dr
·a
·? Dajte sem va
·e pero!“ A nevinnн Medziborskovci sa chytili za klobъky, radi,
·e hlas zнskajъ, i nadбvali mu kohъtieho pera,
·e si mohol nнm hlavnice vypcha
·. Jo
·ko s tэm nebol spokojnэ, ale im ustavi
·ne popod nos potieral krбsu komediantov a prisahal sa,
·e takэ div, ako mala by
· tб komйdia, nikdy
·ivб du
·a v stolici nevidela; a ke
· pбni Medziborskovci tъ
·obnэmi zrakmi za stoli
·nэ dom pozera
· za
·ali, obzvlб
·
· ke
· sa vo
·ba jak pre
·ahovala, tak pre
·ahovala, to Jo
·ko schytil najprv
·ieho z nich i zavolal: „
·o tu budeme stб
· ako blбzni? Po
·me sa my rad
·ej podнva
· na tъ komйdiu, v
·ak beztoho k vo
·be dos
· prнdeme.“ A pбni Medziborskovci sa pobrali s nнm, ba i druhэch zachytili, ku komйdii, kde ich Jo
·ko zabбval a ich o
·i v
·dy na fнgle opнc a pletky pajбcove obracal, na
·om sa tak smiali, plбvajъc v samej rozko
·i,
·e im slzy z o
·н kvapkali, i s
·a
·ovali si len,
·e
·koda ich
·ien a detн,
·e ich tu niet. Jo
·ko dal pomaly vнna nalieva
· i povstala takб veselos
·,
·e viacej na vo
·bu ani nepomysleli.

Medzitэm v
·ak ako celэ ъrad u hlavnйho i
·pбna urobil poklonu, odobrali sa v
·etci do paloty a posadali si za zelenэ stфl pod
·a hodnosti a veku. Zrazu dal vici
·pбn otvori
· dvere, a zemianstvo sa hrnulo dnu. Po chvнli pri
·iel do paloty pбn hlavnэ i
·pбn grуf Gбbory, poklonil sa napravo i na
·avo, poobzeral sa bystrэm zrakom po zhroma
·denн i sadol si na predsednнcky stolec, ke
· medzitэm pбni okolo stola sediaci povstбvali a dookola zaznelo ohromnй „vivat“. Pбn hlavnэ i
·pбn sa poklonil, kэvol rukou, a zvuk vivatov pomaly prestбval. Tu za
·al hovori
·: „Slбvne stavy, slбvne zemianstvo! Tri roky sa minuli,
·o som vбs mal
·
·astie okolo seba k vo
·be stoli
·nэch ъradov zhroma
·di
· i spolu zakъsi
·,
·e mф
·em by
· py
·nэm hlavnэm i
·pбnom Zбhorskej stolice, kde sa poriadok pri vo
·bбch nikdy neporu
·il a kde si ka
·dэ zeman za povinnos
· pokladal, nie pod
·a stranнctva, ale pod
·a svedomia ъrady voli
·.“

Tu zaznelo ohromnй „vivat“ a hlavnэ i
·pбn
·alej pokra
·oval: „Ke
· ale toto hovorнm, presved
·enэ som,
·e duch ten, ktorэ ste vtedy ukбzali, a
· podnes v stolici trvб a
·e slбvne zemianstvo, voliac si ъrad novэ, len sebe, len svojej stolici, a tak i celej na
·ej peknej Uhorskej krajine budъcnos
· a
·
·astie chystб, ke
· sa i teraz len svojho svedomia opytova
· a dr
·a
· bude.“

Hlavnэ i
·pбn skon
·il, poklonil sa a zhroma
·denie zavolalo „vivat“. Potom sa starэ ъrad po
·akoval za dфveru zemianstva a porъ
·al sa i na
·alej. Nato sa volil vэbor na spisovanie hlasov a potom hlavnэ i
·pбn zas prehovoril: „Myslнm, pбni,
·e vбm bude milй, ke
· pбnov Adama Be
·e
·ovskйho, Jбna Potockйho a grуfa
·elinskйho do kandidбcie za prvйho vici
·pбna predlo
·нm.“ „Vivat!“ ozvalo sa a pristъpilo sa, po odstъpenн v
·etkэch troch menovanэch pбnov k vo
·be. Zemianstvo hrnulo sa pod
·a obcн a rodнn do paloty i vychбdzalo dvermi do vchodu, ktorэ viedol do vnъtornйho, od druhej
·iastky oddelenйho dvora. Najprv to i
·lo Be
·e
·ovskэ za Be
·e
·ovskэm, tak
·e tu pri vchode ъradovanн Matiб
· i Daniel ustavi
·ne do bo
·nej izby, kde sa v
·etci traja kandidбti nachбdzali, vchбdzali,
·osi pбnu Adamovi do ucha
·eptajъc, na
·o on s veselou tvбrou len v
·dy pokэvol; ke
· ale sedemsto hlasov odhlasovalo a tu jedno za druhэm Potockэ, Potockэ sa ozэvalo, tak
·e u
· asi sedemsto hlasov by
· mohlo, tu sa vtiahli obidvaja potichu do izby, i jeden za druhэm
·eptali: „Va
·a milos
·, zle je! U
· mб Potockэ o sto hlasov viac, a o Be
·e
·ovskэch, o Kadi
·och a o Medziborskэch ani chэru ani slychu!“ To sa nepб
·ilo Adamovi, ale
·o bolo naplat? Poslal teda Matiб
·a, aby dal hne
· do ko
·a zapriahnu
· i cvalom be
·al oproti Be
·e
·ovskэm a aby hajdъchov rozposlal h
·ada
· a zhroma
·di
· Kadi
·ov a Medziborskэch. Matiб
· po
·ъvol, ale sotva
·e sa vo dverбch paloty objavil, tu u
· stбl ako na strб
·i Peter Barina, dнvajъci sa s
·iastky na dvere, s
·iastky na pбna Ondreja, sediaceho pri stole medzi asesormi, majъcimi len naostatok hlasy dбva
·, i vidiac Ondrejovo mrknutie, zh
·
·dil tvбr a pridusenэm hlasom
·epol Matiб
·ovi: „Vykri
·нm, kmotor, vykri
·нm!“ A pri tэchto pбr slovн
·kach sa Matiб
·ovi podlomili nohy, ako
·o by ho bol had uhryzol, i temer omdlel; ale prъd zemanov hrnъcich sa hlasova
· ho zachytil na druhъ stranu, a tak sa skrъtil za chrbtom hlavnйho i
·pбna i vystъpil na pavla
· stoli
·nйho domu. Tu ni
· nevidiac okrem nieko
·ko zelenэch chvojok, i
·iel k Adamovi i povedal mu,
·o skъsil; ten sa za
·al
·ervena
· i rozdrб
·denэ povedal: „I
·iel posol, pri
·iel osol. – Hэbajte na ka
·dэ pбd dolu a zoberte aspo
· roztratenэch, za Be
·e
·ovskэmi po
·lite ale hajdъchov skoro!“ Matiб
· sa obrбtil, ale tu zas stбl ako zlэ duch Barina i volal predo
·lэm spфsobom: „Vykri
·нm, kmotor, vykri
·нm!“ Matiб
· ale povedal: „Neboj sa ni
·, kmotor, vykri
·нm!“ Matiб
· ale povedal: „Neboj sa ni
·, oslov.“ Adam, ni
·
·alej nevediac,
·o sa robн, poslal Daniela, aby i
·iel Be
·e
·ovskэm za Matiб
·om naproti, ale i
·iel Jakub pre Jуba, zostali tam oba, lebo ho zas na Ondrejovo pokynutie Barina na schodoch dolapil a zavliekol ho s druhэm Levickэm ved
·a do susednйho domu.

Pomaly sa odhlasovalo a hlasy zrбtali, odkia
· vysvitlo,
·e mal Be
·e
·ovskэ sedem Potockэ v
·ak dvanбs
·sto hlasov. Tu ale pozdvihol hlas hlavnэ i
·pбn: „Kto e
·te mб hlasova
·, nech sa hlбsi!“ ale nik viac neodpovedal. Hlavnэ i
·pбn sa to istй druhэ i tretн raz spэtal, a ke
· pбni i do pitvora i z pavla
·e na rнnok pozreli a tam nikoho nezhliadli, tu dal hlavnэ i
·pбn najprv troch kandidбtov do paloty zavola
· a zemianstvu dvere otvori
·, i vyriekol: „Ja, ako
·to hlavnэ i
·pбn tejto Zбhorskej stolice, vyhlasujem mocou ъradu mфjho, vф
·ou zemianstva, pred ktorou sa ja klaniam, dvanбs
· oproti sedemsto hlasmi vyvolenйho pбna Jбna Potockйho za prvйho vici
·pбna slбvnej Zбhorskej stolice.“

A tu povstal sъdny de
·, tu povstala trmavrma; ako blesk udreli tieto slovб do
·нl ka
·dйho. Potockэ zdvihol usmievavй hlavu i s pбnmi svojej strany; Adam Be
·e
·ovskэ sa i
·ervenal, i bledol, i
·ltol, i belasel a pбni jeho strany zvesili hlavy, lebo v
·etko u
· bolo het! Zemania zas z jednej strany dvнhali ruky dohora i volali: „Vivat Janlko, Janko vyhral!“ Z druhej zas blэskali o
·ami, h
·d
·ali
·elom, stнskali pдs
·ou a ako skamenenн hrnuli sa dolu, i baz slova uchбdzali spolu s pбnmi svojej strany domov; za nimi zas potockovci, ale prv e
·te novйho vici
·pбna na pavla
· vyvolali,
·o ke
· sa stalo, ten sa poklonil a nekone
·nй „vivaty“ sa rozliehali. Potom sa pristъpilo k
·al
·ej vo
·be.

Ale
·o
·alej o tejto rozprбva
·? Adama Be
·e
·ovskйho polo
·ili temer polom
·tveho do ko
·a i poslali ho do Rado
·oviec domov, jeho celб strбnka sa rozp
·chla, a ostatnй o tom znбme, ako to i
·lo v Uhorskej krajine. I jedna i druhб strбnka si popredku vyvolila celэ ъrad, a kto zostal prvэm vici
·pбnom lebo tento ъrad bol uzlom, pod
·a ktorйho sa vec rozhodovala ten predlo
·il v
·dy troch hlavnйmu i
·pбnovi na ten alebo ten ъrad, a prнtomnн v
·dy vyvolali, viacej nehlasujъc, na prvom mieste predlo
·enйho.

Tak sa stal
·tefan Levickэ druhэm vici
·pбnom, a tu bys' len bol videl rados
· jeho celej famнlie! Ondrej sa pritom zdvihol zo stolice a poklonil sa hlavnйmu i
·pбnovi, akoby
·tefan e
·te i teraz stбl pod jeho feru
·ou a jeho povinnos
·ou bolo za
·ho po
·akova
·; druhн Levickovci sa za
·ali objнma
·, bozkбva
· i vyvolбva
·: „Pбn brat mфj drahэ, Levickэ vici
·pбn, Levickэ, Levickэ!“ Bo to prvэ vici
·pбn z famнlie Levickovoov.

Ale ke
· vo
·ba pre
·la i cez prvйho notбriu
·a a pri
·la ku slъ
·nym; tu nastal hroznэ krik pred stoli
·nэm domom. Be
·e
·ovskн sa prihrnuli rozpбlenн v kopбch, i chceli нs
· nasilu hlasova
· do stoli
·nйho domu, kde im najprv Martin Levickэ usmievavo odpovedal: „Sero post festa cantare,[55] kto zodral opдtky, nech chodн na sбre.“ Ale zas stretli Daniela Be
·e
·ovskйho, ktorэ chudбk plakal ako die
·a i hovoril k pбnom bratom: „U
· je v
·etkйmu koniec! U
· je tam slбva na
·ej famнlie! Teraz sa u
· len polo
·me do hrobu! V
·ak ste vy mne za
·udia! V
·ak ste vy vykбzali!“ Ale tэmito predvr
·kami si tro
·ka od
·ah
·iac, za
·al divo na prнchodzнch zazera
· i spytova
· sa, kde ich psi jedli. Tu za
·al Ga
·par Be
·e
·ovskэ vypravova
·: „Jedli sme, pili sme, zabбvali sme sa celъ noc; rбno sme si sadli na vozy, ke
· sme sa terkelicou,
·o len tak v nose v
·tala, znova potъ
·ili a pozaspбvali sme do jednйho. M
·a dali na prvэ voz. Odrazu sa mi tak zdalo,
·e stojнme, a tak myknem suseda i poviem mu: ,Jano,
·alej!' ,Dobre, dobre, hne
·,' odpovie sused, ale zas mi to len ako vo snбch prichбdzalo,
·e stojнme. Tu myknem suseda lak
·om,
·e skoro z voza sf
·kol, i zavolбm: ,Hybaj, lebo ti hne
· bude foko
· po hlave tancova
·, ty kujon!' Ale tu mi sused odpovie: ,Hrom sa ti v du
·i, tak
·a ovalнm, ak mi nedб
· pokoj,
·e bude
· ma
· dos
·!' No pomyslite si, nebol to Janov, ale Lajo
·ov hlas. Ja schytнm, pretriem si o
·i, pozerбm a h
·a, h
·a, nebol ti to Jano, ale bol Lajo
·,
·o sa stavil,
·e k jabloni potrafн a nepotrafil. Tu ma strach pojal i premэ
·
·al som, kde sme. Obzriem sa a vidнm,
·e sme nie v Jakube, ale v hore. Tu mi vstбvali vlasy dupkom, a ke
· vidнm,
·e sъ zo v
·etkэch vozov kone vypriahnutй a milн paholci ich tam
·aleko v trбve pasъ, a vozy stoja a pбni bratia spia, zavolбm: ,Zrada, zrada!' Tu sa ti ka
·dэ otriasol, vytrel a vytre
·til o
·i i zavolal: ,Kde sme?' ,V hore!' odpovedal som. Tu zavolбm: ,Jano,
·o robн
·?' ,Kone pasiem, va
·a milos
·,' odpovedal Jano. Tu ma mal
·liak trafi
· i zavolбm: ,Sto striel sa ti v materi, ty kujon, ako si nбs sem doviezol?' ,Nu
· tak, va
·a milos
·,' odpovie Jano, .zaspal som ako vy v
·etci, a hoviadko je raz nau
·enй do hory chodi
·, nu
· za
·lo ta, kde najviac chodieva.' Bol by mu za tъ odpove
· najrad
·ej kotrbu prerazil, ale
·asu nebolo, a tak som zavolal: ,Teda zapriahaj
·нm skorej a nazad!' Ten sa mi ale zasmial i povedal: ,Nemo
·no, va
·a milos
·, ja zato nemф
·em,
·e vбs na ka
·dэ voz nasбdzali ako za gro
· maku a ako
·ervenэch my
·н; kone nemф
·u
·alej, tak ich musнme tro
·ka popбs
·, lebo
·i nevidнte,
·e sme pri Opuchlej skale?' ,Ha, vy sprepadenй mr
·iny!' vyvolal som vediac,
·e Opuchlб skala tri hodiny od na
·ej dediny le
·н,
·e sme teda tri hodiny i
·li, tri hodiny nazad domov treba a tri hodiny do jakuba, i zavolal som: ,Do nich, pбni bratia!' A tu sme za
·ali klanice odtrhova
·, rebriny lбma
·, skбlнm hбdza
·, ale huncъt sedliak u
· bol na v
·etko pripravenэ, bo
·tverne boli na jednйho ko
·a nalo
·enй, na druhйho si sadol a utekal, a
· sa tak za nнm prб
·ilo. Tu sme len videli,
·e je v
·etko uhovorenб zrada, a pomysleli sme si,
·e teraz bude najlep
·ie
·нm skorej do stolice uteka
·, i be
·ali sme, a
· sme pri
·li; lebo darmo je. Kto nemб v hlave, musн ma
· v nohбch.“ Na to ale Daniel, trpko sa usmievajъc, odpovedal: „Ba veru o vбs to naopak plati
· mф
·e: Kto mб v hlave, ten mб i v nohбch.“ Z toho by bola bezpochyby zvada povstala, ale na to nebolo
·asu, lebo Medziborskovci i so svojimi kamarбtmi prikvitli volajъc: „K vo
·be, vo
·be!“ „Ale povedzte mi, hrie
·ne du
·e k akej?“ ozve sa Martin Levickэ. „No v
·ak sme len teraz odtia
·to odi
·li,“ povedal jeden z nich, „tu, h
·a, s Jo
·kom,
·o pre
·iel na na
·u stranu.“ „Vy starн blбzni,“ zas sa ozve Martin, „ke
· ste i
·li ku komйdii bolo devд
· hodнn, a teraz sъ tri popoludnн.“ Nechceli Medziborskovci veri
·,
·e je to pravda, a tэm menej,
·e je u
· po vo
·be vici
·pбna; lebo ich tak dal Jo
·ko od komediantov v
·elijakй kotrbance predvбdzajъcich zabбva
·,
·e sa smiali, a
· sa im srdce usedalo, a len potom sa uspokojili, ke
· Mackovi Medziborskйmu komediant pris
·ъbil,
·e mu po
·le na plemeno mladй od tej opice, ktorб sa mu tak ve
·mi pб
·ila, bo mu skбkala po pleciach, oflimkovala ho i vo vlasoch mu preberala ako jeho starб v nede
·u popoludnн. Jo
·ko Levickэ povedal Medziborskovcom, aby oni teraz pozahadzovali kohъtie perб, lebo
·e u
· beztoho, ke
· je Potockэ vici
·pбnom, ni
· nestoja, a aby i
·li s nнm hodova
·, lebo
·e beztoho nikomu neublн
·ili. I nedali si to dva razy poveda
·.

Ale s tэm e
·te nebol histуrii koniec, lebo z tej strany od Levнc sa hrnula kopa zadych
·anэch Kadi
·ov, volajъcich z
·aleka: „K vo
·be, k vo
·be!“ „U
· je pozde, milэ drozde!“ odpovie Martin Levickэ. „No bol by to
·ert,“ odpovedal Samko Kadi
·, „a ty, chvoja, hybaj, z cesty, lebo
·a tak ovalнm,
·e ma bude
· pamдtova
· a
· do smrti.“ „Ba na
·o vo
· ka
·le, ke
· nemб p
·ъc, a ty hrozн
·, ke
· nemб
· pary,“ odpovie
·ahko Martin, ke
· Daniel Be
·e
·ovskэ zas trpkэmi slovami napadol Kadi
·ov i zasypal ich temer predvr
·kami. Tu za
·al Samko Kadi
·, po
·ujъc,
·e je v
·etko prehratй, na svoje ospravedlnenie vyprбva
·: „Viete,
·e bэvame pod horami a
·e nбs od Levнc len rieka Bystrб delн. My sa poobliekame mysliac,
·e hocako pe
·ky za tri hodiny do stolice prнdeme, a ideme k Bystrej. H
·adбme
·lny, ale
·lnov niet. Chodнme po brehu semtam, ale ani v jednom krovн
·lna nikde. Za
·neme vola
·: ,Prevezte!' ale nikde odpovede. Obrбtime sa teda, aby sme
·as daromne nepreme
·kali, nahnevanн domov, aby sme ale skorej prнs
· mohli, dali sme zapriahnu
· len
·e kone boli na pa
·i, nu
· sme sa zas viac ako hodinu zdr
·ali. Potom dбme hna
· kone, a to a
· k Nбhlovciam na most, ale pomyslite si len,
·o sa nбm to nestane? Vyjde Moj
·i
· pred zбtvoru i zavolб: ,Stoj!' ,
·o novйho,
·ide?' spэtame sa. ,Mэto!' odpovie Moj
·i
·, ten starэ s dlhou bradou. Jaj, mф
·ete si pomyslie
·,
·e hrom do nбs udrel, ako sme len to slovo po
·uli; lebo na
·o
·e som zeman, ke
· mбm mэto plati
·? Nu
· my tu na Moj
·i
·a,
·i nevie, kto sme my. ,Viem, pбni ve
·komo
·nн,' bola odpove
·,
·o sa nбm pravda, pб
·ilo, ke
· nбm „ve
·komo
·nэ“ povedal, ako e
·te nikdy nikto Kadi
·ovi; ale ke
· za
·al: ,Ve
·kн pбni, ve
·kн pбni, to ja dobre viem, ale
·koda len,
·e sa nevozia na svojich ko
·och a ko
·och, ale na sedliackych mitrhбch, a sedliak musн mэto plati
· vy nie, va
·e milosti, pбni ve
·komo
·nн, ve
·kн pбni, boh ma zachovaj takй slovo len cez ъsta prepusti
·!' ,Hrom sa ti do matere,
·ide!' zavolбm. ,
·o teba do toho, akй ja kone mбm ty, ko
·i
·, hybaj!“ Sotva ale paholok kone po
·vihol, tu ti milэ Moj
·i
· vбhu spustн,
·e mala mфjmu lyskovi chrбpy odrazi
·, zamkne ju, i zatiahne takэm re
·aziskom,
·e som vo svojom
·ivote nevidel, obesil na
· zбmku ako hlava i zakri
·al: ,Bu
·te milosrdnн, pбni ve
·komo
·nн, neodnнmajte mi chlieb a vozte sa na vlastnэch ko
·och, a na svojom ko
·i!' ,V
·ak ti ja dбm milosrdenstva,' zavolбm, ,v
·ak ti ja dбm ko
·a; nu
·, ty kujon,
·i ty nevie
·, kto som,
·o som?' A teraz dolu, pбni bratia, vyrobte mu tro
·ka ko
·ku na chrbte, ale tak milosrdne, aby mu zostala ako papier!' Tнto si to, pravda, nedali dva razy poveda
·, ale Moj
·i
· v pдty! Nu
·
·o bolo robi
·? Za
·neme h
·ada
· sekeru, ale sekery nikde; za
·neme re
·az t
·c
· skalami, ale tб sa nehla, ako
·o by bola privarenб bэvala, a s vozmi do Bystrej poskбka
· sme nemohli. Nu
· ho
· sa o zem, alebo vykrнkni, ako sa ti len pб
·i, v
·etko ti je jedno! Ke
· sme sa tak asi hodinu navadili, ukvantovali,
·o bolo robi
·? Museli sme vzia
· nohy na plecia a tu sme. Ale po
·kaj, Moj
·i
·, neukб
· sa mi na o
·i!“ A tu hrozil pдs
·ou.

Tak sa musela Be
·e
·ovskйho strбnka i o hlade i o smдde rozнs
·, v du
·i pomstu variac.

Potockovcom to lep
·ie i
·lo. Jedli, pili, veselili sa, tancovali, spievali, vivatovali, dvнhali pбnov vici
·pбnov i slъ
·nych dohora a bolo tam tak pekne, tak sladko, tak milo,
·e by si
·lovek ani po smrti lep
·ie ne
·iadal: Pбn vici
·pбn Potockэ sa ale len na chvн
·ku ukбzal a tu sa hlavne obracal okolo Ondreja Levickйho, a tisol ho na prsia, i dнval sa mu do o
·н i nevedel,
·o s nнm za
·a
·, a
· sa ho naostatok spэtal: „Ale povedzte mi len, pбn brat, kde ste vy to
·ko fнg
·ov nabrali?“

„Hm, va
·a milos
·,“ u
·k
·
·ajъc sa odpovedal Ondrej Levickэ, „vari ma hбdam pбnboh nadarmo nestvoril za advokбta!“

„Ale kto to len bol,
·o to Be
·e
·ovskэch a Kadi
·ov tak pekne obriadil?“ spytoval sa
·alej Potockэ. „Mne sa vidн,
·e ste mi to popredku povedali, ale som predsa nemyslel,
·e to tak smie
·ne vypadne.“

Ticho, va
·a milos
·! Musнte i I
·tvбnovi i Moj
·i
·ovi zaplati
· za ustбvanie, a predsa nesmiete o tom ani slova hovori
·, bo budete e
·te nad nimi sъdi
·.
·o dбte Jo
·kovi,
·e Medziborskэch odviedol, to je va
·a vec, ale tamtэm dбte,
·o som ja im s
·ъbil.“

Potockэ sa usmial i odpovedal: „V
·etko dobre,
·o chcete, stane sa; len
·koda veru,
·e sme sa prv bli
·
·ie nepoznali.“

„Po rade bэvajъ pбni mъdrej
·н,“ odpovedal Ondrej, „a va
·a milos
· sa veru nazdбva,
·e to v
·etko vбm kvфli; keby bol kto z Levickэch sъci bэval za prvйho vici
·pбna neviem,
·i by ste vy boli hlavou stolice.“

Potockэ ho bozkal, zahrozil mu prstom i povedal: „Vy ste, pбn brat, potme hъdli a po vidne tancovali.“


[53] Sprбvca panskйho majetku, zбmku.

[54] Krбtky mu
·skэ kabбt, zdobenэ
·nъrami.

[55] (lat.) Vo vэzname: U
· je pozde, milэ drozde!
X

Tak to ide na tom bo
·om svete,
·o malo za
·iatok, musн ma
· i koniec.

Po re
·tavrбcii sa stolica naruby obrбtila. Novэ ъrad za
·al svoje ъradovanie so samэmi procesmi. Najprv Be
·e
·ovskovci contra sedliakom z Preclova,
·e namiesto do stolice pбnov za
·asu re
·tavrбcie zaviezli do hory. Tн sa obrбtili na pбna Ondreja Levickйho, a on im v
·etky pнsma napнsal, a okrem toho sъc asesorom, pri sъde sedel i myslel, ke
· sami zemania, ke
· im ich vlastnй zбujmy najviac v hre stбli, radradom, a do tristo do
·tyristo hlбv pozaspбvali,
·e nik nemф
·e
·iada
· od pд
·advadsiatich sedliakov, ktorн ani nevedeli, pre
·o vezъ a pre
·o nevezъ, aby zaspali, ke
· sen na nich prнde; za hoviadko ale
·e nik dobre stб
· nemф
·e, ke
· je samo zanechanй a nau
·ilo sa od mladi do hory chodi
·. Be
·e
·ovskovci prehrali.

Potom do
·li Kadi
·ovci contra Moj
·i
·ovi Goldschimmerovi,
·e od nich pэtal mэto. Moj
·i
· chodil ka
·dэ de
· Ondrejovi na krk, aby ho, prepбnaboha, ratoval, ka
·dэ de
· mu okrem toho list pнsal a e
·te okrem toho ka
·dэ de
· svoju dcйru
·ku Rebeku k nemu posielal, aby sa zmiloval nad nнm utrбpenэm, na mizinu vy
·lэm
·lovekom. Ondrej porobil pнsma, a sъc asesorom pri sйdrii vykonal,
·e sa Moj
·i
·ovi nielen ni
· nestalo, lebo vraj ko
·ovi na
·ele napнsanй nestojн,
·i zemanovi prislъcha,
·i nie; ale e
·te Kadi
·ovci museli zaplati
· Moj
·i
·ovi nбhradu za
·kodu na dverбch, nбradн a oknбch urobenъ.

Najhor
·ie to vyzeralo s Adamom Be
·e
·ovskэm. O
·tefanovi Levickom a jeho matke, svojej sestre, nechcel po
·u
· ani slova.
·tefanovi odstъpil strэc Ondrej svoj domec i s celэm majetkom, ale
·il pri
·om, vraj na penzii, a mie
·al sa mu do ka
·dej mali
·kosti. Levickovskн boli py
·nн na vici
·pбna zo svojho rodu, tak
·e u
· pred domom, kde bэval, klobъky snнmali, lebo v tom vraj len svoju famнliu a tak sami seba ctili;
·tefanova ma
· ale ani nevedela,
·o sa s
·ou robн, lebo sa mal okolo nej celэ svet, a tн najviac,
·o jej dakedy o jej chlapcovi hovorievali,
·e nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina.

Ale
·udne,
·e teraz najviac platil u Adama Be
·e
·ovskйho Peter Barina, ktorэ ho skoro ka
·dэ de
· nav
·tevoval a mu noviny z celej stolice donб
·al, pri
·om mu ale nikdy nezabudol dohovбra
·, pre
·o teraz pod
·a s
·ubu Anu
·ku nedб
·tefanovi. Adam o tom ni
· po
·u
· nechcel, pri
·om ale Barina nikdy ducha nestratil, a ke
· mu Adam povedal,
·e u
· pre
·ho pote
·enia niet, tu odpovedal: „Uverte len tomu! Dajte, va
·a milos
·, Anu
·ku
·tefanovi a bude pote
·enia dos
·, lebo “ a tu zh
·d
·il
·elo, ako ke
· pri re
·tavrбcii „vykri
·нm“ privolбval, a do ucha Adamovi udusenэm tajomstva plnэm hlasom hovoril: „Do roka proroka.“ Ale so svojнm prihovбranнm ni
· vyvies
· nemohol.

Raz zahr
·ala v Rado
·ovciach kopa ko
·ov a z nich vystъpil celэ stoli
·nэ ъrad s nieko
·ko asesormi, medzi nimi Ondrej Levickэ pэtajъc sa k pбnu Adamovi. Ten nechcel ani po
·u
·, sly
·iac,
·e chce dnu Potockэ a
·tefan i Ondrej Levickэ; ale ke
· mu zas povedali,
·e sъ v
·etci pod
·ab
·ami a mentie
·ky pod zlatom majъ, tu nevedel,
·o o tej veci myslie
·. Ale kэm myslel, u
· boli pбni tu, pekne sa poklonili a pбn vici
·pбn Potockэ za
·ne re
· dr
·a
· i vypovie: „Domine magnifice!“[56]

Ako to Adam po
·ul, strhol sa a nevedel,
·o sa mu robн, ke
· ho jeho najvд
·
·н nepriate
· „domine magnifice“ volб; a predsa sъc ъradnб osoba, komйdie predvбdza
· nemф
·e. A tak stбl i po
·ъval,
·o to bude. Ke
· ale pбn vicн
·pбn vytiahol zape
·atenй pнsmo i vypovedal,
·e jeho krб
·ovskб jasnos
· rб
·ila ho vyvoli
· za konsiliбra a povolбva ho do Budнna, stoli
·nэ ъrad teda,
·e si za
·es
· pokladб jemu teraz mфc
· poklonu urobi
·, tu Adam omladol, okrialo mu srdce, podal ruky protivnнkom, pobozkal ich a nepriate
·stvu bol koniec, bo bol teraz vд
·
·н od nich a jeho krok mohli len za blahosklonnos
· poklada
·. Len Ondrejovi naholo dos
· na tom, vystъpil hne
· napred a pэtal „suam magnifecentiam“[57] o ruku jeho dcйry pre vici
·pбna
·tefana Levickйho. Adam sa sprvu zdrбhal, ale ke
· ho v
·etci prosili a Ondrej mu na otбzku, nako
·ko ho
·tefan pri re
·tavrбcii oklamal, odpovedal,
·e celэch tэch vecн, bez vedomia
·tefanovho, len on sбm bol pфvodcom, a onen
·e ni
· k tomu nedopomohol, okrem
·e sa o hlavy Be
·e
·ovskovcov postaral, tu Adam privolil k v
·etkйmu, nako
·ko jeho dcйra tie
· k v
·etkйmu privolн. Tбto pri
·la dnu a tak, ako predtэm, usmievavo, bezprostredne, rozpustilo povedala,
·e by sнce proti tomu ni
· nemala, ale
·o si pomф
·e, ke
· ju
·tefan nechce. Ke
· ju ale ten oslovil,
·e v
·ak vie,
·o sa i teraz v poslednэch d
·och otcovi za chrbtom robн, tu sa nahnevala, pohrozila mu prstom i povedala: „No po
·kaj! O
·e
· sa, doskб
·e
·!“ A bol histуrii koniec, len
·e e
·te Anu
·ka
·tefanovi za
·eptala: „V parte anjel, a
·ert v
·epci!“

Po svadbe odi
·iel pбn Adam Be
·e
·ovskэ na miesto svojho novйho pфsobenia, oddajъc pritom celэ rozsiahly majetok za
·ovi, ktorэ si po boku dobrej a k tomu v
·dy veselej
·eny pre
·нval ako v raji, a skoro sa stal prvэm vici
·pбnom stolice, bo pбna Potockйho tie
· povolali do Pe
·ti k septemvirбlnej tabuli. Ondreja i s matkou vzal
·tefan k sebe; tamten mu a
· do smrti popod u
·i hъdol, tбto bola celб
·
·astlivб, ke
· mohla len z
·aleka so zalo
·enэmi rukami na svojho syna pozera
· a vnъ
·atб pestova
·

Be
·e
·ovskovci sa s Levickovcami zmierili, lebo pбn Adam obidve famнlie na svadbu povolal a hostil ich za tri dni,
·e im ni
· nechэbalo, len vtб
·ie mlieko; a nik im zas v stolici odola
· nemohol, tak
·e na nich sa spustiac, mohol
·tefan robi
·,
·o sa mu len zapб
·ilo.

E
·te sa musнme zmieni
· o na
·ich dvoch najstar
·нch priate
·och a znбmych Matiб
·ovi Be
·e
·ovskom a Petrovi Barinovi. Na Matiб
·ovi sa splnilo, akэ
·ivot, takб smr
·. Od v
·etkэch a v
·etkйho opustenэ oddal sa celkom pitiu a umrel v chudobe. Peter Barina zas temer ka
·dэ de
· chodieval do Rado
·oviec a rozprбval
·tefanovi i jeho
·ene, ako ich rбd vidн. Zato si ho ale i tнto ctili a nбchylnos
· svoju k nemu dokбzali tэm,
·e i dom otcovskэ
·tefanov i strэca Ondreja darovali jeho dvom synom vediac,
·e sami majъ majetku nazvy
·, a vidiac,
·e pбnboh Barinu a
· prive
·mi obsypal dietkami. Chudбk Barina si nad tэm poplakal, ale zato ke
· mali dozrieva
·
·ere
·ne, hru
·ky alebo slivky, tu ich striehol ako o
·i v hlave, obtrhal ich a putoval s nimi do Rado
·oviec, rozdal ich dietkam
·tefanovэm a rozprбval im, ako to bolo, ke
· ich otca za vici
·pбna volili, a v
·dy dokonбval: „Hej, deti moje, to boli
·asy! Takэch na mфj hrie
·nu du
·u nikdy viacej nebude!“ i dusil sa, chudбk, a
· do smrti, ako
·o by mu v Geceli du
·e kovali.



[56] (lat.) Ve
·komo
·nэ pane!

[57] (lat.) Jeho ve
·komo
·nosн.
15

Приложенные файлы

  • doc 158256
    Размер файла: 581 kB Загрузок: 0

Добавить комментарий